19/11/2025
Príbeh klienta #20
Pohľad na ňu je žalostný. Sedí zronená a taká smutná, ako len bytosť dokáže byť. Život v jej očiach vyhasol dávno predtým, než prišla za mnou. Počúvam jej dlhý, ťažký príbeh plný výčitiek, pochybností a utrpenia. Počúvam a cítim vo svojom tele jej bolesť. Sem – tam sa usmeje, ale oči ostávajú bez iskričiek.
Nie vždy nás vyššie ja berie do minulého života. Niekedy sú to „len náhodné“ obrazy, ktoré spočiatku ani nedávajú zmysel. Ale neskôr ich vysvetlí. A ono to vždy tak perfektne zapadne do toho celkového obrazu...
A nie vždy povedia, ako sa zbaviť nepríjemného pocitu. Miesto toho nás nechajú na vlastnej koži okúsiť, aké je to bez neho žiť. Náhle ho vystrieda pokoj, nebojácnosť, odvaha. Odrazu neexistujú prekážky. Na ten pocit už nevieme zabudnúť. Spomienka na neho nás bude hnať dopredu, lebo ho chceme zažiť znova...
„Vidím svetlo.“ Šepla roztraseným, zo života unaveným hlasom. „Už sa rozplynulo. Ostala len tma.“ „A čo si v tej tme všímaš?“ Zvedavo sa pýtam. Ponára sa do nej a popisuje, čo vidí ďalej:
„Vyzerá to ako hojdacia sieť. Priviazaná o dva vysoké stromy. Taký zvláštny pocit mám.“
Spozorniem: „Aký pocit?“
„Že to hojdanie nie je príjemné. Zastavila by som ho. Cítim ho až v žalúdku.“ Lenže nemá moc ho zastaviť. Kŕčovito sa drží okrajov siete a chtiac – nechtiac sa musí oddávať jej knísaniu.
„Pocit hojdania je rovnaký, Je to narážanie.“ Pokračuje. „Nie som si istá... ale necítim sa moc bezpečne. Som v napätí, či ma to hojdanie udrží.“
Dozvedám sa, že pod sieťou je priepasť. Hlboká, naplnená temnotou. Nevidno na jej dno. A jediné, na čo sa sústredí je to, aby nespadla. Plná obáv a paralyzujúceho strachu.
Lenže už sa nemáme čoho chytiť. Kam ísť. A tak mi napadlo...
„Keďže sa dokážeš presúvať a presun si riadiť, nechcela by si nazrieť do tej hĺbky, čo tam vlastne je?“
„Áno, som zvedavá. Ale aj sa bojím.“ Hlas sa jej chveje snáď ešte viac, ako na začiatku.
„Keď budeš pripravená, pomaly sa začni spúšťať dole.“ Jemne ju povzbudzujem.
„Už tam stojím. Na mäkkom a pevnom povrchu. Ako piesok.“ Znie trochu zaskočene. Akoby čakala niečo úplne iné.
Cíti pokoj a „liečivé ticho“. Pred ňou sa rozprestiera cesta. Je dlhá, rovná bez zákrut. Kráča za svetlom sama. Cíti sa v bezpečí, no niečo jej predsa len chýba. Nejaký impulz, zmena, túžba po čomsi živšom. Celá tá cesta je monotónna. Nič sa na nej nedeje. Okrem toho, že si všimla vtáka, ktorý nad ňou roztiahol krídla a sprevádza ju až po koniec cesty, k svetlu.
No necíti spokojnosť: „V podstate sa cítim dobre, ale akoby som niečo zmeškala, prepásla.“
„Čo máš pocit, že si prepásla?“ Pýtam sa.
Už to nevie vydržať a rozplače sa. Vzlykajúc, trasľavým, slabým hláskom odvetí: „Žiť a radovať sa.“
Keď sa upokojí, pokračuje v ceste. Prichádza k svetlu. Je tak blízko neho, dokáže stáť v jeho prítomnosti. Vníma pokoj a ľahkosť. A tak ju nechávam o čosi dlhšie v pocite, ktorý už dlho nezažila. Hlas je istejší. Už sa viac nechveje.
O: „Čo jej chcelo byť povedané týmto príbehom?“
VJ: „Že kráča a nie je sama.“
O: „Čoho symbolom bol ten vták?“
VJ: „Otcova duša, ktorá ju sprevádza tu na Zemi.“
O: „Čo jej chcelo byť povedané tým, že na začiatku videla svetlo, ktoré zmizlo a neskôr ho našla?“
VJ: „Že to svetlo tu bude vždy. Aj keď zmizne je tu. Že vždy sa znova objaví.“
O: „A tá hojdacia sieť, ktorej sa kŕčovito držala, aby nespadla?
VJ: „Zobrazoval strach. Tak silno sa ho drží.“
O: „Ten vták – sprievodca – jej pripomenul, že zabudla žiť a radovať sa. Prečo bolo pre ňu dôležité jej to pripomenúť?“
VJ: „Aby si tú radosť pustila do života.“
O: „A nakoniec došla do cieľa, k svetlu a tam prežívala pokoj a ľahkosť bytia. Čo jej chcelo byť týmto povedané?“
VJ: „Že tak to má byť. Keď tam dôjde, bude jej dobre.“
O: „Čo preto musí urobiť, aby tam v živote došla?“
VJ: „Pustiť sa strachu. Odvážiť sa skočiť do priepasti.“