Šlabikár pre ženu

22/01/2026

Nech sa každý stará sám o seba… alebo radšej si pozametaj pred vlastným prahom

Stretla som kamarátku, ktorá sa mi medzi rečou posťažovala, že niekto z jej rodiny ju súdil, ako žije, respektíve - ako by mala žiť.

Aj mne sa občaa stáva, že mi niekto “radí”, čo by bolo najlepšie pre mňa a zbožňujem, keď mi túto “nežiadanú” službu ponúkajú ľudia, ktorí ma nepoznajú, o mojom živote vedia prd makový (možno aj o ňom vedia podstatne viac) a občas pomaly nevedia ani moje priezvisko, ale tvária sa ako klon Sibily, Nostradama a nositeľa Nobelovej ceny.

Milujem ich a keby som mohla, tak si ich fotky dám snáď aj do peňaženky…

Poviem to jednoducho. Záľubou Slovákov je starať sa o iných. A občas aj ubližovať, pretože veta, ktorú iní vypustia na vašu adresu pod zámienkou “ja ti chcem dobre”, može aj bolieť, pretože nie všetky sme boli zostrojené v oceliarniach, ale mnohé sme sa zrodili v maternici napríklad. A neskor v porodnici samozrejme.

Milujem ženy, ktoré súdia, ktoré majú patent na čítanie charakterov a predpovedanie budúcnosti. Len škoda, že ich to neživí. Tieto mrochty vás nikdy nepochvália, nedajú vám kompliment, zato sú premúdrelé ako rádio. Rypnúť si, to je ich parketa. Radiť, to je ich doména. Súdiť, to je ich majsterštuk.

A viete, ako ja s nimi bojujem? Utekám, mažem, stopujem, posielam kade ľahšie a keď je treba, posielam aj tam, kde sa ich príbeh začal písať, keď boli ešte embryo. Pretože nech si každý pozametá najprv pred vlastným prahom…

Tak aj tej kamarátke som poradila, nech dotyčnej kúpi takýto jednosmerný lístok a nech má od nej pokoj svatý.

Prečo?

Pretože nervový systém máme len jeden.
Pretože existujú opravovne áut, hodín, topánok, ale neexistujú opravovne nášho nervového systému, tak opatrne, dámy😅

www.instagram.com/slabikar_prezenu

18/01/2026

Nie som síce lampa, ale tiež potrebujem vypnúť

Moj výlet do Malagy sa skončil. Niekedy aj dva dni stačia na to, aby človek “zresetoval”, nakopol sa a nabral novú energiu, lebo všetci si myslíme, že sme výnimoční, že bez nás sa zemegula nebude točiť, že naše zásoby energie sú ako zásoby ropy v Saudskej arábii, že my ovplyvníme, či zajtra vyjde v Bangkoku slnko a že sme stroje.

Figu borovú. Nie sme.

Dokonca čím som staršia, tým viac potrebujem vypínať. Volajte ma lampa, prežijem to. Tiež nesvieti 24 hodín denne.

Mala som obdobie, keď som podľa mňa priveľmi na seba tlačila. Že musím cvičiť, že musím naštartovať podnikanie, že musím schudnúť a tak… a tak som si povedala, že ja nemusím nič. Že nemusím sa tlačiť do niečoho, čo nechcem a čo nie je moja priorita.

Že nemienim chodiť do fitka, keď mám radšej prechádzky. Že nemusím hltať tuniakový šalát, z ktorého som hladná, keď mám rada čerstvý chlieb. Že nemusím stoj čo stoj rozbehnúť podnikanie a byť aktívna na sociálnych sieťach, keď mi je proti srsti nakrúcať trápne videá alebo nedajbože vám balamutiť mozgy, že toto a toto som ja vyskúšala a vy si to kúpte, lebo mne za to zaplatili.

Toto by fakt bolo pod ľudskú dostojnosť.

Toto nie! A tak som si na tom mojom výletiku ja+ja povedala, že už som dosť stará na to, aby som rozbíjala hlavou múr, lebo hlavu ešte budem potrebovať alebo aby som žila tak, ako nám niekto “radí”, ako niekto od nás chce, ako to počúvame z každej strany.

Každá sme iná, unikátna a dosť múdra na to, aby sme presne vedeli, čo nám robí dobre, čo nám ubližuje, čo nám dáva kopec energie a úsmev a čo nás ťahá dole do priepasti. Niekedy stači len vziať dobrú metlu, pozametať si a nadýchnuť sa čistého vzduchu.

www.instagram.com/slabikar_prezenu

17/01/2026

2. deň v Malage alebo… nie je infúzia ako infúzia

Dnes som povodne chcela písať o tom, prečo je fajn byť niekedy v cudzom meste sama so sebou, ale viete, ako to je… niektorej vyhovuje byť chvíľu sama so svojimi myšlienkami a iná chce mať spoločnosť a to je v poriadku, lebo každá sme iná a mali by sme to rešpektovať.

A nech každá robí a koná tak, ako jej vyhovuje.

Moja sestra sa ma včera spýtala, či nie som smutná, že som v Malage sama. Tak jej hovorím: “Ja by som bola smutná, keby som tu sama teraz nebola.” No, ale dosť bolo o tom, poďme na veselšiu tému.

Dnes zase špacírujem a za fakt jedinú nevýhodu, že som tu a teraz sama, považujem len to, že si nemožem dať paellu, lebo všade ju ponúkajú tak, že si ju dvaja musia objednať. Toľko nezjem, tak sa uskromním aj s vyprážanými kalamármi, ktoré milujem.

Dala som si zase tie malé mini croissantíky a keďže kávu som už mala, tak som si objednala “infusion”. Hovorím si, to znie ako infúzia, bude to tekuté a bude to skvelé. Jasné, že v mozgu som si vymyslela príbeh, že “infusion” je nejaká limonáda. Áno, priveľa fantázie občas škodí…

Čašník sa ma pýta, či chcem citrónovú infúzku, tak som mu prikývla, že jasné, jasné, citrónová limonáda, tú kedykoľvek.

Dostala som čaj! Akože pekne naservírovaný, citrónový, tak si vravím: “Tak už aspoň vieš, čo je infusion!”

Vyšľapala som na hradby, ktoré sú charakteristické pre Malagu. Svieti slnko, tak som skoro plakala od šťastia, že po mesiacoch si dávam slnečné okuliare a už som aj vďaka slovenskej hmle a zime zabudla, aký je to pocit. Bohovský! Na hradby vedú milióny schodov a stále len do kopca… (to dá rozum)… v polovici som sa chcela zvrtnúť, že ja som sem neprišla na turistiku, ale potom si hovorím: “Nevzdávaj to. Keď si sa sem vybrala, tak to vyšľapeš!”

Akože pachtila som ako divá, ale vyšľapala som ten kopec a výhľad bol nádherný. Sama sebe som normálne musela dokázať, že keď raz niečo začneš, tak to aj dokonči, lebo s tým mám akýsi životný problém (a neplatí to len o výšľapoch na hradby nad mestom), no tak trénujem tento “životný problém”.

Bola som v galérii Centre pompidou, pekné, akurát keď som ako jedno z diel uvidela na stene lopatu na odhŕňanie snehu, tak si hovorím, že asi až taká fanynka moderného umenia nie som. Poslala som tú fotku mužovi a on mi odpísal: “Dones domov, teraz sa hodí, lebo tú našu som zlomil.”

Foto “veľdiela” si možete pozrieť na mojom Instáči:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

Aj keď nepochybujem, že asi všetky vieme, ako vyzerá lopata na odhŕňanie snehu😂

16/01/2026

Jedz, vnímaj, teš sa a zmeň obrázky

A len buď…

Dlho som nič nenapísala, lebo som nemala čo… nejako som bola bez energie a neviem, čo za to mohlo. Či to bolo vyčerpanie, hormóny alebo fakt, že nášmu pudlíkovi Hugovi bolo horšie. Zima nie je pre mňa a keď som treskla na ľade ako vrece zemiakov, pochopila som, že musím niečo urobiť.

Kúpila som si letenku do Malagy, zabookovala hotel a včera večer som sama doletela do Španielska. Áno, sama, pretože som cítila, že chcem byť sama so sebou. Znovu sa spojiť so sebou (ježiš, to znie tak sporituálne, ezotericky a šľahnuto), ale v skutočnosti potrebujem chvíľu pre seba. Prechádzať sa, vychutnávať si dobré jedlo, vidieť slnko a farby a nič neriešiť.

Byť v stave flow, to je aj také moje predsavzatie do tohto roka. Neriešiť to, čo zmeniť nedokážeš, netrápiť sa kvoli tomu, čo je nepodstatné, vnímať, čo robíš a mať v živote viac radosti a pokoja než nervov a napatia. Vnímať farby, chute, vone, krásu… taký reset, ktorý podľa mňa každá z nás občas potrebuje.

Dnes som mala pekný deň. Pokojné raňajky v historických uličkách a ja si vychutnávam sendvič so španielskou šunkou. Je pravda, že čašníčka mi zle rozumela a namiesto kafe late mi dala zelené matcha late, ale veď dobre… aj keď som pochopila, že káva je káva a matcha za mňa vždy bude len matcha a zabite ma, ale mne to fakt chutí ako žaburina.

Prešla som 23 tisíc krokov, bola som v múzeu Pabla Picassa, obedovala som vyprážané sardinky a jedla som pri mori také maličké croissantíky s pistáciami a bolo mi fakt dobre. Dobre, dvakrát som otočila Desigual, lebo tam mali polovičné zľavy, ale fakt bolo dobre. A nech to čert vezme, že ma bolia nohy…

Zastavila som sa, nadýchla som sa a zistila som, že k svojmu životu potrebujem krásu, umenie, radosť a pokoj a že to, čo nás dáva dole, je vlastne to, keď sa odpojíme od seba, keď sa prestaneme vnímať, keď tlačíme na seba, ako a čo by sme mali, hoci to tak necítime a keď ideme na výkon a nie na zážitky.

Viac foto a videí nájdete aj na mojom Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

30/12/2025

https://www.youtube.com/@%C5%A0labik%C3%A1rpre%C5%BEenu

29/12/2025

Tak a je to tu! Mnohé ste sa ma pýtali, kedy si budete môcť vypočuť podcast Šlabikár pre ženu. No ten je už pekných pár týždňov hotový, ale až teraz ho šírim k vám.

Mojím prvým hosťom je skvelá holistická psychologička Daška Ciprichová a tému sme si zvolili - Ako v sebe objaviť ženu. A poviem vám, prečo táto téma. Pretože niekedy sa cítime ako dostihové a inokedy ako ťažné kone a áno, niekedy sa cítime chvalabohu ako kôň Jurášek v Popoluške.

Niekedy je toho na nás viac ako dosť a to nie je sťažovanie sa, len konštatovanie.

A potom sadneš k telke, pozrieš nejaký romantický film, kde žena je vyoddychovaná a vysmiata, vyobliekaná, budí sa s mejkapom a ide ťa trafiť šľak. Pozrieš na seba. Občas s nervami v koncoch, inokedy rozmýšľajúca, či sú skôr tvojím problémom nočné návaly, ale kilá navyše.

Niekedy sa jednoducho stane "chyba v programe" a sú dni, týždne, mesiace, keď ani ChatGPT ti nenájde tvoju stratenú ženskú energiu. Lenže - to je škoda a jasné, že ju chceme naspäť. Tak verím, že Daška Ciprichová nám aspoň trošku ukáže, ako tú energiu v sebe objaviť a taký jej príjemný pohľad.

Takže, ak sa budete nudiť, behať, oddychovať, upratovať, vypočujte si tento podcast. Budem sa tešiť :-)

Ako v sebe znovu objaviť ženu?V prvej epizóde podcastu Šlabikár pre ženu sa rozprávame o tom, prečo sa ženy postupne odpájajú od seba, od svojho tela, citliv...

18/12/2025

Tak čo dámy, ste už vo vianočnej nálade?

Poviem to veľmi jednoducho. Každý rok si hovorím, že si vychutnám adventné predvianočné obdobie, že si naplánujem všetky vianočné trhy široko ďaleko, že budem vypekať ostošesť a že sa postretávam so všetkými kamarátkami.

A teraz poďme na realitu.

Dnes som zistila, že už v stredu (áno, najbližšiu stredu) sú Vianoce. Skoro ma trafil šľak. Doteraz som lietala a zháňala vianočné darčeky a penila som, že v nákupných centrách nemám kde zaparkovať. A všade je tak veľa ľudí, že minule mi už prišlo zle z toho vydýchaného vzduchu. Nevadí, nadýchala som sa vonku čerstvého.

Tento rok som darčeky poňala v štýle - “Ideme zachraňovať knižný svet, aby ľudia vďaka umelej inteligencii nesprosteli a aby čítali.”

Špeciálne som si dala záležať na sestre a na švagrovi, ktorým som kúpila knihy, ktoré ich úplne vystihujú. Oni knihy milujú. Chvalabohu!

Švagor je lekár a je večne naštvaný, že cez sviatky musí mať službu. Niekedy sa tvári, že ide na popravu. A tak dostane knihu s názvom “Už zase sloužím o Vánocích.” Sloužím, nie súložím, to je poznámka pre dámy, ktoré nevidia na displej.

Sestra tento rok oslávila 50- ku, takže logicky dostane knihu “Padesátkou z kopce”, že veď trochu humoru nezaškodí a nech si nemyslí, že má tridsať, však?

Včera sa normálne naštvala, keď som videla reportáž, že nejaká Japonka sa zosobášila s umelou inteligenciou, lebo ju vraj tá inteligencia požiadala o ruku. Hovorím si, že svet je v p***li, vo veľkej, ale možno to ešte dokážeme čítaním tých kníh zachrániť, aj keď neviem, neviem… ale rozdychávam to doteraz.

V každom prípade, koláče ešte nemám napečené, ale nestresujem sa, lebo mám istotu v mame, ktorá už fičí v pečení, ako keby bola vo finále Pečie celé Slovensko. Ja prispejem svojimi vanilkovými rožkami a dúfam, že mi nikto nepovie, že vyzerajú ako zmrazené jaternice a šuhajdami, ktoré som apropo nikdy nerobila.

V každom prípade, teším sa, keď sa svet na chvíľu trochu spomalí a keď Vianoce budeme tráviť všetci pokope a nebudeme večerať s umelou inteligenciou, ale s tými, ktorých máme radi.

Užívajte vianočný čas🎄

www.instagram.com/slabikar_prezenu

29/11/2025

Sezóna vianočných trhov odštartovaná alebo… ako som letela domov

Mužovi som drásala nervy, že chcem spoločenské vyžitie, vianočné trhy, a tak sme sa dnes vybrali do Bratislavy. Odštartovali sme vianočné trhy a nech som si to akokoľvek romanticky predstavovala, normálne ma až omráčilo to kvantum ľudí.

Predierali sme sa, hľadali sme sa, normálne som sa cítila ako na Times square v New Yorku. Dali sme si vianočné dobroty, ja lokšu s pečienkami a on cigánsku pečienku. Pamatám sa, že keď som neterinmu frajerovi - Nemcovi vysvetľovala, že slovenská špecialita je gypsy liver, tak skoro onemel, lebo si myslel, že my tu asi jeme cigánov.

Samozrejme, ešte sme si dali štrúdlu, kávu a ako sme tak sedeli na káve, moj muž cez kamery kontroloval naše pudle. Biely kardiak ležal bez pohnutia v predsieni, na čo si moja fantázia vydedukovala, ze asi je mŕtvy. Pred mužom som nedala nič najavo, nech si nemyslí, že mi šibe, ale kávu som nedopila a tak som zrýchlila krok k autu, že milovníci koní by to nazvali cválanie.

Prišli sme domov, pudle živé, uštekané, my šťastní ako blchy. Začína sa advent a všetko je tak, ako má byť. Trhy odškrtnuté, vanilkové rožky a medovníky upečené, svetielka svietia a ja si hovorím, že advent nie je na to, aby sme sa stresovali, ale aby sme spomalili.

Raz za rok si to predsa možeme dovoliť.

Videá z vianočných trhov v Bratislave nájdete na:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

24/11/2025

Staré vzorce, ktoré rýchlosťou blesku prepisujem… pretože už sú out!

Rada opisujem, aké nástrahy mi moj život po 40 - ke prináša, ale aby som nebola len negatívna “teta”, tak vám poviem, čo za úžasnú vec tento vek prináša. Rozum, prosím pekne.

Rozum na to, aby som pochopila, že to, čo mi kedysi, kedysi za čias Márie Terézie (to žartujem) vtĺkali do hlavy a čomu som aj fakt verila, je dnes hlúposť, ktorej sa zbavujem tak rýchlo ako deravých nohavičiek. Nazýva sa to - staré programy. Mimochodom, nefunkčné! Vymazať ich treba!

1. Musím byť na všetkých milá.

No čerta starého. Milí nech sú mnísi v budhistických kláštoroch. Ja nemusím byť na každého milá a viem si stanoviť svoje hranice a rázne povedať nie.

2. Najprv ostatní a potom ja…

Takto žili naše mamy a vobec, ale vobec im to nemám za zlé, ale… ja viem, že je to kontroverzná téma, ale vieme, že po 40 - ke nemáme energiu na rozdávanie, dobre zvážime, pre koho robíme charitu a vieme, že s diplomom za najobetavejšiu ženu na svete si možeme akurát tak… keď nemáš energiu ty, povedz mi, ako ju chceš dávať iným?

3. Keď mám 40+, už nie je čas začať nové veci…

Tak to sa veľmi mýliš, drahá moja! Ja sama vymýšľam nové projekty a pozitívne je, že už mám viac skúsenosti. Rowlingová tiež nebola puberťáčka, keď napísala Harryho Pottera. Poznám mnoho žien, ktoré začali nové krásne projekty po 40+ a dali to! A teraz nemyslím Rowlingovú, lebo tú fakt nepoznám!

4. Moje telo je problém!

Nie, tvoje telo nie je problém. Je spoľahlivý kompas, ktorý ti presne povie, kedy máš spomaliť, zhlboka dýchať, menej sa stresovať. Vieš, sebaláska sa nemeria veľkosťou tvojich džínsov, ale tým, ako sa cítiš. Darmo budeš mať brutál p***l a veľkosť 32, keď budeš na antidepresívach!

Neľakajte sa, zajtra vo vymazávaní ďalších programov pokračujeme❤️

Aké staré programy sa snažíte vymazať vy?
Dajte vedieť do komentára❤️

Sledujte Šlabikár pre ženu aj na Instagrame (ak chcete)
www.instagram.com/slabikar_prezenu

23/11/2025

Perimenopauza, menopauza a potenie alebo… už viem, o čom spieval Rišo Muller v piesni Milovanie v daždi

“Si dnes mokrá ako myš.
Na vodu hádam nemysliš.
Keď dážď ťa hladí mokrou rukou
rozpúšta sa iba cukor.
A okolo nás je tlaková níž.”

Okej, v dvdsiatke, v tridsiatke by som povedala, že spieval o milovaní sa v daždi. Lenže po štyridsiatke a pod vplyvom klesajúceho estrogénu, progesterónu a zvyšujúceho sa kortizolu (hormón stresu) som presvedčená, že veď on spieval o ženách presne v tom štádiu, do akého sa rútim aj ja plnou rýchlosťou.

“Si dnes mokrá ako myš.” Jasne opisuje mňa, keď ma v noci zobudí… moj spotený krk, dekolt a chrbát. Mal pravdu, fakt som mokrá ako myš. Bože, ako ten rozumie ženám po 45 - ke.

“Na vodu hádam nemyslíš” No, práveže aj myslím… myslím na to, že pustím sprchu a ten svinský pot zo seba zmyjem. Takže, myslím a to dosť intenzívne, pretože to, čo milujem najmenej na svete je rasca, debilov, vietor a byť spotená.

“Keď dážď ťa hladí mokrou rukou, rozpúšťa sa iba cukor.” Bodaj by sa tuk z toho aspoň rozpúšťal! Takto, mňa nehladí dážd, ale vlastný pot a áno, dážd by bol asi príjemnejší. A že sa rozpúšťa cukor? Áno, v mojich ústach, keď od nervov idem do kuchyne a v noci si tresknem horalku.

“A okolo nás je tlaková níž.” Presne, súhlasím! Keď je nízky tlak, som unavená a ja som unavená z nevyspatosti a aj z toho, že raz sa varím vo vlastnej šťave a inokedy drkocem zubami. A som pretlakovaná z toho a áno, tlaková níž je vtedy nielen v mojej duši, ale v celom dome… aspoň moj muž tak vraví.

Tak čo, aj vy si idete pustiť túto pesničku od Mullera?

Sledujte Šlabikár pre ženu aj na Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

22/11/2025

V dvadsiatke som spávala aj 10 hodin denne a po 40 - ke sa budim o 3.00 v noci a že čo s načatým dňom!

To je strašne nespravodlivé. Vtedy, keď som mala 20 a energie na rozdávanie, som ľúbila spať. Nemala som muža, psíkov, takže som koľkokrát cez víkend potiahla aj do dvanástej. Prosím pekne, v kuse.

A teraz, tu ho máš! Telo je staršie, logisch! Mám menej energie ako v dvadsiatke, logisch! Nepotrebujem sa po večeroch flákať, logisch! Meditujem pred spaním, lebo chcem byť zenová kráľovná, logisch! Tým pádom potrebujem viac spať, logisch! A prd makový!!!!

Ľahnem si, zaspím, spím, spím… a o tretej v noci sa zobudím na to, že mi šrotuje hlava, myšlienky idú ako na F1 v Monaku a ja som čulá ako blázon. Kuknem na hodinky, tri ráno. No že do p***le! Telo by aj spalo, ale hlava si pospevuje Neckářovu pesničku - je ráno, je ráno… hovorím hlave - Nie je ráno, okamžite spi!

Nepočúva.

Stále neviem, ako sa to stane, že cez deň si držíme myšlienky na uzde a v noci to na nás príde. Myšlienky a emócie lietajú. Viete, koľkokrát sa zobudím v noci na to, že som naštvaná ako zúrivý pes? A kvoli takej veci, ktorá by mi ani len nenapadla.

Alebo sa zobudím na to, že som mokrá ako myš, pričom nemyslím si, že spíme v saune. Alebo - a to je už taká klasika, sa zobudím, lebo ma bolí chrbát. Všetci mi hovoria, že to tá perimenopauza a že to ten vek. Ale ja sa pýtam, kedy mám došľaka spať?

A ako to máte vy, ženy po 40 - ke? Spíte - nespíte?

Sledujte Šlabikár pre ženu aj na :
www.instagram.com/slabikar_prezenu

21/11/2025

Nebuď šedá myška alebo… ako sa my ženy občas opúšťame

Niekedy sa my ženy dostaneme do levelu, že sa opustíme. Namiesto kreativity v oblečení siahame po pohodlnosti. Šperky máme v zauzlenom stave kdesi na poličke a vyhovárame sa, že sa nám ich nechce rozuzlovať. Mejkap jeden deň dáme a ostatné dni tak letíme z domu ako Gagarin s Lajkou v rakete, že kašleme na všetky čančanice a maľovania.

Lenže sme síce pohodlné a “načas”, ale necítime sa dobre. Bodaj by aj, keď vyzeráme, že ideme na basketbalový zápas… zisťujem, že mnoho žien sa dáva do pozície a la šedé myšky. Aj ja… občas a potom som napálená ako čert, lebo si hovorím: “Buď ženská, skrášľuj sa, cíť sa pekná.” A až po vnútornom dialógu sa nakopnem.

Možno si neveríme. Možno sa porovnávame. Možno sa vyhovárame. Možno sme si už tak zvykli. Ale ten červík v našom mozgu nám aj tak hovorí, si žena, vieš to dať ak lepšie a aj krajšie. Vieme to, len sa musíme znovu chytiť našej ženskej energie. A s ňou príde aj sebavedomie. Zdravé. Nie také, že teraz som najmúdrejšia na svete, všetci ste odpad a ja som Vasilica Prekrásna. Do čerta s tým!

Niekedy stačí len prvý krok. Pekne sa obliecť. Vyvetrať veci, ktoré sú v šatníku tak schované ako korunovačné klenoty Márie Terézie. Niekedy stačí vymeniť rifle za sukňu či šaty. Mikinu za elegantné sako. Namaľovať sa, pretože štýl, že som prirodzená je síce ušľachtilá myšlienka, ale nie nadarmo ľudstvo vynašlo šminky.

A niekedy stačí dopriať si. Chvíľu a čas pre seba. Dovoliť si niečo, čo mnohé nazývajú luxus, pritom ja to nazývam nutnosť - v podobe masáže. Kávu s kamarátkou. Pekný výlet. Croissant. Tanec.

Žijeme život, keď na seba zabúdame. Vyhovárame sa. Všetko a každý je pre nás doležitejší ako my samy. Bojujeme s lenivosťou. Opúšťame sa, porovnávame sa so ženami zo sociálnych sietí, ktoré sú tak prefiltrované ako to hovorí reklama na vodku a pritom stačí tak málo, aby sme mohli rozkvitnúť…

www.instagram.com/slabikar_prezenu