08/07/2021
Ja neohovaram, len konstatujem. Taka znama veta. Ak sa sami seba opytate:
Bol by som radsej, aby mi ludia hovorili pravdu alebo suskali si za chrbtom? Co by som si vybral? No jasne ze, pravdu.
Tiez sa hovori, ze ti co ohovaraju su nepravdivi a falosni. Ano, ale nie ku vam.
Vysvetlim ako to myslim:
Zaklad kontaktu je mat spolocnu temu, o ktorej mame obaja co povedat.
Ak sa stretnem s kamaratom, 15 minut sa rozpravame, ze co mame nove v zivote a vyrozpravame svoje novinky, tak je dost mozne, ze pride otazka: Inak ako sa ma napr. Jano? Pocul som, ze sa casto hadaju so zenou. Hej hej, ona mi bola nesympaticka uz od zaciatku, neviem naco s nou je… a takto to ide dalsiu hodinu a vystriedaju dalsich xy ludi v rozhovore.
Myslim si ze, nie je motiv cloveka ohovarat lebo chce niekomu zle, pospinit mu meno alebo robit schvalne zlobu, skor si chce najst spolocnu temu, lebo si uz v rozhovore nemaju co povedat. Tak hlada v konverzacii nieco, coho sa vie rychlo uchopit, aby nebolo ticho.
Toto je cesta, zamysliet sa s akym clovekom a ako casto hovorim o inych ludoch a tym viem vyhodnotit, ako velmi si navzajom doverujeme a aku mieru intimity nas rozhovor obnasa.
Rozhovor, ktory sa udeje na povrchovej urovni nazyvame “povrchny” v preklade: hovorim ti napr 30% skutocnej pravdy o mojom zivote, aby ti to stacilo, ale dalej ta uz nepustim.
Potom sa deje, ze na “kavickach” rychlo temy vybuchame a zacneme sa rozpravat o inych ludoch.
Tu sa priam ukazuje, ze ak sa rozpravame casto o inych ludoch, aky mame teda vztah my dvaja spolu? Ako je mozne, ze sa nemame po chvili o com rozpravat?
Ake mate pocity, ked odchadzate z takychto rozhovorov? Ja osobne o 10 minut zabudnem, ze som sa s niekym rozpraval a zistujem, ze mi ten rozhovor vlastne nic nedal, len to, ako niekto asi zije, na zaklade nasich domnienok.
Pre mna ohovaranie alebo rozpravanie sa o inych ludoch je len ukazka mojho strachu, hovorit hlbsie o sebe a ukazovatel vztahu s clovekom, ktory oproti mne sedi.
🇸🇰
