18/03/2024
Trauma
Kraniosakrálna terapia pracuje aj s traumou "uviaznutou" v tele. Dokáže pomôcť nervovému systému "prepísať svoje vyjazdené dráhy", ktoré nás obťažujú a znižujú kvalitu života.
Reakcia nervového (a aj celého) systému bola v danej traumatizujúcej situácii tá najlepšia, aká mohla byť.
Telo urobilo maximum pre to, aby minimalizovalo škody.
Ale. Zdravý nervový systém by sa po akútnej "záchranej akcii" mal vrátiť do bodu 0.
Vybavil, čo mal, akcia bola dokonaná (úľavová bodka spravená) a teda nezostalo nič, čo by obťažovalo...
Čo sa bohužiaľ nie vždy stane, lebo impulzov z každej strany! na náš nervový systém býva často viac, ako aktuálne zvláda.
A tak musí finálnu(úľavovú) bodku za náročnou situáciou odložiť na inokedy.
Odložiť ju do "šuflíka na POTOM", keď dorieši nový problém, ktorý ho zamestnáva práve teraz.
A časom máme "telo plné týchto odložených šuflíkov", ktoré nie sú pre systém energeticky výhodné.
Takto zahltenému sytému vie byť kraniosakrálna terapia veľmi prospešná. Ale chce to trpezlivosť.
1. telo musí mať dostatok voľnej potencie na akciu/ nápravu (niekedy ju musí najprv dobudovať).
2.musí sa cítiť v bezpečí
3. je dôležité rešpektovať tempo nápravy, na čo si systém aktuálne trúfa.
" Stresovať ho rýchlou zmenou" by nebolo múdre.
--------------------------------
*niečo na doplnenie:
Trauma nie je TO, čo sa nám stalo, alebo práveže nestalo.
Spočíva v tom, ako danú situáciu NÁŠ nervový systém spracoval.
Ani zďaleka nemusí ísť o týranie, zneužitie atď.
Úplne stačí nenaplnenie našich "vyšších" potrieb (hlavne v detstve).
Napríklad boli situácie/ obdobie, kedy sme strádali v potrebe lásky, bezpečia, prijatia, úcty...
a celé to bolo pre náš nervový systém zahlcujúce. Mohli sme mať až pocit existenčného ohrozenia.
Každý z nás je inak vybavený na mieru stresu.
Alebo niekedy/pre niekoho môže byť "banálna" situácia už traumatizujúca. Len preto, že bola poslednou kvapkou pre preťažený nervový systém.
Trauma sa ukladá do tela.
Naše telá si pamätajú všetko, čo sa nám kedy stalo. Aj keď to nemáme vo vedomej pamäti.
Keď prijmeme fakt, že to, koho reálne môžeme zmeniť sme my, máme prvý krok k náprave zvládnutý.
Pri traumatickej udalosti sa v tele vytvorí balík energie, ktorý má byť použitá na "útek alebo boj".
Ak ale ani jedno z toho nebolo "potrebné" a energia nebola po zistení, že nám nešlo o život, uvoľnená (napr. trasom) , tento balík energie uviazne v tele.
A nevie byť využitý na bežný chod systému.
Je odložený v "archíve pod zložkou Boj alebo útek". A archivovať ho, nás stojí ďaľšiu energiu. Telo by ale rado efektívnejšie hospodárilo s energiou.
A tak má tendencie (bez nášho vedomia) vyhľadávať špecifické situácie (ktoré niečim pripomínajú tú traumatizujúcu situáciu), aby mohlo zložku otvoriť a energiu použiť.
Konečne akciu dokonať!
Pochopenie týchto mechanizmov je druhý krok k úľave.
Oborníci na traumu stále viac odporúčajú pracovať hlavne s telom.
Podporiť ho a nechať ho urobiť korekciu. Vie ako.
"Nevymýšľať riešenie a nápravu v hlave". Vracaním sa k situácii, analyzovaním a tak...
"Trauma nevzniká tým, že človek trpí, ale preto, že so svojim utrpením zostal sám."
(Gabor Maté)