17/11/2025
Ma ma Szlovákiában a november 17-i évfordulóra emlékezünk – a Szabadság és Demokrácia Napjára. Arra a napra, amikor Csehszlovákiában végérvényesen megingott a kommunista rendszer. Ennek kapcsán elgondolkodtam azon, mennyi mindent kaptunk azóta… többek között azt is, hogy ma végezhetem a munkámat, és segíthetek a nőknek a szoptatásban.
És hogy miért nem létezhetett volna a szakmám 1989 előtt?
Miért lett volna a szoptatási tanácsadói hivatásom gyakorlatilag tiltott a kommunizmus idején?
Az állam határozta meg az „egyedüli helyes” gyermekgondozási utat.
Papíron minden a szoptatás mellett volt, de a gyakorlatban a kórházi rutinok és az állami irányelvek uralkodtak. A rendszeren kívüli szakember? Ugyan már.
A teljesen centralizált egészségügy nem tűrt semmilyen független szereplőt.
Amit nem engedélyeztek fentről, az nem is létezett. Egy civil nő, aki az anyáknak tanácsot ad? Ez egyszerűen elképzelhetetlen volt.
A kórházi gyakorlatok szöges ellentétben álltak mindazzal, amit ma tanítunk.
Babák elvétele az anyáktól, időre szoptatás, korai tápszeres pótlás, szeparáció…
Amit ma természetesnek veszünk – bőrkontaktus, igény szerinti szoptatás, éjszakai szoptatás – akkoriban forradalmi gondolatnak számított volna.
Az állam nem nézte jó szemmel a civil kezdeményezéseket.
Nem voltak független szervezetek, női csoportok, közösségi tanácsadások. Bármi, ami közösséget épített vagy önálló tudást adott a nőknek, gyanúsnak számított.
Az anyaság ideológiai keretek között működött.
Az anya dolgozzon, a gyerek menjen bölcsődébe, a nő pedig higgyen a rendszerben – és ne kérdezzen túl sokat. A saját út keresése vagy a kórházi rutin megkérdőjelezése nem nagyon fért bele.
Ha 1985-ben a kórházban sétálgatnék, és azt magyaráznám az anyáknak, hogy tartsák maguknál a babát és szoptassanak igény szerint, valószínűleg gyorsan megszületne rólam egy feljegyzés: „zavarja a szocialista egészségügyi folyamatot.”
És ma?
Ma szabadon segíthetünk egymásnak. És ez, valljuk be, elég nagy dolog. 💛
Prečo moja profesia poradkyne pri dojčení pred rokom 1989 v Československu by bola de facto zakázaná?
1. Štát určoval „jedinú správnu“ cestu starostlivosti o dieťa.
Dojčenie sa síce podporovalo „na papieri“, ale v praxi sa presadzovali postupy nemocníc a štátnej zdravotníckej politiky. Odborníčky mimo systému jednoducho nesmeli existovať. Nezávislá poradkyňa? Ani náhodou.
2. Centralizovaná zdravotná starostlivosť.
Všetko muselo byť pod kontrolou štátu – od vzdelávania zdravotníkov až po to, čo sa matky učili. Ak nebolo povolené, tak to neexistovalo. A určite nie „civilná“ žena, ktorá by radila matkám niečo mimo centrálnych smerníc.
3. Nemocničné rutiny boli priamo v rozpore s moderným poradenstvom.
Deti sa brali matkám, intervalové kŕmenie, rozbiehajúce sa umelé mlieka, skoré dokrmovanie, separácia… To všetko bolo štandard. To, čo dnes učím – kontakt koža na kožu, dojčenie podľa potrieb dieťaťa, nočné dojčenie – by vtedy pôsobilo asi ako revolučný manifest.
4. Občianske iniciatívy boli pod dohľadom alebo rovno zakázané.
Žiadne nezávislé organizácie, žiadne spolky, žiadne „poradenstvo pre ženy od žien“. Čokoľvek, čo by mohlo vytvoriť sieť, komunitu alebo samostatné vzdelávanie, bolo podozrivé.
5. Ideologický rámec materstva.
Matka mala fungovať podľa presných pravidiel: pracovať, dieťa dať do jaslí, veriť zdravotníckemu personálu a nevybočovať. A nie hľadať vlastné informácie alebo dokonca spochybňovať nemocničné postupy.
Takže áno — moja profesia by bola považovaná za zbytočnú, rušivú a ideologicky nevhodnú. A keby som v roku 1985 chodila po pôrodnici a vysvetľovala matke, aby si dieťa nechala pri sebe a dojčila „na požiadanie“, tak by sa skôr či neskôr objavila niekde poznámka: „narúša socialistický zdravotnícky proces.“