09/06/2025
Sardínia - 1. časť
Je to pár dní, od momentu, čo som sa vrátila domov…ale mám pocit, že prešiel najmenej rok. Budem sa postupne vracať k momentom, ktoré už vyzerajú byť premazané ale niekde vo mne stále rezonujú. Od Sardínie som už nečakala „nič“. Počas roka som videla toľko zázrakov, posunov, pochopení, prijatí v mojich rukách, že som si myslela, že ma už nič neprekvapí a „neposunie“.. že to chce už len tréning. Možno som bola pyšná, možno som cítila veľkosť toho, čo ma čaká a niečo vo mne sa bránilo, možno to bolo zdrojovanie a zbieranie síl na tú hĺbku, v ktorej som sa nakoniec ocitla…
Na čo som hrdá, že sa snažím netlačiť sa do procesov, len si sledujem, čo sa so mnou deje…a keď sa na situáciu spätne pozriem a mám už nadhľad, tak pochopím, čo sa so mnou dialo 😀
Celý odchod na Sardíniu som si urobila veľmi hektický, ulietaný, plný povinností, time manažmentu a únavy. Pred nejakým časom to bol spôsob, ako si zvýšiť sebahodnotu, byť „busy“ znamená byť aspoň malým kúskom seba podstatná, viditeľná, „dôležitá“ z hľadiska potrebnosti – nie pocitu dôležitosti. Videla som tento vzorec okolo seba v práci, ale nevidela som ho u seba tak zreteľne – najmä – myslela som si, že tento stav mám už za sebou. Ale, v kritických chvíľach som sa oň troška potrebovala podvedome oprieť. Nie vedome, na vedomej úrovni som riešila logistiku, jedlo, psa, skúšanie, dcérku, oblečenie a kufre, ale teraz, keď sa na to spätne pozerám, vidím v tom kúsok kolotoča, ktorý mi dával pocit, že tu nie som zbytočná ale potrebná.
Prvý deň na Sardínii bol o oddychu a príprave na kurz. Nervozitu z celého toho dňa cítim ešte aj teraz, aj keď som navonok asi vyzerala úplne pokojne. V priebehu kurzu nás čakalo Saškine preskúšanie a to mi nedodávalo ten najpríjemnejší pocit. Snaha pozbierať sa, aby som ju mohla podporiť, snaha o dobehnutie a nadrtenie informácií, ktoré v teste nemala, snaha o nenásilné opakovanie angličtiny, ktorú doteraz neznášala mi spôsobovalo únik do „chodenia po škrupinkách“ s eleganciou slona. Jediné, čo ma držalo bola snaha ísť do pravdy, do mojich pocitov a hľadať riešenia, cesty, optimalizovať a každý moment zisťovať, ako to naozaj mám, kde klamem samú seba a zdieľať… Zdieľať tieto uvedomenia Saške. Ako to mám, prečo sa tak cítim, aké spomienky a programy to vo mne vyťahuje.
Už tento pobyt som chcela brať ako možnosť zmeniť náš stereotyp života – moje myšacie koliesko stále niečo riešiť a zabezpečovať a Saškine únavné a vyčerpávajúce dni končiace ležaním. Keďže som sa o zmenu stereotypu snažila už od januára a skĺzavali sme do a neho naspäť znova znova, vo vnútri som už bola zúfalá, frustrovaná a vedela, že zmena už nepríde postupným a jemným upravovaním, ale ráznym seknutím. Bola som zo seba sklamaná a frustrovaná, že to neviem zariadiť inak, iba ráznym otočením…ale potreba zmeny bola taká veľká, že mi už vlastne ani spôsob nevadil, len ma zaujímal výsledok. Dovolila som pocitom vyplávať, neskrývať ich, pomenovať tak, aké naozaj v tomto momente sú. A napriek tomuto všetkému, to ešte stále nebolo dosť hlboko… Stále som bola na povrchu, ale už začalo búšenie na tú správnu stenu 😀
Rojili sa mi výčitky z celého prežitého obdobia, pohľad na Sašku mi pripomínal svoje zlyhania (strava a pohyb, chvíle, keď som sa venovala cudzím deťom, osobám = práci viac, ako Saške) mi kruto vyliezali pred oči. Vyťahovali sa spomienky na moje detstvo, dospievanie a na Saške som videla, ako je zalezená do svojej ulity a v porovnaní so sebavedomými talianskymi deťmi, pre ktorých je pláž druhým domovom, ich vzťah k telu, krivkám a oblinám, odhaleným častiam tela je úplne iný ako náš, no…toto všetko vo mne spôsobovalo vlny hnevu až zúrivosti – na seba som sa hnevala, že som to nechala zájsť tak ďaleko.
Toto všetko bolo ešte pred začiatkom samotného kurzu 😀 pracovalo to všetko vo mne už oveľa skôr, ako som stretla kolegov.
