15/07/2019
Izbička na konci chodby
Tento názov som si dovolila požičať od španielskeho autora, kineziológa a naturopata Juana Alberta Díaz Pestana a podtitul znie: "Pre pochopenie toho najhlbšieho v nás". Hovorí o tom, ako sa v každej bunke nášho tela nachádza informácia, ktorá v sebe nesie celý vývoj organického života na Zemi. Zjednodušene povedané - máme v sebe určitý potenciál spomienky každého živočíšneho druhu planéty. To je zrejme naozaj tá najhlbšie uložená informácia v nás. Ďalšou pamäťovou stopou v multidimenzionálnom poli nášho bytia je tá, ktorá sa nejakým spôsobom viaže na našu súčasnú existenciu, ale prichádza z diaľky, z iného života, v ktorom sme mali iné telo, inú tvár, viaže sa k zvláštnym spomienkam, v inom čase. U mnohých ľudí sa spomienky na iné životy objavujú spontánne, bez pokusov o regresiu u iných sú to nevysvetliteľné fóbie, pocity, deja vu. Fenomén, ktorý zatiaľ nie je vysvetlený vedou, ale bezpochyby existuje. V ďalšej vrstve je rodová pamäť, genetika, naše korene, cez ktoré cítime svoj rod, svojich predkov, silu opakovane rodiacej sa hmoty, krásne aj hrozné veci, ktoré prežili a ktoré sú nám predávané rodičmi. Zvlášť silne sme ovplyvňovaní spojením s matkou počas prenatálneho vývoja, dotýkajú sa nás všetky jej emócie, zážitky, vzťahy, smútky a radosti. Ešte sme sa ani nenarodili a už sme bytosť plná informácií, rôznorodých pocitov, emócií a spomienok. Pôrodom začína ďalšia etapa, ktorá je poznamenaná samotným pôrodom, tým, ako prebiehal a čo sa s nami dialo bezprostredne po ňom, neskôr výchovou, rodinou, prostredím, systémom, do ktorého sme sa narodili a ktorý nie je vždy priateľský. Čoskoro zistíme, že ak vytesňujeme, odkladáme pocity, bolesti a strachy do šuflíčkov v izbičke na konci chodby, kam nikto nechodí, tak je to znesiteľnejšie. Necháme tie pocity tam, aby ich nikto nevidel, aby nás neboleli. Aby sme mohli pokračovať ďalej. Do izbičky síce nikto nechodí, ale izbička sa nám vkráda do snov, zo svojej temnoty ovplyvňuje naše konanie. Údajne má pod palcom až 90% našich reakcií a pohnútok. Upozorňuje na seba, prihovára sa nám cez sny, niekedy cez symptómy ochorenia, cez nepochopiteľné reakcie, v lepšom prípade sa ventiluje cez potrebu tvoriť, umelecky sa vyjadriť. A čaká, až dospejeme, otvoríme dvere a vpustíme dnu svetlo tak, ako v rozprávkach uväznená dievčina vždy vojde do zakázanej trinástej komnaty, aby sa nakoniec oslobodila. Všetko, čo okolo seba momentálne vnímam, hrá tou istou melódiou, opakuje ten istý silný motív, ktorý ma priviedol k písaniu týchto riadkov. Prišiel čas na objatie svojich šuflíčkov plných bolesti. Pod tou bolesťou nájdeme zrelosť, slobodu, zdroj svojej sily a svoj osobný, jedinečný príbeh. Môžme sa sami sebe tíško prihovárať, láskavo a jemne osloviť naše bunky, ktoré si toľko pamätajú preto, lebo majú vedomie, vnímajú, vedia a reagujú na svetlo, na lásku, ktorá ich dokáže rozvibrovať a uzdravovať tak, ako úsmev matky rozžiari tváričku bábätka. Všetko, čo potrebujeme, máme na dosah. Možno toto poznanie nám chcel odovzdať Budha, keď povedal "Keď sa budete snažiť porozumieť celému vesmíru, nepochopíte nič. Keď sa pokúsite porozumieť sebe, pochopíte celý vesmír.“ 🙏💛
