15/03/2026
VOLE, LOVE!
Vchádzam do školy, kde už tretí rok robím supervíziu pre učiteľský tím.
Sedím v miestnosti a pripravujem sa na stretnutie s učiteľkami.
Začíname tým, že si pripomenieme, čo sa v poslednom období podarilo.
Čo zvládli.Kde sa veci pohli dobrým smerom.
Potom prichádza supervízna téma.
Je to prípadová supervízia venovaná študentovi s náročným správaním.
Je mimoriadne bystrý, no zároveň svojím spôsobom veľmi náročný.
Je sociálnou hviezdou triedy – a to znamená, že jeho správanie má silný vplyv na ostatných chlapcov. No keďže správa občas nevhodne, má to tendenciu šíriť sa a ostatní preberajú jeho spôsob premýšľania aj konania.
Spolu premýšľame, ako ho podporiť k uvedomeniu, že to, čo hovorí a robí, môže ubližovať menšinám alebo ľuďom, ktorí sú nejako oslabení či marginalizovaní.
Ako však rozhovor pokračuje, všímam si, že učiteľky sa postupne dostávajú do väčšej a väčšej bezmoci. Vyskúšali už veľa vecí. Vyčerpali takmer všetky možnosti. A nič akoby naozaj nezaberalo.
A v tej chvíli si uvedomím, že podobná bezmoc začína zaplavovať aj mňa.Na chvíľu sa odmlčím a pozriem sa z okna.
Na parapete stoja štyri malé dekorácie. Tvoria akýsi divný nápis: VOLE.
Chvíľu sa nad tým pousmejem.Aký zvláštny nápad na dekoráciu.
A potom mi to dôjde.
Nie je to „vole“.
Je to LOVE.
Láska.
V tej chvíli sa vo mne niečo jemne pohne.
Uvedomím si, ako veľmi záleží na perspektíve.
To, čo na prvý pohľad vidíme, nemusí byť jediný možný význam. Hneď to pohnutie prenesiem do práce.
Poprosím učiteľky, aby vstali.
Zmeníme pozície. Začneme sa hýbať, skúšať inú techniku. V pohybe sa ľahšie dostávame k emóciám, potrebám, k novému premýšľaniu.
A zrazu sa niečo otvára.
Objaví sa nová perspektíva.
Zrazu je možné pozrieť sa na chlapca s väčším súcitom a porozumením.
Začína sa rodiť nové riešenie.
Bezmoci ubúda.
A namiesto nej prichádza nádej.
Nádej, že učiteľky ešte dokážu nájsť energiu veriť a podporovať zmenu.
Že to nevzdajú.
Pretože možno práve teraz sú jediné dospelé osoby v jeho živote,
ktorým na ňom naozaj záleží.
A možno ma tento moment pozýva k niečomu veľmi jednoduchému:
zachovať si trochu detskej zvedavosti, hravosti. ochoty pozrieť sa na veci z iného uhlu.
Deti neraz nepremýšľajú ako my dospelí.
Ich svet ešte nie je rozdelený do tak pevných kategórií.
Dokážu vedľa seba nechať existovať i to, čo nám dospelým pripadá protichodné: vulgaritu i laskavosť, provokáciu i citllivosť.
Vlastne, všetko to môže byť súčasťou jedného obrazu.
Vlastne fakt stačí zmeniť perspektívu –
a z „vole“ se zrazu stane „love“. Ale ak nechcem stratiť nádej, bude dôležité prijať, že tá polarita je v poriadku.
