02/01/2022
Obličky - zdroj životnej energie
Prechádzame obdobím, kedy čelíme silným a náročným situáciám, mnohí zažívajú pocity neistoty a z nášho podvedomia sa vyplavujú pocity strachu a nedôvery. Tieto pocity ovplyvňujú aj naše fyzické telo, najmä zdravie obličiek a močových ciest. Keďže som celý život "trénovaná" v starostlivosti o obličky, ktoré som dostala ako životnú výzvu, rovnako, ako aj prácu so strachom, dovoľujem si, zdieľať časť mojej skúsenosti s posilňovaním obličiek, v ktorom som sa naučila spájať vedomú prácu s emóciami, myšlienkovými programami a liečivými darmi Matky Zeme.
Nie náhodou sa v medicíne všetkých starých národov tradovalo, že ak nevieme nájsť príčinu svojich telesných neduhov, máme začať u obličiek. Ich úlohou je filtrovať škodlivé látky a vylučovať ich z tela – na emocionálnej úrovni v sebe ukladajú všetko, čo nám škodí a robia všetko, čo môžu, aby nám pomohli sa od toho oslobodiť. Ak je však škodlivých vplyvov na fyzickej aj emocionálnej úrovni priveľa, obličky takýto náklad nezvládajú a oslabia sa, ako keď si na seba naložíte ťažký batoh – je len otázkou času, kedy padnete od vyčerpania. Keď sú obličky oslabené silným, alebo dlhodobo prežívaným strachom, nedokážu ani na úrovni fyzického tela efektívne filtrovať škodliviny, tie sa vracajú do krvného obehu a postupne otravujú celé naše telo, aj našu myseľ a emócie. Na energetickej úrovni sú obličky priamo spojené s amygdalou – centrom emócií v mozgu. Keď cítime strach, mozog vyhodnotí situáciu ako ohrozenie a obličkám dá povel, aby sa stiahli – je to mechanizmus, ktorý má zabrániť v tom, aby ohrozený živočích zanechával pachovú stopu a mal možnosť dostať sa do bezpečia pred predátorom. Keď zviera nemá kam pred ohrozením uniknúť, tento systém sa dostáva do skratu a obličky uvoľnia moč, to je príčinou toho, že sa „pocikáme od strachu“, pretože v stave totálnej bezmocnosti dôjde k úplnému zlyhaniu obranných systémov a telo kapituluje.
Kým však bojujeme o prežitie, nadobličky sa starajú o dostatočnú tvorbu adrenalínu a kortizolu – v stave ohrozenia sa aktivuje mechanizmus „zaútoč alebo uteč“ a spotrebujú všetku energiu ohňa, ktorú produkuje pečeň, pre obličky už dostatok ohňa neostane a stiahnu sa. V prírode je to jednoduché – pri ohrození bojujeme, alebo utečieme do bezpečia, v oboch prípadoch produkcia adrenalínu a kortizolu klesne, buď po víťaznom boji, alebo keď sa zviera vzdiali od nebezpečenstva, mozog dá obličkám signál, že už môžu normálne fungovať a telo sa opäť vráti do rovnováhy. Ľudia sa však naučili viac dôverovať svojej mysli, než inštinktom – a často dovolíme, aby s nami naša myseľ hrala svoje hry strachu, zásobuje nás ustrašenými myšlienkami a strácame schopnosť rozpoznať skutočné ohrozenie od imaginárneho.
Do veľkej miery to súvisí s tým, že potláčame svoje prirodzené inštinkty. Keď sa pasie srnka na lúke a zacíti stiahnutie v oblasti žalúdka, nebude skúmať, či je v blízkosti vlk alebo poľovník, jednoducho dôveruje múdrosti svojho tela a utečie do bezpečia. Čo urobí človek,ktorý stratil dôveru v signály svojho tela a zveril svoju dôveru „múdrosti“ mysle? Napríklad, keď sa stretneme s človekom, pri ktorom cítime zmienené stiahnutie žalúdka, tlak v oblasti solar plexus, ktorým nám naše telo signalizuje potenciálne ohrozenie, namiesto toho, aby sme sa otočili na opätku a vzdialili sa od človeka, alebo situácie, ktoré v nás tieto pocity vyvolávajú a v pokoji a bezpečí svoj pocit preskúmali, začne nás naša myseľ presviedčať: „Neblázni, veď nemôžeš vedieť, či tento človek ťa naozaj môže ohroziť, vyzerá celkom mierumilovne a slušne, správa sa zdvorilo, to si určite len vymýšľaš...“ Prípadne, v čase, keď zo všetkých strán počúvame, aké dôležité je „nesúdiť a všetkých prijímať s láskou“, ignorujeme varovné signály intuície a snažíme sa „byť milujúci a súcitní“ aj pri ľuďoch, ktorí rozhodne nemajú chuť (alebo schopnosť) správať sa k nám rovnako.
Naše múdre telo však reaguje za nás – ak cíti v danom človeku potenciálne ohrozenie, zareaguje stiahnutím obličiek a bludný kruh sa opäť uzatvára. Dokonca, a to som mnohokrát zažila na vlastnej koži, sa k inštinktívnemu pocitu „maj sa na pozore“ pridáva pocit viny za to, že dotyčného človeka súdime, alebo krivdy, že my sa správame súcitne a láskavo a on to nedokáže. Oba prípady sú veľkou záťažou pre obličky, ktoré, ako každý párový orgán, zosobňujú v našom tele tému vzťahov s inými ľuďmi. Ak nemôžeme inému človeku v danej chvíli dôverovať, ak pre nás v danej chvíli predstavuje potenciálne ohrozenie, naše telo to cíti a zareaguje stiahnutím obličiek, čím sa ohnivá energia zastaví v nadobličkách a produkcia kortizolu a adrenalínu sa výrazne zvýši. Často tento stav, ktorý je v skutočnosti odporom, nepochopíme a považujeme ho za príťažlivosť – preto sú vzťahy s ľuďmi, pri ktorých máme na začiatku pocit „ja ho/ju musím mať, inak sa zbláznim“ tak často veľmi bolestivé a poučné. Predovšetkým sú však veľkou záťažou pre obličky, pretože takáto silná túžba ide ruka v ruke so strachom, že daného človeka stratíme. Centrum strachu v mozgu sa aktivuje, telo opäť zareaguje stiahnutím obličiek a tie nefiltrujú krv tak, ako by mali, takže sa nevylúčené toxíny opäť dostávajú späť do tela, po počiatočnom adrenalíne sa cítime oslabení, unavení a strach sa zosilňuje, bludný kruh sa uzatvára…
Moje obličky boli od narodenia oslabené a tak ma po celý život upozorňujú na každú disharmóniu, naučila som sa,v týchto signáloch orientovať a hľadať nielen odpovede, ale aj možnosti liečenia. Až v uplynulých desiatich rokoch sa však informácie "zvonku" a vnútorné vhľady skladali do obrazu, o ktorý sa môžem podeliť. Naučila som sa, odhaľovať stavy disharmónie obličiek, vidieť, chápať a očisťovať emócie strachu, ktoré na moje obličky a vylučovaciu sústavu vplývajú. Učila som sa rozumieť, ako strach a napätie vplýva na zdravie mojich obličiek a ako následne kondícia obličiek ovplyvňuje schopnosť, zvládať situácie, ktoré vyvolávajú strach. Naučila som sa, odhaľovať, chápať a očisťovať mnohé programy, založené na strachu, rozlišovať jemné odtiene medzi pocitom strachu, obavami, neistotou, nedôverou, ale aj panikou, a pracovať s nimi na tej úrovni, na ktorej som sa ocitla.
Pochopila som, že niektoré programy strachu, obáv alebo nedôvery, dokážeme ľahko odhaliť, lebo si pamätáme okolnosti ich vzniku. Sú však programy, ktoré vznikli traumou, ktorú si nepamätáme, hoci vznikla počas nášho života. Napriek tomu, že moje detstvo bolo relatívne pokojné a bezpečné, moje obličky mi od narodenia naznačovali, že potrebujú moju vedomú prácu a starostlivosť, čo ma priviedlo k pochopeniu prvotného strachu, ktorý ma sprevádzal týmto životom od narodenia. V prvých týždňoch môjho prenatálneho vývoja boli vyslovené pochybnosti, či mi vôbec bude dovolené, sa narodiť. Až pred niekoľkými rokmi som pochopila,že som žila v celoživotnom "adrenalínovom rauši", spôsobenom neistotou a strachom z budúcnosti a nedôverou voči životu. Vďaka tomu, že som svoj program spoznala a porozumela mu, dokážem rýchlejšie odhaliť, kedy môj "operačný systém" vyšle k obličkám zmätočné signály potenciálneho ohrozenia, čo by moju vylučovaciu sústavu mohlo oslabiť, a tým tomu dokážem zabrániť, alebo aspoň obmedziť následky.
Jednou z úrovní strachu, ktorý pôsobí na naše obličky, je strach o prežitie. Napriek tomu, že žijeme v časoch, keď naše fyzické prežitie nie je priamo ohrozené, máme dostatok všetkého, čo potrebujeme, dokážeme liečiť choroby, na ktoré naši predkovia umierali, žijeme v mierových podmienkach, v relatívne vysoko morálnej spoločnosti (v porovnaní s generáciami našich predkov), existenčný strach je zapísaný hlboko v našich bunkách. Máme v nich uložené záznamy o všetkých druhoch strachu, ktoré cítili naši predkovia, bez ohľadu na to, či majú v našom živote reálne alebo racionálne opodstatnenie. V tomto období sa aktivuje mnoho programov strachu, ktoré boli uložené v našej DNA zo života našich predkov a zažívame ich vyplavovanie na úrovni emocionálnej aj fyzickej. Ich pochopenie, uznanie, integrácia a uvoľnenie je dôležitou súčasťou práce na udržiavaní kondície a zdravia na úrovni emocionálneho, ale aj fyzického tela. Pochopenie týchto "zdedených" programov považujem za dôležitý krok v udržiavaní zdravia obličiek a tým aj budovaní dôvery voči životu.
Príkladom takéhoto strachu, ktorý nemá zdroj v mojom vlastnom zážitku, je napríklad celoživotne sa opakujúci pocit strachu zo straty domova. Tieto pocity sa objavujú zdanlivo „náhodne“ (dnes, keď už poznám astrologické súvislosti, viem predvídať, kedy sa objavia) a bez akéhokoľvek logického opodstatnenia. Jednoducho, dostanem strach, možno až panický pocit z toho, že nejakým spôsobom prídem o svoj domov, že nebudem mať strechu nad hlavou, bezpečie a istotu. Ja sama som takúto skúsenosť v tomto živote nezažila, ale časom som pochopila, že tento strach sa u mňa aktivoval v období,keď som svoj domov opustila z vlastného rozhodnutia (presťahovala som sa k mužovi, ktorého som milovala). Hľadala som príčiny tohto strachu, až som pri tomto pátraní pochopila, že je to strach mojich predkov. Môj otec a jeho matka zažili skúsenosť, keď ich zo dňa na deň vysťahovali z domova (starý otec bol sudetský Nemec a padol v 2. svetovej vojne ako vojak Wehrmachtu). Tento strach zo straty bezpečia domova, pocit, že kedykoľvek môžem prísť o strechu nad hlavou a všetko, čo mám, sa zapísal do buniek mojej starej mamy, aj môjho otca a ako genetický kód sa uložil v bunkách ich potomkov, teda aj v mojich. Keďže mnohé generácie našich predkov skúsenosť straty domova zažili, v určitej miere tento strach pociťuje väčšina ľudí a všimla som si, že je tým silnejší, čím „mladšia“ je generačná skúsenosť. Teda tí, u ktorých sa v rode vyskytla skúsenosť straty domova a bezpečia u rodičov, starých rodičov (možno 3-4 generácie dozadu), ho cítia oveľa silnejšie, ako tí, v ktorých rodovej pamäti sa jedná o veľmi starú skúsenosť, napríklad desať generácií. Ak vás trápi tento druh strachu, pričom so stratou domova nemáte osobnú skúsenosť, je dobré si ho pomenovať a preskúmať históriu rodu, aby ste zistili, či je tento strach skutočne rodový. Pomenovanie a prijatie je prvým krokom.
Ďalšími z programov strachu, ktoré "úradujú" v našom "operačnom systéme" sú programy z kolektívneho vedomia národa, či krajiny, v ktorej žijeme. Je to strach o prežitie, ktorý sa aktivuje spoločenskými, ale aj prírodnými podmienkami. Prečo sú v zime, najmä na konci zimy, oveľa častejšie prejavy ochorenia obličiek, ale aj celkové oslabenie? Prečo sa po zime cítime slabí, vyčerpaní (tzv. jarná únava), keď žijeme v čase, keď vďaka Bohu, máme dostatok všetkého, jedlo, teplo, vhodné oblečenie? Pretože v kolektívnom vedomí v našich zemepisných šírkach bola zima obdobím, v ktorom bolo prežitie potenciálne ohrozené. Tu sa spája rodový strach so strachom z kolektívneho vedomia. Uvedomila som si to,keď som spoznala jedného pána, žijúceho v subtropickom pásme,ktorý spolu so svojou priateľkou Slovenkou, trávil niekoľkokrát za rok pár týždňov na Slovensku. Videla som, ako si užíva zimu, sneh, aký je zimným počasím fascinovaný a jeho obličky vôbec nereagovali stiahnutím, ako to robia obličky Slovákov. Avšak, keď trávil u nás leto spolu so svojou rodinou, všimla som si, že ich dráha obličiek sa oslabuje v horúcich a suchých dňoch. Ľudia v mojom okolí na tieto dni reagovali bez strachu, dokonca to v nich vyvolávalo pocit radosti a dôvery v život – je teplo, hojnosť, zdá sa, že bude dobrá úroda, prežijeme zimu... Južania však cítili v horúcom a suchom počasí nepríjemné pocity obáv, pretože takéto počasie aktivovalo program "je sucho, nebude voda ani úroda..." uložený v ich bunkách.
Postupné odhaľovanie programov strachu a ohrozenia, ktoré oslabujú obličky a tým aj našu životnú energiu, je ako šúpanie vrstiev cibule. Niektoré vrstvy idú ľahšie, iné ťažšie... Disharmónia obličiek sa môže prejaviť na fyzickej úrovni rôznymi spôsobmi. Samozrejme, že keď už sú zasiahnuté priamo obličky ako orgán, cítime bolesti v oblasti krížovej a bedrovej chrbtice, zasahujúce až do bedier a stehien, kŕče, bolesti a pichanie v podbrušku a problémy s vylučovaním. Spozornieť by sme mali, keď cítime "nenápadné" prejavy oslabenia, hoci fyzicky sú obličky zatiaľ v poriadku. Je to, napríklad, pocit chladu, najmä v končatinách, keď obličky obmedzujú prúdenie okysličenej krvi len na oblasť životne dôležitých orgánov, pocit "ťahania" v lakťových a kolenných jamkách, stuhnutosť trapézových svalov, bolesti a tuhosť kĺbov, tŕpnutie pokožky hlavy pri korienkoch vlasov, vypadávanie vlasov, suchá a tenká pokožka,pocit slanosti v ústach a na perách, zápaly ďasien,prejavy paradentózy. Keď sú obličky oslabené, telo prechádza na "úsporný režim" a obmedzuje zásobovanie živinami všetky oblasti, ktoré nie sú životne dôležité, preto oslabenie cítime na vlasoch, pokožke, zuboch a nechtoch.
Keď cítim tieto prejavy, viem, že okrem práce so strachom na emocionálnej úrovni potrebujem venovať pozornosť svojmu telu. Prvoradé je, obličkám uľahčiť a prerušiť "bludný kruh" medzi zmätenou amygdalou a oslabenými obličkami.Keď prechádzame krajinami strachu, či sme sa v nich dokonca stratili, je veľmi náročné, pracovať s myšlienkami a emóciami, oslabené obličky nám na to neposkytujú energiu a predráždená amygdala ich zásobuje zmätočnými signálmi. Ako najrýchlejšie riešenie sa mi osvedčilo, čo najrýchlejšie dostať do obličiek energiu ohňa, teda teplo. Spomínate si na múdre rady babičiek: "To chce kľud a nohy v teple"? Nohy v teple sú nielen neoceniteľná pomoc pre obličky, ale aj najrýchlejšia cesta z krajiny strachu. Keď cítim, že sa vyplavuje strach z môjho emocionálneho tela, alebo zachytávam silné strachy z kolektívneho poľa, viem, že potrebujem horúci kúpeľ nôh. Ponoriť nohy do vody, takej horúcej, ako zvládnem, prikryť ich dekou, aby sa vytvoril "saunový" efekt a nechávam teplo pôsobiť najmenej 20 minút. Po celý čas dolievam horúcu vodu, aby som udržala maximálne teplo, aké je možné. Ak cítite, že vás oslabuje silný pocit strachu, alebo dlhotrvajúci konštantný strach, či blížiaci sa záchvat paniky,vyskúšajte si horúci kúpeľ nôh ako prvú pomoc. Po kúpeli je dôležité, dať na nohy teplé ponožky, zabaliť do deky a dostať ich prinajmenšom na úroveň obličiek (ľahnúť si, alebo sadnúť s vyloženými nohami). Prehriatie a prekrvenie obličiek podporí aj ľubovníkový zábal - ľubovníkový olej zohrejeme na 40°C a hojne ho nanesieme na oblasť obličiek a krížovej chrbtice, prikryjeme izotermickou fóliou (napríklad zo starej autolekárničky) a zabalíme do deky minimálne na 30 minút.
Pre starostlivosť o zdravie našich obličiek, a tým aj odolnosť voči strachu, je dôležitá aj strava a podpora z ríše darov Mamičky Zeme. Samozrejmosťou je obmedzenie soli, na to upozorňuje aj alopatická medicína. Počas svojho života som však zistila, že najviac moje obličky oveľa viac oslabuje väčšie množstvo živočíšnych bielkovín a koncentrovaného cukru. Keď telo rozkladá bielkoviny na aminokyseliny, ktoré dokáže využiť na tvorbu vlastných bielkovín, pri tomto procese vzniká veľa odpadových látok,ktoré obličky potrebujú odfiltrovať a vylúčiť z tela, čím sa organizmus prekysľuje a obličky musia vynaložiť oveľa viac energie na prácu... Ak je náš "operačný systém" zaťažený programami strachu a pocitmi ohrozenia, nadobličky udržiavajú zvýšenú hladinu adrenalínu. Tento mechanizmus sa stará o našu schopnosť, reagovať v stave skutočného ohrozenia, preto pri zvýšenej hladine adrenalínu pečeň uvoľňuje zásoby glykogénu, opätovne rozštiepeného na glukózu, aby malo telo dostatok paliva na útok, alebo útek do bezpečia. Ak však nečelíme skutočnému ohrozeniu, ale iba predstavám našej mysle, glukóza koluje v krvi, vysiela zmätočné signály do pankreasu k produkcii inzulínu. Pokiaľ naša myseľ vytvára ilúziu ohrozenia dlhodobo, môže sa výrazne narušiť mechanizmus hospodárenia s cukrom, telo si žiada doplniť zásoby glykogénu v pečeni, ktoré ale v skutočnosti nie sú vyčerpané a nový glykogén sa premieňa na tuk v pečeni. Stukovatená pečeň následne nedokáže dostatočne filtrovať toxíny a tie putujú do obličiek, ktoré ich nedokážu vylúčiť, čím sa intoxikovaná krv vracia do krvného obehu - cítime sa unavení, oslabení, objavujú sa prvé príznaky nedostatku energie v obličkách.
Aby naše obličky dokázali zdravo fungovať a zabezpečovať tým našu odolnosť voči vonkajším okolnostiam, ale aj voči programom strachu a ohrozenia, môžeme im prospieť vhodnou stravou a bylinkami. Obličky milujú koreňovú zeleninu a strukoviny, ako najvhodnejšia kombinácia sa mi osvedčil silný vývar z petržlenu, mrkvy a paštrnáku s čiernou šošovicou, ale prospieva aj zelená a červená šošovica, aj fazuľa, najmä s tenkou a jemnou šupkou. Z obilnín obličky milujú pšeno a quinou, ja pridávam aj olejový macerát z lipkavca syridlového, ktorý rozmaznáva nielen obličky, ale aj pečeň, žlčník a slezinu.
Silnou podporou v práci so strachom a podporou obličiek je praslička roľná. Táto majsterka prežitia bola a je uctievanou bylinkou na posilnenie a liečbu obličiek a močových ciest. Posilňuje a stabilizuje činnosť obličiek, podporuje vylučovanie, posilňuje kosti, kĺby, vlasové korienky a pokožku. Obsahuje veľké množstvo kyseliny kremičitej, ktorá zabezpečuje, že sa minerály z potravy dostanú do kostí, pokožky a vlasov, a neusádzajú sa v krvi a cievach. Na emocionálnej úrovni podporuje čistenie a uvoľňovanie strachu o prežitie, posilňuje dôveru vo vlastné sily, dodáva vnútornú pevnosť a sebaistotu. Prasličku je potrebné vždy variť minimálne 10-15 minút, preto nie je vhodná ako súčasť čajových zmesí, ale pijeme ju samostatne.
Jednou z najdôležitejších a najúčinnejších obličkových byliniek je zlatobyľ obyčajná. Posilňuje činnosť obličiek, podporuje vylučovanie toxínov a čistenie krvi, riedi krv a tým zabezpečuje lepšie okysličenie orgánov. Na podporu činnosti obličiek sa odporúča zlatobyľová kúra, najmenej 1x ročne, ideálne na jeseň - vypiť 1,5 - 3 litre zlatobyľového čaju denne po dobu 2 týždňov počas ubúdajúceho mesiaca, teda od splnu po novolunie. Vhodným obdobím na zlatobyľovú kúru sú aj zimné mesiace - január a február, kedy sa obnovuje životná energia v obličkách. Čaj zo zlatobyle dokáže rozpustiť a vylúčiť aj menšie obličkové kamene, pri väčších kameňoch odporúčam opatrnosť, aby pri pokuse o vylúčenie nespôsobili poranenia močových ciest. Zlatobyľ má na organizmus očisťujúce a uvoľňujúce účinky, na emocionálnej úrovni prospieva pri uvoľňovaní strachu o blízkych ľudí, strachu z opustenia, samoty, straty bezpečia. Veľmi prospieva aj pri dlhodobom strese z prostredia, v ktorom sme vystavení tlaku od okolia, napätiu vo vzťahoch, založených na manipulácii.
Lipkavec syridlový prospieva nielen obličkám, ale je najsilnejšou podporou pre lymfatický systém. Podporuje slezinu a pečeň, oslabené starosťami a pocitmi bezmocnosti v situáciách, ktoré nás oslabujú, pričom nemáme možnosť ich ovplyvniť. V takýchto situáciách sa spomaľuje tok lymfy a organizmus sa oslabuje, môžeme sa cítiť spomalení, unavení, máme pocit "ťažkých" nôh a rúk, lipkavec je svetielkom nádeje, ktoré nám ukazuje cestu zo zdanlivo beznádejných situácií.
Betonika lekárska patrí k "všeliekom", ktoré podporujú a posilňujú celý organizmus, pre jej silno harmonizujúci účinok. Jej anglický ľudový názov je "all heal" - všeliek, a skutočne je považovaná za univerzálnu bylinku pri liečbe všetkých zápalov, ale aj ako posilňujúci prostriedok pri oslabení orgánov. Je vhodná v situáciách, keď sú naše obličky vyčerpané a oslabené z neistoty, z pocitu, že "nevieme, čo bude zajtra", keď je narušený základný pocit bezpečia, máme pocit, že by sme "mali konať, niečo urobiť", ale nevieme, čo a kedy... keď máme strach, že zareagujeme neskoro, alebo predčasne, alebo sa nám zdá, že celé dianie sa odohráva akoby "mimo nás". Rovnako je vhodná v situáciách, keď sú naše obličky oslabené konfliktmi vo vzťahoch s inými ľuďmi, alebo sme dlhodobo vo vnútornom konflikte, spôsobenom strachom, že keď budeme konať v súlade so sebou samými, niekomu ublížime, alebo narušíme vzťahy s okolím. Mimoriadne vhodná je pri rozchodoch a rozvodoch, nielen pre partnerov, ale aj pre deti, ktoré sú procesom zasiahnuté.
Keď nemáme vytvorenú dôveru v proces života a podliehame strachu zo zmeny, organizmus sa nachádza v konštantnom kŕči a obličky sa dlhodobo oslabujú natoľko, že nedokážu vylučovať soli z organizmu. Tie sa usádzajú v podobe kryštálikov kyseliny močovej v kĺboch a kostiach a spôsobujú dnu a artritídu. Telo nám tak signalizuje, že nie sme schopní pohybu, nedovoľujeme si, vystúpiť zo záťažových situácií, zmeniť okolnosti, v ktorých sa necítime dobre, pretože akúkoľvek zmenu naša myseľ vyhodnocuje ako oveľa väčšie "ohrozenie", než je situácia, ktorú zažívame. Keď potrebujeme podporiť schopnosť, čeliť zmenám a dôverovať procesu života,je vhodným pomocníkom túžobník brestový. Ako jedna z mála tuzemských byliniek nielen posilňuje obličky, ale podporuje aj rozpúšťanie kryštálikov kyseliny močovej,zlepšuje pohyblivosť a uvoľňuje napätie vo svaloch a kĺboch. Je vhodný v situáciách, keď čelíme významným zmenám v živote, ako je smrť milovanej osoby, rozchod, rozvod, sťahovanie, výpoveď v práci alebo zmena zamestnania, začiatok podnikania, či akékoľvek situácie, keď potrebujeme podporiť dôveru v prirodzený tok života.
V situáciách, keď čelíme pochybnostiam o sebe samých, o svojich vlastných schopnostiach,keď si nedôverujeme a máme strach, či sme schopní zvládnuť výzvy života, pomáha posilniť obličky kručinka farbiarska. Okrem obličiek posilňuje aj slezinu, pečeň a žlčník, čím podporuje aj našu rozhodnosť a odvahu konať. Posilňuje v nás dôveru v naše vlastné sily a schopnosti, vieru, že sme schopní zvládnuť situácie, ktorým čelíme a dokážeme si tvoriť svoj život. Veľmi dobrým "spoločníkom" pre kručinku a podporou pre obličky je borák lekársky, ktorý revitalizuje nielen obličky, ale celý organizmus, dodáva odvahu, stáť životu čelom a vytvára pocit čistej, detskej radosti zo života.Ak dlhodobo žijeme v programe obete, spôsobenom neliečenými zraneniami, spôsobených interakciou s inými ľuďmi , ktoré môžu dlhodobo zaťažovať vylučovaciu sústavu a prejavovať sa až krvácaním z obličiek a močových ciest, prospeje nám stavikrv vtáčí. Vynikajúcou podporou pre zdravie močových ciest je repík, ktorý dodáva vnútornú pevnosť, odvahu, hovoriť jasné "áno" a "nie" v súlade so sebou samými a schopnosť, nastaviť si hranice vo vzťahoch s okolím. V jarných mesiacoch prospieva obličkám kúra z mladej žihľavy dvojdomej, jej ohnivá "martická" energia je však vhodná naozaj iba na jar, v jesenných a zimných mesiacoch, naopak, môže obličky nevhodne stimulovať a oslabovať.
Zdravie obličiek a tým aj odolnosť voči programom strachu a ohrozenia podporuje užívanie kapucínky, ktorá má schopnosť, vrátiť nás k spojeniu so zámerom našej duše, a tým uvoľniť vnútorné konflikty, ktoré môžu vytvoriť vhodné prostredie pre zápaly a bakteriálne infekcie močových ciest. V prípade rozvinutej infekcie je vhodné, užívať koncentrovanú tinktúru z kapucínky, ktorá pôsobí ako prírodné antibiotikum, ak potrebujeme podporiť imunitu a vnútornú pevnosť a integritu, postačí konzumácia chutných listov a kvetov kapucínky ako súčasť jedálnička.
Obličky, ako párový orgán, reaguje na našu vnútornú rovnováhu, aj na harmonické vzťahy s okolím. Kdekoľvek je rovnováha v našom živote narušená, oslabuje sa naša vnútorná integrita, dôvera v seba samých aj prirodzené plynutie života. Rovnako, keď čelíme mimoriadnym situáciám, ktoré si vyžadujú silu a energiu, potrebujeme venovať obličkám a močovým cestám potrebnú starostlivosť, aby sme sa udržali silní, stabilní a vyrovnaní. Sme stvorení ako dokonalý celok, v ktorom potrebujeme udržiavať rovnováhu medzi na úrovni tela, mysle, emócií a duše, a v tomto procese sme podporovaní a vedení na mnohých úrovniach. Každý z nás má svoje vlastné, jedinečné prejavy, ktorými nám naše telo dáva najavo, či sme v rovnováhe, alebo sa z nej vychyľujeme. Rovnako, aj naše obličky a vylučovacia sústava s nami komunikuje svojím jedinečným spôsobom - sú ľudia, ktorí pri emocionálnej záťaži potrebujú často "vypúšťať", ich obličky a močový mechúr im ukazujú, že nedokážu spracovať veľkú dávku náročných emócií. Sú tiež ľudia, ktorí, naopak, emócie skôr zadržiavajú, nedokážu ich uvoľniť a telo im to zrkadlí hromadením vody a spomaľovaním prúdenia lymfy. Keď sa však odhodláme, vykročiť na cestu spoznania seba samých, aj cez vnímanie a chápanie signálov nášho tela, posilňujeme a podporujeme vedomé spojenie so sebou samými a objavujeme celkom nové úrovne Bytia, ktoré si neustále uvedomuje samé seba, v láskyplnom spojení a spolupráci tela, mysle a duše.
