Spomeniem si, ako mi dnes ráno po ceste do školy mama sľúbila, že ma vezme na nové detské ihrisko. Pocítim v sebe vlnu nedočkavosti a prajem si, aby už konečne zazvonil školský zvonček oznamujúci záver vyučovania.. Neskôr poobede, keď už mám hotové všetky domáce úlohy, netrpezlivo prestupujem z nohy na nohu oblečený a nachystaný na chodbe nášho bytu. Vždy im to trvá veľmi dlho. „Konečne odchádzame!“ vykríknem. Cesta na ihrisko bola krátka, no mne sa každý krok vlečie, akoby to boli hodiny. Budú tam aj moji najlepší kamaráti Peťo a Miloš a nechcem zmeškať ani minútu spoločného hrania. Hrá farbami, novotou a čistotou a ja okamžite pocítim vlnu radosti a vzrušenia. V tom uvidím svojich kamarátov, ako už pobehujú medzi preliezkami. Ihneď zabudnem na všetko, čo mi mama vždy prízvukovala a rozbehnem sa za nimi bez toho, aby som sa spýtal, či môžem. Matne už len za sebou počujem ako mama vraví: „Neutekaj tak rýchlo! Môžeš spadnúť!“
Pribehnem ku kamarátom a vykríknem: „Budeme sa hrať na hasičov!“ Keď budem veľký, chcel by som byť hasičom. Počas behu po ihrisku sa mi pred očami menia prvky ihriska na domy, vysoké budovy a hasičské autá.. Najvyššia preliezka sa zrazu zmenila na horiacu budovu, v ktorej bola moja sestra. Musíme ju zachrániť! Potrebujeme plán! Neďaleko ihriska stoja kontajnery na odpad, pri nich kartónové krabice, našli sa tam aj plastové fľaše a ďalšie užitočné veci, ktoré vieme využiť. Presne to, čo potrebujeme! Po krátkej porade si rozdelíme úlohy a púšťame sa do záchrany. Na ihrisko nosíme všetko, čo sme našli. Z plastových fliaš vytvoríme hasiace prístroje, z papierových tašiek ochranné prilby a zo starých kartónových krabíc ochranné štíty. Nechávame sa unášať na perutiach fantázie.. Vezmem hasiaci prístroj, obliekam si výstroj a plný adrenalínu a radosti leziem na horiacu budovu. Krv mi vrie v žilách, plamene šľahajú okolo mňa, je mi horúco a oheň ma zožiera už hádam aj zvnútra. Nemyslím na nič iné, iba ako musím zachrániť sestru. Stúpam ďalej, pozriem sa hore a vidím, ako sa na mňa rúti horiaca časť budovy. Ledva som sa uhol. Ešteže mám na sebe ochrannú prilbu! Pach spálením a štipľavý dym mi bráni v ceste, no ja sa nevzdávam. Už chýba len kúsok a som pri nej! Nazriem cez okno, či ju uvidím cez ten dym....
„PROSÍÍÍÍÍM, TO JE VÁŠ SYN? MÁME TU KRÁSNE NOVÉ DETSKÉ IHRISKO A VAŠE DIEŤA SEM NANOSILO SMETI A OBHADZUJÚ SA TU NÍMI!!“ Zaznelo vedľa pri mne s prstom ukazujúcim na mňa. Ani som sa nestihol spamätať a mama sa prikláňa ku mne so slovami " Chápem, že sa s kamarátmi hráte na hasičov, avšak nosiť smeti medzi preliezky nie je bezpečné a je to zakázané. V danom okamihu sa mi rozplynul náš svet. Po fantázii nezostala ani stopa. Moja prilba je len pokrčená papierová taška, hasiaci prístroj stará plastová fľaša a okolo mňa sú len papierové krabice. Moju sestru už nezachránim. Príkazom sme dostali všetok ten „bordel“ odniesť naspäť do smetného kontajnera. Pocítil som hlboký smútok a sklamanie. A vtedy som sa rozhodol. Chcem ihrisko, ktoré podporí moju fantáziu stať sa hasičom, pilotom, šoférom...
Strhnem sa zo sna. Otvorím oči, srdce mi bije ako o závod. Pozriem sa na okno a zistím, že vonku svitá a počujem štebot vtáčikov. Už nie som ten chlapec. Som dospelý. Bol to len sen. Spomenul som si na seba ako na malého chlapca, s hlavou plnou fantázie, ktorú mi postupne prekrylo množstvo príkazov, zákazov, pravidiel. Pritom detstvu a deťom stačí priestor, kde môžu rozvíjať svoju fantáziu v bezpečí a bez obáv. A tak vzniklo „MIESTO PRE SLOBODNÚ TVORIVOSŤ A ODDYCH Sine Regit“.
