29/04/2026
Prečo je okolo nás čoraz viac autistov.
Keď sa povie autista, väčšina ľudí si predstaví dieťa, ktoré nekomunikuje, prípadne má záchvaty, nevie sa zaradiť a potrebuje asistenta. Realita je oveľa širšia. Na konzultácie ku mne chodia rodičia s deťmi, ktoré sú iné, odmietajú chodiť do školy a zaradiť sa do systému.
Autizmus je totiž spektrum. To znamená, že dvaja autistickí ľudia môžu vyzerať úplne inak. Jeden môže byť rečovo postihnutý, druhý navonok úspešný človek, ktorý však celý život vynakladá obrovské množstvo energie na to, aby zapadol.
Spoločným menovateľom nie je nižšia inteligencia, ani mentálne postihnutie. Je to iný spôsob spracovania sveta.
Prečo je dnes autistov viac? Čiastočne preto, že sa viac diagnostikujú. Čiastočne preto, lebo biologická mutácia je pre vývoj a zmeny nevyhnutná. Ale veľká časť ľudí na spektre stále zostáva neviditeľná práve preto, lebo sa naučili maskovať, prispôsobovať a hrať sociálne role.
Často však celý život fungujú na úkor seba aby zapadli a tých menej prispôsobivých okolie vníma ako výstredných, precitlivených alebo komplikovaných.
Spoločnosť je totiž postavená na neurotypickom mozgu. Je to výsledok toho, ako sa vyvíjala ľudská civilizácia. Uniformita, prispôsobenie, jednotné tempo, aby človek nebol kmeňom odmietnutý a vylúčený.
V ranom detstve prechádza mozog procesom, ktorý neurológovia nazývajú synaptický pruning, prirodzené orezávanie nervových spojení.
Košatý strom sa takto postupne zúži, energia sa sústredí na prežitie v kmeni, spoločnosti, dieťa sa začne lepšie orientovať v sociálnom svete. Pre väčšinu ľudí je to cesta k začleneniu.
Autistický mozog týmto orezaním prechádza inak. Strom zostáva košatý, viac vetiev, viac spojení, viac vnímania. Zvuky, svetlo, emócie iných ľudí, detaily ktoré ostatní automaticky prefiltrujú, títo ľudia vnímajú veľmi intenzívne. A často nevedia ako s tým naložiť.
V prostredí, ktoré bolo navrhnuté pre orezaný strom, je košatý strom príliš veľký. Nie je však zlomený. Len príliš veľký na priestor ktorý mu bol vyhradený.
Spoločnosť sa snaží vysporiadať s narastajúcim počtom autistických detí väčšinou tak, že ich integruje do existujúceho systému. Asistenti, individuálne plány, špeciálne prístupy, všetko v rámci školy, ktorá funguje rovnako ako pred 150 rokmi.
Je to ako keby sme sa pokúšali integrovať 5D do 3D priestoru. Môžeme sa snažiť ako chceme, priestor zostane trojrozmerný.
Pri narastajúcom počte detí na spektre bude čoskoro každé druhé dieťa v triede potrebovať asistenta. A to nie je dlhodobo udržateľné.
Tieto deti nemyslia v rámci systému, ktorý poznáme. Nemyslia horšie, myslia inak. A práve to je pre existujúci systém najťažšie uchopiť.
Riešenie nie je v tom, ako ich lepšie integrovať do sveta, ktorý pre nich nebol navrhnutý. Riešenie je v otázke, ktorú si zatiaľ málokto dovolí nahlas položiť. Čo ak sa musí zmeniť systém a nie deti?
To je téma na ďalší článok.
