Spominanie tela

02/07/2025

Už dávnejšie som priznala, že nie som schopná poskytnúť klientovi 100% zážitok. Že nie som schopná odhadnúť silu, napätie, uvoľnenie…že ten dokonalý pocit a plnú mieru pohybu si vie dopriať iba on a ja ho môžem podporiť. Ale to hlavné, je na ňom. Moje pole robí vo vode svoju prácu, moja hlava sa snaží myslieť a ja sa snažím, aby bola hlava čo najprázdnejšia, aby som bola čo najviac v sebe a nezavadzala svojimi myšlienkami. Iba bola a nasledovala plne.
Stále sa mi tlačí na jazyk slovo služba…nepokrýva úplne to, čo sa v tom momente vo mne deje…Je to bezpodmienečné prijatie? Prijatie toho, ako to má klient v danom momente, čo potrebuje, ako sa cíti, čím v tom momente je… Je to nesúdenie, 100 % podpora v pohybe i nepohybe. Maximálne sústredenie sa, podpora a radosť, keď si osoba siahne tam, kam potrebovala a prichádza vytúžené uvoľnenie, pochopenie, nasýtenie a nové vykročenie.
Kedysi so chcela, aby každý v mojich rukách šiel čo najhlbšie, videla som potenciál, kam by sa mohol posunúť, cinkali mi témy, v ktorých bola šanca dosadnúť a pochopiť. Trvalo mi dlho, pokým som predala zodpovednosť za život klientovi. Zažila som to na vlastnej koži, keď mi chýbal iba kúsok a boli by sa prelomili priehrady…ale ja som nemohla. V daný okamih som nebola pripravená a nikto okrem mňa to nemohol tušiť a nikto okrem mňa ma nemohol ten jeden krôčik prinútiť urobiť.
Musela som si to prežiť, aby som netlačila ja. Aby som dávala možnosti, príležitosť, ukazovala potenciál ale zároveň predala zodpovednosť za hĺbku a časovanie tomu druhému. Plnú zodpovednosť, za proces. Niekedy som si myslela, že je to moje zlyhanie, keď to nešlo do mnou videných hĺbok. Teraz viem, že to bolo to najlepšie…pre mňa i osobu v mojich rukách. Prečo? Lebo ja nevidím všetko,
Keď som zanietene vypúšťala z úst slová ako… vidím všetko len cez moju mapu poznania, vidím a poznám len malý kúsok Tvojho života a slová na to nestačia… no niekedy som si myslela, že je to moja zbabelosť, že nechcem prevziať zodpovednosť za svoje terapie, že som „nie som dosť“, keď nehovorím, čo by klient potreboval, že nie som pre neho guru, ktorý „to“ vie. Teraz viem, že to hovorilo zo mňa čosi múdrejšie, ako ja…a ja som potrebovala čas, aby som s dôverou mohla ísť z tohto pocitu, z miesta dôvery v schopnosti každého z nás

12/06/2025

Sardínia 2025 – 2. časť
Bránila som sa napísať všetko do jedného článku. Možno z pocitu, že je treba dávkovať všetko postupne, možno preto, aby som sa mohla k pocitom vrátiť… Neviem.

No ďalší deň na Sardínii nebol z tých najľahších. Viem to zhodnotiť teraz z odstupu, ale bola som úplne odstrihnutá od seba. Možno som sa pripravovala na to, čo ma čakalo, možno to bolo tým, že som mala pocit, že som všetko z angličtiny zabudla (slovíčka som lovila naozaj veeeeeľmi pomaly). Možno to bolo tým, že sme na kurze mali mužov, čo som nečakala. Možno to bolo preto, že tam boli osoby z kurzu pred nami, ktorí sa poznali a zapadnúť do tejto skupiny sa mi zdalo ako let naspäť v čase (ozvali sa mi moje traumy a zranenia, takže bolo na čom pracovať…). Cítila som sa oddelená – a to iba vlastnou vinou, ja viem. Doobedňajšie zdieľanie mi prinieslo poznanie, aký veľký pocit zranenia a nedocenenia si nesiem z práce. Ako mám pocit, že by som za svoju prácu mala byť viac ocenená a platená a skĺzla som do role obete (a to sa mi faaakt nepáčilo). No ale… čo sa mi vírilo v hlave sa veľmi jasne ozvalo cez slová a ja som si musela pripustiť, že je to tak. A mohla som si to spracovávať. Do toho moje predstavy o strávenom dni so Saškou – predstava, že slniečko a pláž budú dostatočným lákadlom na prechádzky a postupné menenie nášho ležacieho harmonogramu z domu… no spôsobovalo to iba nepríjemné pocity, pretože som tlačila asi príliš. Potreba zmeniť každý náš deň ale bola veľká a nástojčivá. Takže Saška konečne zistila, ako by to chcela a ďalší deň sme novú metódu komunikácie mohli zavádzať do praxe.
Poobedia sme trávili vždy v bazéne. Voda v kombinácii s ľuďmi bola vždy hlboká. Pracovali sme v trojiciach, Postupne sme sa vystriedali v roli jedného z našich rodičov i nás, ako dieťaťa. Slová, ktorými sme mali popísať našu rodinu i to, čo by sme teraz očakávali od zástupných rodičov budili hlboké spomienky, emócie, tryskali slzy zranenia, bolesti, radosti i vyliečenia. Každý šiel tam, kam mohol, kam ho aktuálne nazbierané sily pustili. Počúvať príbehy o spokojných, podporujúcich rodinách bolo niekedy rovnako zraňujúce a boľavé ako počúvať o prostredí, ktoré sme poznali z vlastnej rodiny.

Čo som si však v skupine zažila bolo bezpodmienečné prijatie. Podpora akéhokoľvek pohybu, podpora čohokoľvek, čo som v danom momente cítila ako to pravé pre mňa. Podpora, ktorá vyjadruje dôveru v sily druhého, v jeho schopnosť rozhodovať o svojom živote, o smerovaní svojho života samostatne a nezávisle. Bez slova podporujúce pohyby, naciťovanie, bezpodmienečná podpora je taká liečivá, to, že niekto naplno vidí VÁS, nemusíte skrývať, tlmiť, skrývať…tak to je liečivé tak nepopísateľným spôsobom. Tak, ako bábätká chcú porozprávať svoj pôrodný príbeh a niekedy aj plačom naznačiť, čo sa dialo…tak aj dospelý chce byť videný so všetkým, čo k nemu patrí. Ďakujem. 🙏

09/06/2025

Sardínia - 1. časť
Je to pár dní, od momentu, čo som sa vrátila domov…ale mám pocit, že prešiel najmenej rok. Budem sa postupne vracať k momentom, ktoré už vyzerajú byť premazané ale niekde vo mne stále rezonujú. Od Sardínie som už nečakala „nič“. Počas roka som videla toľko zázrakov, posunov, pochopení, prijatí v mojich rukách, že som si myslela, že ma už nič neprekvapí a „neposunie“.. že to chce už len tréning. Možno som bola pyšná, možno som cítila veľkosť toho, čo ma čaká a niečo vo mne sa bránilo, možno to bolo zdrojovanie a zbieranie síl na tú hĺbku, v ktorej som sa nakoniec ocitla…
Na čo som hrdá, že sa snažím netlačiť sa do procesov, len si sledujem, čo sa so mnou deje…a keď sa na situáciu spätne pozriem a mám už nadhľad, tak pochopím, čo sa so mnou dialo 😀
Celý odchod na Sardíniu som si urobila veľmi hektický, ulietaný, plný povinností, time manažmentu a únavy. Pred nejakým časom to bol spôsob, ako si zvýšiť sebahodnotu, byť „busy“ znamená byť aspoň malým kúskom seba podstatná, viditeľná, „dôležitá“ z hľadiska potrebnosti – nie pocitu dôležitosti. Videla som tento vzorec okolo seba v práci, ale nevidela som ho u seba tak zreteľne – najmä – myslela som si, že tento stav mám už za sebou. Ale, v kritických chvíľach som sa oň troška potrebovala podvedome oprieť. Nie vedome, na vedomej úrovni som riešila logistiku, jedlo, psa, skúšanie, dcérku, oblečenie a kufre, ale teraz, keď sa na to spätne pozerám, vidím v tom kúsok kolotoča, ktorý mi dával pocit, že tu nie som zbytočná ale potrebná.
Prvý deň na Sardínii bol o oddychu a príprave na kurz. Nervozitu z celého toho dňa cítim ešte aj teraz, aj keď som navonok asi vyzerala úplne pokojne. V priebehu kurzu nás čakalo Saškine preskúšanie a to mi nedodávalo ten najpríjemnejší pocit. Snaha pozbierať sa, aby som ju mohla podporiť, snaha o dobehnutie a nadrtenie informácií, ktoré v teste nemala, snaha o nenásilné opakovanie angličtiny, ktorú doteraz neznášala mi spôsobovalo únik do „chodenia po škrupinkách“ s eleganciou slona. Jediné, čo ma držalo bola snaha ísť do pravdy, do mojich pocitov a hľadať riešenia, cesty, optimalizovať a každý moment zisťovať, ako to naozaj mám, kde klamem samú seba a zdieľať… Zdieľať tieto uvedomenia Saške. Ako to mám, prečo sa tak cítim, aké spomienky a programy to vo mne vyťahuje.
Už tento pobyt som chcela brať ako možnosť zmeniť náš stereotyp života – moje myšacie koliesko stále niečo riešiť a zabezpečovať a Saškine únavné a vyčerpávajúce dni končiace ležaním. Keďže som sa o zmenu stereotypu snažila už od januára a skĺzavali sme do a neho naspäť znova znova, vo vnútri som už bola zúfalá, frustrovaná a vedela, že zmena už nepríde postupným a jemným upravovaním, ale ráznym seknutím. Bola som zo seba sklamaná a frustrovaná, že to neviem zariadiť inak, iba ráznym otočením…ale potreba zmeny bola taká veľká, že mi už vlastne ani spôsob nevadil, len ma zaujímal výsledok. Dovolila som pocitom vyplávať, neskrývať ich, pomenovať tak, aké naozaj v tomto momente sú. A napriek tomuto všetkému, to ešte stále nebolo dosť hlboko… Stále som bola na povrchu, ale už začalo búšenie na tú správnu stenu 😀
Rojili sa mi výčitky z celého prežitého obdobia, pohľad na Sašku mi pripomínal svoje zlyhania (strava a pohyb, chvíle, keď som sa venovala cudzím deťom, osobám = práci viac, ako Saške) mi kruto vyliezali pred oči. Vyťahovali sa spomienky na moje detstvo, dospievanie a na Saške som videla, ako je zalezená do svojej ulity a v porovnaní so sebavedomými talianskymi deťmi, pre ktorých je pláž druhým domovom, ich vzťah k telu, krivkám a oblinám, odhaleným častiam tela je úplne iný ako náš, no…toto všetko vo mne spôsobovalo vlny hnevu až zúrivosti – na seba som sa hnevala, že som to nechala zájsť tak ďaleko.
Toto všetko bolo ešte pred začiatkom samotného kurzu 😀 pracovalo to všetko vo mne už oveľa skôr, ako som stretla kolegov.

06/06/2025

🙏 Vďaka 🙏 Thank you 🙏
Mary Seamster Wendy Hodson Monica Bacchilega Claudio Lallai Federica Benizzi Paweł Lewandowski Monika Krejsova Cristina Arcos Trancho Clara Solda Erika Mirtò

Telo mi už síce priletelo včera v noci..ale časť mňa je ešte stále na Sardínii. Pobyt plný, hutný až do posledných minút. Spracovávam, mením, liečim, objavujem... postupne sa mi prežité prerodí do slov 🙏
Amnion 2 - ďakujem všetkým

06/06/2025

Telo mi už síce priletelo včera v noci..ale časť mňa je ešte stále na Sardínii. Pobyt plný, hutný až do posledných minút. Spracovávam, mením, liečim, objavujem... postupne sa mi prežité prerodí do slov 🙏
Amnion 2 - ďakujem všetkým

02/06/2025

Nestíham fotiť, nestíham písať. Procesy tak silné, pre telo tak namáhavé, že nervová sústava ledva stíha obhospodáriť základné procesy. A všetko sa to deje "akoby nič" a zrazu BUM.
Kurz Amnion 2, ja Saška a JA Konečne dnes spadli obranné kolieska. Hlava sa snažila opierať a všetko možné. Hľadať svoju hodnotu, vyhodnocovať, opierať sa o skúsenosti.
Dnes sa môžem oprieť o seba.
Konečne sa nebojím ukázať 🙏

26/05/2025

Blíži sa kurz Amnion II. a ja mám dnes pocit, že sa chcem schovať. Tak, ako je bábo schované v bezpečí v brušku u mamy sa moje telo snaží skrčiť a uložiť obalené amnionom.
Pozorujem si ten pocit Možno súvisí s tým, že sa toho veľa u nás mení a ja postupne odhaľujem seba ... nielen pred ostatnými, ale najmä pred sebou... snažím sa popísať a sledovať tie procesy a pocity, ktoré sa mi objavujú
a pozorujem... nepotláčam... nehodnotím... iba pozorujem

04/05/2025

Som krehučká. Ako bábo v brušku... Ale pocit samoty, zodpovednosti za všetkých okolo...aj mamu trvá. Cítim sa oamelá, preťažená. Stále hľadám opotu okolo seba Mám potrebu sa o niekoho živ3ého oprieť a na chvíľu načerpať sily.
Včera som videla v škôlke dieťatko a spomenula som si, ako som nevedela ustáť proces chodenia do škôlky so Saškou. Ako ma Saškin otec nepodržal a nemala som sa o koho oprieť. včera mi to vyvstalo... vyplakala som sa zo žiaľov, ktoré ma donútili postaraťsa, zatvrdiť sa a ísť....
Po ceste domov som sa cítila malinká, nevudená v materici, skrývjaúca sa. Na chvíľku som dokázala zaspať a cítiť ś bezpečne, ale po prebudení opäť neistota, zmätok, potreba sa o niečo oprieť...
Natiahla som si pocity mojej mamy...ktorá sa cítila opistená, sama,
Moja potreba byť videná a zároveň v bezpečí, je silná. Mám chuť si tie pocity pomalinky ohmatávať, testovať, flirtovať, spoznávať a pomaly sa začať tešiť na nové.

Ako nezneužívať svoju moc? Pri skúšaní mám v rukách ďalšie smerovanie študenta. Je na mne, či budem ochotná ho doskúšať, dať náhradný termín Dnes cítim, ako sa ma študenti boja . Hrozím Disciplinárnou komisiou, aby som ich donútila nepoužívať ťaháky.... a svojim prístzpom ich desím.Ale keď mňa tak veľmi škrie, keď dodatočne zistím, že niekto používal ťahák 😢

Chcem podporiť svoju dcéru vo všetkom

03/05/2025

Dnes som skončila na pohotovosti. Uši sa rozhodli, že spomalia môj život a dajú mi priestor na spomínanie a prepúšťanie
Som na pohotovosti a spomínam si na všetky okamihy, keď som sa cítila sama.
Mala som 16 rokov a zápal stredného ucha mi začal presne na Štedrý večer Mam mi po ceste ku babke neverila...až babka pochopila, že trebapomáhať. Rekonvalescencia trvala 3 mesiace, dobiehala som učivo v škole ale hlavne, strávila som v nemocnici sama 6 dní. Dní, keď som zúfalo čakala na mamu, aby ma prišla pozrieť a boli dni, keď to čakanie bolo márne. Nedovolila som si na tento okamih spomenúť až do dneška. Cítila som to ako zradu a opustenie, sklamanie ani neviem čo všetko.(som medzi ľuďmi a plačem..ale katraziu si tu asi mechcem spustiť..to po ceste domov).
Ďalší krát som sa cítila opustená, keď som šla na pohotovosť s gynekologickými problémami a môj frajer so mnou nešiel Teraz som pochopila, že to bol okamih, keď som sa od neho odpojila a vzťah začal chradnúť, až sa rozpadol
Cítim sa veľa sama... keď som dnes mala na pphotovosti nahlásiť kontaktnú osobu ..nenapadol ma nik ... Je to tým, že som sa dlho spoliehala iba na seba? Snažila sa všetko ošetriť, o všetko sa postarať sama,
Dnes sa tu však necítim sama., Napriek tomu, že tu fyzicky som sama. Saška sa ma spýtala, či má ísť so mnou Nevedela by som sa starať aj o ňu, aby sa cítila v bezpečí, takže som tu sama ale ten pocit mi už nikto nezoberie.
Aj keď tu ležal môj otec... cítila som sa sama. Oddeľujem sa od ostatných, aby som mohla rozprestrieť krídla a ochrániť ich či aby som oddelila seba?
P.S. katarziu som si doma nedovolila zažiť. Bolesť sa mi drala nielen z tela ale aj z duše... ale nedovolila som si vykričať ju do sveta.. pri Saške.... verím, že príde čas, keď to celé budem vedieť prepustiť aj z fyzického tela .

28/04/2025

Cítim sa krehučká. Spoznávam všetko okolo ale i seba nanovo. Ale vo vnútri nie je chaos (teda nie vždy) Je tam zvedavosť, moja hľbka, odvaha, pevnosť. Nadychujem sa inak, vnímam svet a ľudí okolo inak.
Páči sa mi to . Ďakujem