Šlabikár pre ženu

Šlabikár pre ženu Contact information, map and directions, contact form, opening hours, services, ratings, photos, videos and announcements from Šlabikár pre ženu, Bratislava.

▶️ Manuál na prežitie pre ženy 40+
▶️ Niekedy to chce kapučíno a pevné nervy
▶️ Humor, hormóny a harmónia - aj keď vždy v inom poradí
▶️ (Peri)menopauza a jej vrtochy v živote ženy
▶️ https://youtube.com/?si=Xvt3-T2iHl-cX8q8

Nedeľné okienko o športe alebo… robte len to, čo vás bavíOdštartovala som cyklosezónu. Moj bicykel sa volá Fiona, niekoľ...
19/04/2026

Nedeľné okienko o športe alebo… robte len to, čo vás baví

Odštartovala som cyklosezónu. Moj bicykel sa volá Fiona, niekoľko mesiacov stál chudák v záhradnom domčeku a dnes div že kolesami netlieskal, keď som ho vytiahla na hrádzu. A div, že som ja sama sebe netlieskala, že som sa odhodlala.

Viete, čím som staršia, o to viac zisťujem, že pohyb je skvelý, ale… to ale je v mojom prípade to, že robím len tie športy, ktoré ma bavia. Nechcem sa naháňať, nebudem sa s nikým porovnávať a budem rešpektovať to, aká som. V praxi to znamená, že som športovkyňa vychutnávačka a cyklistka krajinkárka.

Aj dnes som šla na bicykel len preto, že v poslednom bufete majú malinovú malinovku. To bol moj cieľ.

Keď mi niekto pri športe vrieska za ušami, že pridaj, poď, dáš to, v tom okamihu sa zaseknem a odchádzam. Svojím tempom odchádzam, samozrejme. Keď všetci okolo mňa budú dvíhať činky v posilkách a ja už stýkrát budem počuť vetu, že ženy po 40 - ke potrebujú silový tréning, tak ja just do tej posilky nepojdem. Pre mňa šport nie je disciplína, pri ktorej sa mám dovracať, lapať po dychu, čakať na záchranku a zlomiť si vazy.

Ale… rešpektujem každého, kto si našiel svoj šport. Svoje tempo, svoje činnosti. Na niekoho platí búšenie na výkon, na iného pokoj a svoje tempo. Rešpekt a ži a nechaj žiť.

Spomaľujem v živote, ale nie som spomalená. Dúfam. Mama mi hovorí, že som strašne rýchla a že ju stresujem. Stresujem, lebo ju musím pol hodinu čakať, kým sa vychystá za otcom na cintorín. Snažím sa spomaliť a páči sa mi to.

Cvičím jogu, lebo ma tam nikto nenaháňa. Inštruktorka je skvelá, nikam sa neponáhľa a vždy hovorí, že všetko si nás počká. Minule si asi tri minúty naprávala uterák na podložke. Trochu som znervóznela, že to sa tu teraz fakt bude babrať s uterákom. Zrazu som zistila, že je to v poriadku, že aj to je forma spomalenia a nenaháňania sa ako za zajacom. A tak som ju tie tri minúty sledovala, ako zarovnáva ten uterák na podložke. Potom sme začali cvičiť a nič nám neušlo. Iba ten uterák sa jej znovu pokrčil.

Z toho vyplýva, že sedieť doma na zadku nie je fajn, ale nikdy sa nenúťte do pohybu, ktorý je vám odporný. Nikdy sa neporovnávajte a hýbte sa tak, aby dobre bolo…

Rozmohol sa nám nešvár... mnohí ľudia si myslia, že sme odpadové koše Viete, čo v poslednom období zisťujem? Že mnohí ľu...
14/04/2026

Rozmohol sa nám nešvár... mnohí ľudia si myslia, že sme odpadové koše

Viete, čo v poslednom období zisťujem? Že mnohí ľudia zjavne nevedia nájsť odpadové koše alebo "kukanádoby" a myslia si, že tým odpadovým košom ste vy. Prídu, zavolajú a ja mám pocit, ako keby povedali:
"Ahoj, máš chvíľu čas? Potrebujem na niekoho vysypať svoje odpady, svoje nervy, frustrácie, sklamania, zlyhania."

V priebehu pár minút sa zmeníte na smetiaru z OLO podniku a zrazu na vás začnú chrĺiť svoje sr..čky. Základné pravidlo, nepustia vás k slovu. A sypú... poďme jeden kôš za druhým, veď si toho statočne vo svojom živote nahromadili. Sťažujú sa, hnevajú sa, do toho primiešajú štipku (čo štipku, rovno celý nákladiak svojho ega). Ani neviete ako a bum. Ste pod paľbou ich prehier, negativívnych myšlienkových pochodov, hnevu... oni sú frustrovaní, zlí a potrebujú si uľaviť.

Nech sa páči, OLO podnik vo vašom prevedení im dobre dopadne.
Smeti sú vysypané.
Z ich strany? Pocit úľavy. Chápem, veď neexistuje príjemnejší pocit, ako keď idete vysypať smeti či vedrá plné... veď viete, čoho.

Vaša nálada, nech bola predtým akákoľvek pozitívna, sa radikálne mení. Zrazu stojíte ako obarená a cítite sa, ako keby ich hnoj, ich smeti trčali ešte aj z vašich vlasov. Cítite sa zle a neviete, prečo.

Už dávno si na týchto nezvaných vynášačov odpadov dávam veľké bacha! Keď cítim, že aha, zase sa objavil niekto, kto potrebuje na mňa vyhodiť vedrá svojich smetí, sa uhnem. Nedovolím to!

Jednak preto, že nie som zberňa smetí a hnoja. Jednak preto, že nie som smetiarka a nie som platená za vynášanie smetí niekoho, kto si nevie dať dokopy svoju hlavičku makovičku. Jednak preto, že môj nervový systém je vzácny a stojí ma dosť síl udržať ho v akej takej kondícii ešte aj v období, keď hormóny hrajú proti mne. Jednak preto, že nie som psychológ a za vynášanie ich smetí neberiem sto eur na hodinu.

A jednak preto, že nemôžem za frustrácie iných.
Takže, ak sa nabudúce dostanete do kontaktu s takýmito vynášačmi smetí, skúste ich presmerovať k najbližšiemu odpadovému košu a rozhodne nie k sebe.

Nie sme smetiarky a bodka.

Foto: Valika Ochodnická

Ak chcete, sledujte Šlabikár pre ženu aj na Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

Čo potrebuje žena po 45 - ke urgentne k svojmu životu?1️⃣ Svätý pokoj - občas a hlavne od všetkých - áno, aj od muža2️⃣ ...
13/04/2026

Čo potrebuje žena po 45 - ke urgentne k svojmu životu?

1️⃣ Svätý pokoj - občas a hlavne od všetkých - áno, aj od muža
2️⃣ Ticho - nech aspoň chvíľu nikto nerozpráva, nevypytuje sa a nech nehučí hudba a telka
3️⃣ Čokoláda - ježiš, tú fakt potrebujeme - ak nie na postavu, tak na nervy určite!
4️⃣ Podprsenka, ktorá netlačí - celý majetok za ňu dám!
5️⃣ Krém, ktorý nás síce nezbaví vrások, ale nech aspoň dobre hydratuje
6️⃣ Spánok bez zobudenia sa o 3.17 hod nadránom
7️⃣ Kabelka, v ktorej vždy všetko na prvý raz nájdeme

A čo potrebujete k životu vy?
Napíšte do komentára 😀

Mimochodom, na www.instagram.com/slabikar_prezenu som pre vás nakrútila nové video z Denníka ženy v menopauze📽️

Foto: Valika Ochodnická

Aj vám sa zdá, že čas letí ako šíp? A čo tak zastaviť sa?! Zisťujem, že čím som staršia, čas mi neplynie, ale letí ako F...
11/04/2026

Aj vám sa zdá, že čas letí ako šíp?
A čo tak zastaviť sa?!

Zisťujem, že čím som staršia, čas mi neplynie, ale letí ako Fitipaldi. Letí ako moje kvetináče cez terasu, keď sa spustí u nás na dedine porudký vietor. A letí tak, ako keď mne pípne správa, že v packete mám balík a letím si ho vyzdvihnúť, aby v boxe oblečenie nedajbože nezostarlo alebo nevyšlo z módy.

Dobre, dosť bolo srandy. Ako dieťa som si vždy pamätala, čo sme mali od pondelka do piatka v škole na obed. V mladosti som si pamätala, ktorý chalan ma kedy naštval a kedy som bola kúsoček od pokusu zabiť ho. Ešte aj pred desiatimi rokmi som si pamätala, kedy som bola napríklad prvý raz na Kube alebo v Los Angeles. Teraz? Teraz si do šľaka nepamätám ani to, čo som chcela urobiť 5 minút dozadu a o tom, čo som robila včera, to je ako spomenúť si, čo robila Mária Terézia 15. júna 1750. No ani Boh nevie!

Hovorím si: “Ľudmila, spamätaj sa!” A tak som sa spamätala. Počúvala som jeden podcast, kde psychológ vysvetľoval, že mám byť v prítomnom okamihu, že sa mám naplno sústreďovať, čo robím tu a teraz a každý deň máme zbierať pekné zážitky, aby sme si ich zapamätali.

Poznáte to, že niečo robíte, ale duchom ste v tom, čo ste riešili včera a plánujete, čo budete robiť o pár hodín. Viete, koľkokrát sa mi stalo, že v aute som rozmýšľala, či bola zelená, alebo červená. Normálne ma občas až pot oblieva (to je pot strachu, nie návaly), či som náhodou neprešla na červenú. Prečo? Lebo som myšlienkami bola úplne, ale úplne inde.

Včera som sa cestou do práce sústredila, čo sa deje tu a teraz. Išla som trasou, ktorou chodím 1 500 rokov. Dobre, menej, keďže nie som dinosaurus. Fakt to funguje! Išla som napríklad za trolejbusom a zistila som, že trolejbusy nemajú ŠPZ. Dokonca som zistila, že cestou do práce mám jeden obchod, kde opravujú počítače, mobily. Zjavne je tam kopec rokov. Dokonca som zistila, že na jednom dome, okolo ktorého chodím, majú červené rámy okien.

Takže, čo z toho vyplýva? Zastaviť sa, spomaliť...

Aj vám sa zdá, že čas letí ako šíp? A čo tak zastaviť sa?! Zisťujem, že čím som staršia, čas mi neplynie, ale letí ako F...
11/04/2026

Aj vám sa zdá, že čas letí ako šíp?
A čo tak zastaviť sa?!

Zisťujem, že čím som staršia, čas mi neplynie, ale letí ako Fitipaldi. Letí ako moje kvetináče cez terasu, keď sa spustí u nás na dedine porudký vietor. A letí tak, ako keď mne pípne správa, že v packete mám balík a letím si ho vyzdvihnúť, aby v boxe oblečenie nedajbože nezostarlo alebo nevyšlo z módy.

Dobre, dosť bolo srandy. Ako dieťa som si vždy pamätala, čo sme mali od pondelka do piatka v škole na obed. V mladosti som si pamätala, ktorý chalan ma kedy naštval a kedy som bola kúsoček od pokusu zabiť ho. Ešte aj pred desiatimi rokmi som si pamätala, kedy som bola napríklad prvý raz na Kube alebo v Los Angeles. Teraz? Teraz si do šľaka nepamätám ani to, čo som chcela urobiť 5 minút dozadu a o tom, čo som robila včera, to je ako spomenúť si, čo robila Mária Terézia 15. júna 1750. No ani Boh nevie!

Hovorím si: "Ľudmila, spamätaj sa!" A tak som sa spamätala. Počúvala som jeden podcast, kde psychológ vysvetľoval, že mám byť v prítomnom okamihu, že sa mám naplno sústreďovať, čo robím tu a teraz a každý deň máme zbierať pekné zážitky, aby sme si ich zapamätali.

Poznáte to, že niečo robíte, ale duchom ste v tom, čo ste riešili včera a plánujete, čo budete robiť o pár hodín. Viete, koľkokrát sa mi stalo, že v aute som rozmýšľala, či bola zelená, alebo červená. Normálne ma občas až pot oblieva (to je pot strachu, nie návaly), či som náhodou neprešla na červenú. Prečo? Lebo som myšlienkami bola úplne, ale úplne inde.

Včera som sa cestou do práce sústredila, čo sa deje tu a teraz. Išla som trasou, ktorou chodím 1 500 rokov. Dobre, menej, keďže nie som dinosaurus. Fakt to funguje! Išla som napríklad za trolejbusom a zistila som, že trolejbusy nemajú ŠPZ. Dokonca som zistila, že cestou do práce mám jeden obchod, kde opravujú počítače, mobily. Zjavne je tam kopec rokov. Dokonca som zistila, že na jednom dome, okolo ktorého chodím, majú červené rámy okien.

Takže, čo z toho vyplýva? Zastaviť sa, spomaliť... Ako keby bol retardér pred vami a sústrediť sa. Nedovoliť myšlienkám, aby sa s nami hrali, lebo tá hra je niekedy veľmi krutá. Žiť v prítomnom okamihu. Keď jem, tak jem a neriešim, či práčka doprala. Keď vešiam prádlo, tak vešiam a neriešim, či v pondelok stihnem poštu. Keď čítam knihu, tak čítam a neriešim, že musím dať jedlo ešte do chladničky, kým pôjdem spať.

A ako to máte vy?

P.S. Už teraz pripravujem pre vás nové video, tak sledujte:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

Denník ženy v menopauze - 1. časť Mám 46 rokov a mením sa. Niektorí hovoria, že dozrievam ako víno, ale ja sa niekedy cí...
10/04/2026

Denník ženy v menopauze - 1. časť

Mám 46 rokov a mením sa. Niektorí hovoria, že dozrievam ako víno, ale ja sa niekedy cítim skôr ako kefír. Milujem sa s mladšími kolegyňami rozprávať o tom, ktorá kedy dostala svoje dni a ktorá má aké PMS. Ešte že ja od novembra nemám tieto starosti... Menštruácia sa so mnou začala hrať hru na schovávačku, lenže zjavne som túto hru prehrala a už ju zrejme nikdy nenájdem.

Bola som v decembri u gynekológa. To som ešte verila, dúfala, modlila sa, že snáď TO dostanem. Požiadala som ho, aby mi vzal krv, lebo vidím, cítim, počujem, že hormóny so mnou šijú. Vravel mi, že krv mi môže vziať neviem v koľký deň menštruácie, lenže môj šiesty zmysel mi hovoril, že ten deň sa vôbec nemusí dostaviť. A tak som bola násilná a neoblomná.

"Vy odtiaľto asi neodídete, kým vám tú krv nevezmem, však?," spýtala sa ma gynekológ. Pán je snáď veštec, pomyslela som si.
"Nie, neodídem," odpovedala som mu.
Pochopil, že s čerty nejsou žerty a so ženou s nalomenými hormónmi už vôbec nie. Vzal mi krv. Po pár dňoch som mu volala, že čo hovorí tá moja krv. Keby mohla, zjavne by zaspievala: "Už ti není lásko dvacet let."
"Nemáte žiadny estrogén, progesterón, testosterón," oznámil mi.

Tieto slová potešia asi ako osýpky pred dovolenkou na Maldivách.
"Ste v menopauze," dodal. Jaj, až ma tak bodlo pri srdci. Nevadí, nevešiam sa, akurát stále nechápem, kam sa podeli moje krásne, aktívne roky a prečo to tak rýchlo uletelo. Pochopila som, že asi jediný hormón, ktorý mi zostal, je hormón stresu - kortizol a snáď milióny hormónov šťastia.

A ako ste na tom vy, milé ženy?

Inak, video verzia Denník ženy v menopauze je už na www.instagram.com/slabikar_prezenu

Foto: Valika Ochodnická

Všetky chcú byť chudé, nevráskavé, dokonalé... a ja chcem žiť podľa svojich pravidiel A všetky sa chcú tváriť, že majú 2...
09/04/2026

Všetky chcú byť chudé, nevráskavé, dokonalé... a ja chcem žiť podľa svojich pravidiel

A všetky sa chcú tváriť, že majú 20 rokov a zajtra idú na súťaž krásy Miss. Nejdem sa tváriť, že mám 20 (aj keď nepopieram, celkom rada by som sa do toho obdobia vrátila). Nejdem sa tváriť, že chcem mať 50 kíl, lebo toľko som už mala, keď som jedla ryžu so zeleninou, ale to bolo 20 rokov dozadu. Dnes si chcem jedlo vychutnávať a mať z neho pôžitok a kašľať na to, či budem mať veľkosť XS alebo L. Nepoondím sa z toho...

Nechcem vyzerať tak, ako to kážu trendy, internet, sociálne siete a obstarožné dámy, ktoré sa tvária, že nikto nepríde na to, aký ročník narodenia majú uvedený v občianskom preukaze. Nebudem kráčať s trendami a keď niekto povie, že fičia tehličky na bruchu, tak ja spokojne sedím na terase, pijem kafé, dávam si iqosku a pozerám sa na tehličky, z ktorých máme múrik okolo terasy. Tie tehličky sú jediné, ktoré milujem, pretože na tie zlaté ešte nemám.

Jediné, čo chcem, žiť podľa svojich pravidiel. Robiť to, čo má zmysel a možno vám spríjemniť deň, náladu... to, že chcem žiť bez návalov, bez budenia sa o tretej ráno a bez emočných výkyvov nálad vám radšej nebudem hovoriť, že načo si kaziť príjemný večer, však?

A preto - budem robiť to, čo chcem a čo ma baví. A tak od zajtra už moje posty nájdete ako "Denník ženy v menopauze", takže sa pokúsim každý deň zhrnúť, čo ma prekvapuje, teší, emočne vystreľuje a zostreľuje a hlavne, s úsmevom a snáď bez depiek, lebo tých je na svete veľa a načo nosiť drevo do lesa alebo vodu do oceánu.

Nuž a na Instagrame www.instagram.com/slabikar_prezenu od zajtra štartujem video verziu Denník ženy v menopauze s hormón latté a možno sa v tých videách spoznáte. A možno nie, čo je ten lepší prípad.

Sme bežné, obyčajné ženy, ktoré tak, ako prechádzali pubertou, prechádzajú teraz peri - menopauzou - postmenopauzou, ale to neznamená, že ide koniec sveta. Sme múdrejšie, silnejšie, odvážnejšie a... možno teraz dozrel čas, aby sme žili podľa svojich pravidiel.

Pekný večer.
Ľudmila

O čom je (peri)menopauza? Veľa žien sa bojí o tom rozprávať. Haló, sme v 21. storočí a doba, keď bolo prísne dané, že o ...
07/04/2026

O čom je (peri)menopauza?

Veľa žien sa bojí o tom rozprávať. Haló, sme v 21. storočí a doba, keď bolo prísne dané, že o tom sa nehovorí, je snáď za nami. Bože, nie som prvá a ani posledná, čo má stavy, z ktorých ma ide trafiť šľak a možno ste aj vy rovnako na tom.

Zistenie peri - menopauzy:

Zábudlivosť

Keď som kedysi išla v dome h**e schodami, presne som vedela, prečo, za akým účelom a s akým cieľom si moje nožičky po schodoch namáham. Teraz v praxi to vyzerá asi takto. So zrýchlením a la lamborghini vyštartujem h**e po schodoch. Na prvých dvoch schodoch presne viem, prečo potrebujem ísť h**e.

Na treťom a piatom schode si zopakujem, prečo tam idem. Na šiestom schode moja myseľ začne štrajkovať a nabáda ma k úplne iným činnostiam. Napríklad - keď už budeš h**e v spálni, čo tak vymeniť posteľné prádlo?

Na šiestom schode si spomeniem, čo by som mala urobiť do práce. Na siedmom schode zistím, že ma začína pobolievať koleno. Na osmom až desiatom schode prázdno v hlave.

Som h**e. Do šľaka, cítim sa ako zatúlané dievčatko v hlbokom lese. Ani za toho oného si neviem spomenúť, prečo som vlastne išla h**e. Cieľ s rozplynul. Ani obraz, ani zvuk. Narýchlo si vymyslím inú činnosť a iný dovod, ale vo vnútri ma aj tal štve, že som zabudla, prečo ešte pár sekúnd dozadu bolo nadšenie.

Šľak aby to trafil!

Tiež sa mi dejú veci, že idem do obchodu s jasným cieľom. Kúpiť sáčky na odpad, lebo naša domácnosť ich urgentne potrebujem. Výsledok je, že do auta nakladám plnú igelitku vecí a doma (po pár hodinách) zisťujem, že to, kvoli čomu som tam išla, som nekúpila.

Šlak aby trafil tú menopauzu! 😂
Ešte že som včera nezabudla ísť behať, lebo som si povedala, že nedovolím tomuto životnému obdobiu, aby ma prevalcovalo a idem žiť! Či s peri, alebo s menopauzou, hlavne s pauzou.

Sledujte aj Instagram:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

Týždeň, keď nevieš, či by nebolo lepšie ísť na psychiatriu… Biely pudlík Hugo nám umrel v nedeľu a od nedele riešime náš...
27/03/2026

Týždeň, keď nevieš, či by nebolo lepšie ísť na psychiatriu…

Biely pudlík Hugo nám umrel v nedeľu a od nedele riešime nášho ďalšieho pudlíka Benjaminka. Tiež má 13 rokov. Zhoršila sa mu chodza, trasie sa… v pondelok - v utorok sme behali po veterinách kvoli tomuto problému. Dostal lieky na zápal, na chronické bolesti. Mysleli sme si, že zaberú….

Je tam podozrenie, že platnička tlačí na miechu a zrejme kvoli tomu lieky nezaberajú. V stredu sme zase boli na veterine, lebo sa mu pri cikaní objavila kvapka krvi. Sono a výsledok - zvačšená prostata. Dostal antibiotiká.

Dnes som zase bola s tou platničkou na veterine. Klasickí veterinári nedokážu pomocť a Benjaminko musí ísť na vyšetrenie magnetickou rezonanciou a zrejme operácia. Všetko som obvolala, neskutočne mi pomohla kamarátka Daška a zajtra pána pacienta čaká neurochirurg v Brne. Tak som mužovi vybavila výlet do Brna, že veď čo s načatým víkendom… asi začneme brať lexauriny alebo piť vodku namiesto vody.

Ideme bojovať! Nevzdávame sa, pretože oboch sme ich milovali a milujeme. Tento týždeň je síce zlý sen, ale taký je život. Nie sú len ľahké dni, sú aj dni zložité, ale to, čo je najpodstatnejšie je - nikdy sa nevzdávať.
Držte nám zajtra palce❤️

Byť psychicky na dne je… aj to je život Je to peklo. Je to treti deň, čo som bez psíka Huga. To sedemkilové šidlo sa mi ...
25/03/2026

Byť psychicky na dne je… aj to je život

Je to peklo. Je to treti deň, čo som bez psíka Huga. To sedemkilové šidlo sa mi zapísalo do každej mojej bunky a cítim takú prázdnotu, že nemám slov… sedím, plačem a premýšľam. Už som z toho smútku a žiaľu vyčerpaná a na dne, ale aj to je život, aj keď nikto nás na takéto situácie nepripraví.

Premýšlam, naozaj veľa premýšľam… ďalšie “face to face” so smrťou a s tým, že život je krehký. Trinásť spoločných rokov ubehlo ako voda… trinásť rokov a pritom mám pocit, ako keby to bolo včera. Premýšľam o živote. Ďalšie prebudenie, že život treba žiť a život má dávať zmysel. Som v jednej veľkej otázke, čo ďalej so svojím životom.

Nechcem už robiť kompromisy, nechce sa mi tváriť sa, že niečo sa mi chce, keď sa mi nechce… nechcem investovať čas do fejkových ľudí, nechcem robiť niečo, čo nedáva zmysel. Nechcem sa smiať nad blbými vtipmi a nechcem počúvať prázdne reči. Nechcem niekomu poklonkovať len preto, aby som sa mu zapáčila. Nechcem tráviť čas s ľuďmi, ktorí sú mi úplne ukradnutí. Nechcem sa tváriť, že niečo je v pohode, keď nie je. Nechcem zachrániť celý svet a nechcem tu byť pre každého obyvateľa tejto planéty 24/7.

V hlave mám tisíc myšlienok a snáď o pár dní začnú dávať zmysel. Žiť v radosti, v láske, v pokoji a so zmyslom, možno to ma ten malý biely pudlík prišiel naučiť.

Mám 46 rokov a neviem, čo to je, ale stojím na križovatke. V dvadsiatke je život iný, pretože stále máte pred sebou stovky žetónov s názvom pokus - omyl. Dnes je to iné… žetóny sa míňajú a začiname vsádzať na kvalitu, nie na kvantitu. Niečo sa vo mne mení. Možno je to etapa života, keď prehodnocujem…

Začínam si uvedomovať (zatiaľ len v zábleskoch), ako by som chcela žiť. Ak by som si mala vybrať, bola by som obklopená dobrými ľuďmi a zvieratami, množstvom zvierat, cez deň by som písala knihy a popri tom by som sa starala o zvieratá, piekla pizzu, sedela na lavičke a vychutnávala si lúče slnka. Večer by som hľadela na hviezdy alebo by som robila príjemné pohostenia pre blízkych ľudí…

Všetci od nás stále chcú, aby sme boli v pohode a usmiati. Tieto dni nie som ani v pohode a ani usmiata a nehanbím sa za to. Nie som typ človeka, ktorý je klaun. Potrebujem svoj smútok, žiaľ spracovať a možno z toho smútku vznikne zmena. Zmena postoja, pohľadu a možno zistím, že veta “čo ťa nezabije, to ťa posilní” nie je len klišé…

PS: Túto fotku som upravila v chatgpt, keď som mala obdobie, že som stále sledovala opicu Puncha, ktorá všade nosí svoju plyšovú opicu.

Sú dni, ktoré sú krásne a potom sú tu najťažšie dni života Včera sme sa rozlúčili s naším pudlíkom Hugom. Výnimočným psí...
23/03/2026

Sú dni, ktoré sú krásne a potom sú tu najťažšie dni života

Včera sme sa rozlúčili s naším pudlíkom Hugom. Výnimočným psíkom, ktorý nám život robil krajším a usmievavejším 13 rokov. Dva roky sme bojovali so zlyhávaním srdiečka. Každý deň dostával kvantum liekov. Do toho prišli od Vianoc epileptické záchvaty. Chvíľu lieky zaberali, posledné dni prestali už aj lieky zaberať. Srdce kolabovalo, kašeľ, voda v brušku, v pľúcach.

Včera sme to ukončili a bolo to najťažsie rozhodnutie nášho života. Milovali sme ho, preto sme to trápenie ukončili. V posledných minútach sme mu poďakovali za nádherných 13 rokov. Nie on bol naším dlžníkom, ale my jeho. Dávali sme mu všetko, čo sme mohli a on nám za to dával kvantum lásky a radosti.

Odchádzal obklopený mnou a mojím mužom. Nie každý človek má možnosť odchádzať takto. Niekto zomrie sám, iný v sterilnej nemocničnej izbe. Náš Hugo odišiel tak, že sme ho držali za labku. Veterinára som sa pýtala, či robíme dobre. Prikývol, že na toto je už medicína prikrátka a vyčerpali sme všetky možnosti.

Niekedy do ambulancií prichádzajú zvieratká v zdevastovanom stave. Majitelia ich tam prinesú nie v hodine dvanástej, ale niekoľko hodín po dvanástej, keď si mesiace prechádzali peklom, trpeli v bolestiach… je to egoizmus. Mať zvieratko doma v bolestiach a v ťažkých stavoch len preto, že my majitelia sa bojime zostať bez nich, je egoistické. Ak zvieratko milujeme, tak myslíme v prvom rade na neho.

Odišiel za dúhový most. Verím, že už sa stihol zvítať s mojím otcom, ktorý ho miloval a so všetkými kamošmi, s ktorými sme sa kedysi stretávali na prechádzkach. Verím, že už tam h**e šéfuje, kradne všetkým hračky a ponožky a naháňa sa. Chcem tomu veriť, aj keď mi srdce ide roztrhnúť na milión kusov.

Pre mňa nebol len pes, nebolo to len zvieratko. Bol to kus mňa, našich životov, člen rodiny. Tak mi je ťažko, že sama neviem, či smútok a bolesť raz odídu. Držím sa, lebo máme ešte Benjamínka, ktorý nás potrebuje. Vybrali sme Hugimu urnu, tak sa teším, keď sa vráti naspať domov. A verím, že raz sa k nám ešte vráti… raz.

Ľúbim ťa, srdiečko moje milované.
Spi sladko, Hugi bugi❤️

Návšteva u mamy po 45 - ke alebo… pomoc, ona je na facebooku Mamy starnú, my s nimi. Dnes som navštívila moju mamu. Vždy...
21/03/2026

Návšteva u mamy po 45 - ke alebo… pomoc, ona je na facebooku

Mamy starnú, my s nimi. Dnes som navštívila moju mamu. Vždy, keď k nej idem, hovorím jej: “Nič nevar, pojdeme sa niekam najesť.” A ona mi vždy v telefóne sľúbi, že sa tak stane. Čerta starého.

Hneď v kuchyni ma privítala šuľancami. Rana istoty. Vedela, že tým nikdy neodolám, takže išla na to veľmi rafinovane.
“Len trochu šúľancov som urobila, ak by ti pochutilo,” povedala mi. Mne šúľance vždy pochutia, vraždila by som kvoli nim a ona to veľmi dobre vie.

Na stole mala pripravený tablet. Dostala ho, pretože absolvovala kurz digitálnych seniorov a od vtedy podľahla facebooku. U nás doma kávovar zapnúť nevie, ale po facebooku brázdi ako Fitipaldi.

Potrebovala nainštalovať faceboom do nového tabletu, lebo písmenká na mobile sú malé.
Pýtam sa jej: “Aké máš heslo do facebooku?”
“Štyri nuly,” odpovedá mi.
Hneď mi bolo jasné, že ideme zlou cestou. Vzápatí vytiahla šanón označený ako HESLÁ, ale mala tam heslá do asi štyroch svojich emailových účtov, ale nie do facebooku.

Netušila som, že moja mama má toľko emailových adries, len keby tie maily vedela ovládať.

Nakoniec sme to overovaním nejako zvládli. Po chvíľke mi hovorí, aby som jej na mobil odfotila kyticu, ktorú som jej priniesla. Jasné, že už ju videla, ako ju dá na facebook, lebo veď Milky, Olinky, Terky musia byť informované.
Lenže po chvíli ma pani máma dirigovala ďalej.
Musela som jej odfotiť planty paradajok a paprík. Nuž tak sa aj stalo a túto doležitú životnú udalosť má chvalabohu na veky a na mobil zaznamenanú.

Po chvíli išla fotky posielať sestre, ale niečo postláčala a hovorí: “Niečo som tu poťukala, do r*ti.” Ej, až ma tak hrklo, že od kedy začala moja mama nadávať. Lenže hlasovku s touto vetou nechtiac poslala mojej sestre. Teraz to chceme dať našej mame ako zvonenie do mobilu. Jej hlas a veta: “Niečo som tu poťukala, do r*ti.”

A keďže ja som občas duša škodoradostná, tak túto jej hlasovku som z jej mobilu rozposlala ešte aj jej dvom vnukom, že nech sa mládež pobaví na babke, ktorá občas zvláda a inokedy nezvláda baľšuju techniku.

www.instagram.com/slabikar_prezenu

Address

Bratislava

Website

Alerts

Be the first to know and let us send you an email when Šlabikár pre ženu posts news and promotions. Your email address will not be used for any other purpose, and you can unsubscribe at any time.

Contact The Practice

Send a message to Šlabikár pre ženu:

Share

www.slabikarprezenu.sk

Užitočné, praktické a pozitívne myslenie žien po 35 - tke