05/04/2023
Článok č. 31. Z mojej práce:
Život všeličo prináša a často sú tie scenáre naozaj nevyspytateľné. Jeden z nich práve čítate. Volala mi dlhoročná klientka, nazvime ju Táňa. Bola aj na mojich kurzoch, viac krát sme sa stretli a veľa krát spolu kde čo konzultovali, preberali duchovné otázky. V ten deň mi písala, že či si môžme zavolať, že by potrebovala súrne radu. Či mám čas. Dohodli sme si teda hodinu kedy jej zavolám a aj sme spolu hovorili o tom, čo ju trápi. Bol to jej kolega, ktorý dostal Covid a ako vravela, bol v tom čase na tom dosť zle. Chcela, aby som sa na neho pozrela a povedala jej, čo si o tom myslím. Covid bol u neho agresívny, v pokročilom štádiu, čo znamená, že nebol len klasicky napojený na hemisféry ako v začiatkoch, ale prechádzal rýchlymi pohybmi cez pľúca do vnútra tela a zase von. Aj takéto prípady som liečila a ľudia v zdraví odišli domou. Poviete si, však veľa ľudí malo Covid. Áno, veľa. Tento jej kolega, ako sa vyjadrila Tánička, je vraj veľmi dobrý človek a doma má tri malé detičky. Najmenšie je dvojročné a najstaršie predškolák. A ich otec na pľúcnej ventilácii. Fuhh, husté. Táňa sa ma pýtala, že čo má robiť. Rada by mu pomohla, ale nevie, či ma môže požiadať o pomoc, či nezasahuje do jeho karmy. "Áno, jasne, že môžeš. Rozhodnutie je na tebe. Sme ľudia, máme si pomáhať. Ak povieš, že chceš, aby som mu Covid dala dole, dám mu ho. Ale ja sama nemôžem nič robiť z vlastného rozhodnutia. Musím čakať, čo povie klient a to urobím," povedala som jej. Ostala smutná, váhala, čo robiť. "Ak potrebuješ čas, rozmysli si to, ale najneskôr do zajtra, Covid je veľmi činný." Sľúbila, že popremýšľa a že si zajtra zavoláme. Od toho momentu, ako zložila telefón, začala som sa trápiť: "otec troch maličkých detí, dobrý človek, to je hrozné." Keď už toho bolo na mňa veľa, šla som do meditácie. Ako prvé hneď prišlo zhora: "Čo sa trápiš?" "Ako sa nemám. Ak ten človek zomrie, zostanú po ňom žena a tri malé deti!" Zase som počula hlas a vravel, že to všetko vie a chápe, ale že sa tak tie dušičky ešte pred inkarnáciou na tom dohodli. "Chceš mu pomôcť?" prišla otázka na mňa. "Áno, rada by som pomohla," odpovedám. "Ale oni by sa zase museli dohodnúť v budúcom živote, že toto zažijú -život bez manžela a bez otca. Nie je to jedno, či je to teraz alebo potom?" prišlo zhora a položená otázka sa mi zdala čudná. "Či to nie je jedno? Jasne, že to nie je jedno. Nikto nechce vyrastať bez otca a byť bez manžela s tromi malými deťmi!" Bolo mi hrozne, do zúfania. "Netráp sa, čas neexistuje, to si uvedom," láskavá odpoveď padala na moju ustarostenú hlavu. "Všetko je tak, ako má byť. Ak chceš pomôž, ale budú to potom všetci zažívať neskôr," to už bolo posledné, čo som asi potrebovala počuť. Samozrejme, že som musela čakať, čo povie Táňa, že či mu ideme pomôcť, alebo nie. Moje chcenie už nebolo také obrovské ako pred tým. V rozhovore v meditácii som si uvedomila, že to, ako to pociťujem ja, nie je dôležité, lebo som len prostredníkom v tom všetkom. Uviedlo ma to do kľudu a akéhosi odovzdania, s očakávaním zajtrajška. Na druhý deň sa mi Táňa ozvala, že sa bojí urobiť rázne rozhodnutie, aby na seba alebo na svoju rodinu niečo nevdojak nestiahla. Čo znamenalo, že jej kolegovi nemám pomôcť. Do týždňa umrel. Plakala som, ale už som cítila vnútorný mier. Ten prípad mi dal iný náhľad na život a na našu existenciu tu na Zemi. Som vďačná za každý moment a každý jeden deň. Pekné dni, priatelia.
