05/01/2026
Skutočný príbeh: Klientka je usmiata, pozitívne naladená osobnosť, ktorej vášňou je časté cestovanie a stretávanie nových ľudí. Najradšej je stále na cestách, každú chvíľu inde, to ju napĺňa. Okrem iných príznakov trpí na ekzém na dlaniach.
Po uvedení do stavu hlbokej relaxácie sa ocitá na lúke, v bielych jednoduchých šatách, bosá, s rozpustenými vlasmi. Je mladé dievča na prahu dospelosti, ktoré býva samo v domčeku v lese, ďaleko od všetkých. Vnútro domu pozostáva z jedinej izby zariadenej jednoduchým nábytkom, pieckou, spáva v rohu miestnosti na nízkej podložke a stravuje sa striedmo. Rodičia jej obaja zomreli, navštevuje ju len prívetivý starček, ktorý nahrádza kontakt s „civilizáciou“. Okrem neho sa s nikým nerozpráva. Rada trávi čas v prírode, pri rieke, a pozoruje kočiare na lesnej ceste, ktoré mieria z a do jedinej dediny v okolí. Tento svet nepozná, preto ju láka. Nechodí tam však, nie je jeho súčasťou – je iná a uvedomuje si, že obyvatelia sa na ňu pozerajú cez prsty.
Posúvam ju do dôležitého dňa tohto života. Ocitá sa priviazaná na kolese, ktoré sa s ňou točí – je to jej trest za niečo, čo vraj spáchala. Jej poprava. No ona nevie, čo spáchala, nikto jej to nepovedal. Dávam ďalšie inštrukcie a začíname pátrať v udalostiach, ktoré predchádzali trestu.
Všetko sa to začalo pri jednom z jej obľúbených pozorovaní okoloidúcich kočov. Nešťastne spadla na cestu a kočiar jej prešiel po ľavej ruke. Utrpela devastačné poškodenie od zápästia nižšie, no z kočiara sa nikto ani neobzrel, aby jej pomohol. Je na všetko úplne sama. Trauma sa však prejavuje na jej duševnom zdraví. Ďalšie polienko do ohňa inakosti a nevôle zo strany ľudí.
Neskôr vysvitne, že tu umrelo dieťa; utopilo sa v neďalekej rieke, a ona bola nanešťastie nablízku. Zhodiť to celé na ňu, na to zvláštne mĺkve dievča z lesa, ktoré im dlho ležalo v žalúdku, je prekvapivo jednoduché, a udalosti naberajú rýchly spád. Prídu po ňu muži a zajmú ju so slovami: „Konečne sme ťa dostali. Už nikomu neublížiš.“ Uvrhnú ju do podzemného žalára, je tam vlhko a špina, a tu čaká na svoj koniec. V deň popravy ju priviažu na drevené koleso stojace na vyvýšenej platforme, roztočia ho, a dav okolostojacich sa prizerá. „To je tá šialená z toho domčeka,“ šepkajú si. Keď je už takmer v bezvedomí a nevníma, zotnú jej hlavu.
Pýtam sa, čo sa naučila v tomto živote. Odpoveď prichádza okamžite a je veľmi úprimná: „Že nesmiem byť taká izolovaná od ľudí. Ale to nebola moja chyba. Nebol nikto, kto by ma voviedol do spoločenského života.“
Podvedomie neskôr prezrádza, že zmyslom toho života bolo poznať, akí sú ľudia, že posudzujú, keď je niekto iný. Lenže sú aj dobrí ľudia, a práve preto teraz tak rada cestuje, spoznáva nových ľudí a je s nimi v kontakte.
Počas následného skenu tela prebieha liečenie ruky. Klientka cíti uvoľňovanie ťažoby. Pocit, akoby jej niekto obalil ruku hlinou, ktorá stvrdla, a teraz sa z nej odlupujú vrstvy. Priebežne si aj poplače – tým sa uvoľňujú negatívne emócie nahromadené v tele a dochádza ku hlbokému čisteniu.
Po sedení mi klientka nazdieľa, že pocit z tohto minulého života, úzkosť, bola presne taká, akú niekedy zažívala aj v tomto živote. Že z nej opadla frustrácia, uvoľnilo sa napätie, a lepšie v nej prúdi energia.
Po vyše roku sa obnovila naša komunikácia a klientka potvrdila, že ekzém na dlani úplne vymizol (s jediným vzplanutím, kde si je ale vedomá príčiny). Táto informácia ma nesmierne potešila.
(… pokračovanie nabudúce)
