03/03/2022
Pred niekoľkými rokmi som prechádzala liečbou rakoviny. Strach z pomalého bolestivého umierania, zo smrti, bol na omak. V hlave sa rojili hrôzostrašné myšlienky a katastrofické predstavy. Nejeden hollywoodsky scenárista by zajasal. Veľmi som si priala "vypnúť" to neznesiteľné, ťaživé monštrum - nenašla som však žiadny gombík. Vtedy som sa rozhodla do strachu "vstúpiť", kráčať krok za krokom aj napriek strachu. Strach nezmizol, je stále prítomný, učím sa s ním žiť.
Pred pár dňami som si kúpila útlu knižku SLOBODA OD POZNANÉHO, Jiddu Krishnamurtiho, v ktorej o strachu píše aj toto: " Keď sa sústredíte iba na detaily alebo sa pokúsite zbaviť strachov postupne, jedného po druhom, nedostanete sa nikdy k hlavnému bodu, ktorým je naučiť sa so strachom žiť." Veľmi odporúčam prečítať si celú knižku. Na tomto mieste z nej ponúkam aspoň malú časť, práve o STRACHU.
"Strach je jedným z najväčších životných problémov. Myseľ, ktorá je ním spútaná, žije v konfliktoch a zmätku, je násilná a pokrivená a neodvažuje sa uhnúť zo svojho spôsobu myslenia - čo je príčinou pokrytectva. Keď sa nevymaníte zo strachu, môžete vyliezť na najvyššie hory a vymýšľať si bohov všetkého druhu, aj tak budete žiť ako v temnotách.
V narušenej a nezmyselne zariadenej ľudskej spoločnosti, ktorá vychováva k dravej konkurencii a súčasne k stálym obavám z nej, sme všetci nakazení určitým druhom strachu. To nás kriví, znehybňuje a rozleptáva každý náš deň. Existuje fyzický strach - zdedená živočíšna reakcia. Nás ale najprv zaujíma psychický strach - keď pochopíme do hĺbky, kde korení, budeme schopní vysporiadať sa aj so svojím strachom. Keby sme začali ním, nepomohlo by nám to porozumieť psychickému strachu.
Každý človek sa niečoho bojí. Neexistuje však žiadny abstraktný strach. Každý strach sa k niečomu vzťahuje. Veď to poznáte: strach zo straty zamestnania, z toho, že nebudete mať peniaze a čo jesť, strach z toho, čo si o vás pomyslia susedia a okolie, strach z neúspechu, zo straty spoločenského postavenia, strach, že sa vám vysmejú alebo budú vami pohŕdať, strach z bolesti a choroby a z toho, že vás niekto ovládne, strach, že nikdy nepoznáte lásku a čo je to byť zamilovaný, strach zo straty partnera a detí, strach zo smrti a zo života vo svete, ktorý je ako smrť, strach z nudy alebo z toho, že nedostojíte predstave, ktorú si o vás druhí vytvorili, strach zo straty viery atď., atď, viete predsa o čom hovorím.
Ako so svojim strachom zvyčajne nakladáte. Utekáte od neho tým, že ho prekrývate rôznymi myšlienkami a predstavami, ale útekom sa strach ešte zväčší. Jednou z najdôležitejších príčin strachu je skutočnosť, že sa nechceme pozrieť do tváre tomu, čo sme. Musíme teda preskúmať aj rozvetvenú sieť únikových chodieb, ktoré sme vybudovali, aby sme sa strachu vyhli. Keď sa myseľ (do ktorej zahŕňam všetky mozgové pochody) snaží strach prekonať, ustrážiť, udržať pod kontrolou alebo ho na niečo premeniť, prichádza k určitému treniu, k rozporu, ktorý znamená stratu energie. Predovšetkým sa teda musím spýtať, ako vlastne strach vniká a čo to vôbec je. Čo mám tým slovom na mysli? Preto sa spytujem čo je strach a nie, čoho sa bojím. Určitým spôsobom žijem a myslím. Mám svoju vieru, ktorá má pevné články, neprajem si, aby moji existenčnú predlohu čokoľvek narušilo. Zapustil som v nej korene a nepotrebujem, aby ich niečo nahlodalo. Uviedlo by ma to do stavu nevedenia, ktorý nemám rád. A tak sa radšej od všetkého rušivého odvraciam. Viem totiž svoje a mám pevné presvedčenia. Chcem mať dostatočnú istotu, kam kráčam a ako sa veci majú.
Mozgové bunky si vytvorili vzorce, podľa ktorých fungujú a odmietajú všetko, čo je neisté.
To, čo nazývame strach, je pohyb od istoty k neistote. V tomto okamihu sa nebojím a nič sa mi nedeje, nemám žiadne obavy, nikto ma neohrozuje ani sa mi nesnaží nič zobrať. Ale kdesi pod prítomným okamžikom myseľ vedome alebo nevedome dumá, čo by sa mohlo stať v budúcnosti alebo by sa na mňa mohlo vynoriť z minulosti. Bojím sa teda minulosti aj budúcnosti, na ktoré som rozdelil čas. Myseľ ma nabáda - dávaj si pozor, nech už sa tamto neopakuje. Buď nabudúce pripravený. Budúcnosť môže byť nebezpečná. V súčasnosti si na tom ako-tak, ale čo zajtra? Tiež môžeš každú chvíľu zomrieť. A čo keď ti ujde žena? A daj si pozor, aby si nestratil zamestnanie. Môžeš zostať sám a ani pes za tebou neštekne. Mysli na zadné kolieska...
Vezmite si teraz svoj osobný strach, pozrite sa naň a pozorujte svoje reakcie. Dokázali by ste sa na tento strach pozerať bez toho, aby ste ho potláčali, ospravedlňovali alebo odsudzovali? Dokázali by ste sa pozrieť napr. na smrť bez toho, aby slovom smrť vyvolávalo strach? Slovo smrť so sebou nesie určitý obraz a s ním spojený záchvev (iný záchvev má zasa napríklad slovo láska). A teraz dávajte pozor - je to tento záchvev, ktorý práve máte v mysli a ktorý vznikol spomienkou na smrť, ktorá okolo vás už veľakrát prešla? Je to tento obraz, čo vo vás vytvára strach? Alebo sa desíte, že práve teraz je so všetkým koniec? Je príčinou vášho strachu slovo smrť a predstava s ňou spojená alebo práve sa blížiaci koniec života? Keď je príčinou slovo, potom to vôbec nie je strach.
Povedzme, že ste pred dvomi rokmi boli chorí. Zostala vo vás spomienka na vtedajšiu bolesť a vaša pamäť vás teraz nabáda: "Dávaj si pozor, aby si opäť neochorel..." Takže pamäť so svojimi asociáciami vo vás vzbudila strach, ktorý vôbec nezodpovedá danej skutočnosti, pretože sa práve tešíte najlepšiemu zdraviu. Myšlienka, ktorá je vždy stará (pretože je reakciou pamäte a čo si pamätáte, to je staré!, vyvoláva - v čase - pocit, že sa bojíte, ale s pravou skutočnosťou to nemá nič spoločné. Skutočnosťou je, že sa cítite dobre a len skúsenosť, ktorá vám zostala v mysli ako spomienka, vo vás s obavou hovorí: "Pozor, aby si zasa neochorel!"
Vidíme teda, že určitý druh strachu vzbudzuje myšlienka. Ale je vôbec ešte nejaký iný strach? Zistili sme, že sa bojíme smrti. Príde niekedy zajtra alebo pozajtra; teda v čase, ktorý je vzdialenosťou medzi dnešnou skutočnosťou a tým, čo raz bude. Myseľ však o existencii smrti vie, a tak si hovorí: "Aj ja zomriem." Obavy zo smrti vyvoláva naše myslenie. A keď ich nevyvolá, existuje ešte nejaký strach?
Nie je strach vždy dôsledok myslenia? Ak áno, potom ale platí: myšlienka je vždy stará, a preto je starý aj strach. Myslím, že už sme povedali, že nová myšlienka nejestvuje. Vo chvíli, keď ju rozpoznáme, už je stará. takže to, čoho sa bojíme, je opakovanie starého. Bojíme sa myšlienky na to, čo bolo a premietame to do budúcnosti. Za naše obavy je zodpovedné myslenie. Že to tak naozaj je, si môže každý zistiť.
Keď ste s niečím bezprostredne konfrontovaní, strach neexistuje. Dostaví sa vo chvíli, keď do hry vstúpi myslenie. Tak sa spytujem - je možné, aby myseľ žila úplne v prítomnosti? Pretože iba taká myseľ sa nebojí. Aby ste to pochopili, musíte porozumieť štruktúre myslenia, pamäte a čas a týmto porozumením - porozumením srdcom, mozgom, bruchom (a nie iba intelektom a slovami) - sa od strachu oslobodíte. Potom dokážete myslieť aj bez toho, aby to vyvolalo strach.
Myslenie, rovnako ako pamäť, sú bezpodmienečne potrebné pre každodenný život. Je to nástroj vzájomnej komunikácie, bez ktorého by sme nemohli vykonávať svoje zamestnanie a pod. Myšlienka je reakciou pamäte, ktorá sa rozširuje skúsenosťami, zručnosťami, tradíciou a časom - a my z tohto pamäťového pozadia reagujeme myšlienkami. Na určitých rovinách je teda myslenie niečo úplne základné. Ale akonáhle sa začne premietať v tvare JA ako jeho budúcnosť s minulosťou a vytvárať pôžitok a strach, obrovské schopnosti mysle sa oslabia a v nás sa zabýva nemohúcnosť.
Spytujem sa teda sám seba: "Prečo stále uvažujem o budúcnosti a minulosti a reagujem v pojmoch potešenia a bolesti, keď viem, že to vyvoláva strach? nebolo by možné, aby sa také myslenie zastavilo? Pretože inak môj strach nikdy neskončí."
Pre myseľ človeka je charakteristické, že sa neustále niečím zaoberá, že je celý čas do niečoho ponorená. Je to tak preto, aby sme nezistili, akí skutočne sme. Bojíme sa byť prázdni, pretože sa bojíme pozrieť na svoj strach.
O mnohých svojich obavách samozrejme vieme. Ale poznáme aj tie, ktoré ležia hlbšie pod povrchom? Akým spôsobom tieto tajné, ukryté strachy odkryť? Ich rozdelením na vedomé a podvedomé? Myslím, že je to dôležitá otázka. Špecialisti, analytici a psychológovia rozlišujú povrchové a hlbinné vrstvy vedomia a strachu, ale keď sa budete držať toho, čo hovoria psychológovia alebo čo hovorím ja, pochopíte možno nejaké teórie, dogmy a znalosti, ale nie seba. Sebe samým nemožno, podľa Freuda, porozumieť, ani podľa Junga, ani podľa mňa. teórie druhých ľudí nie sú dôležité. Vy si musíte položiť otázku, či je správne rozdeliť strach na vedomý a podvedomý, alebo či náhodou nejde o jeden jediný strach, ktorý sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Je iba jedna žiadosť - vy si niečo žiadate. Predmety sa menia, no žiadosť je stále tá istá. A tak možno existuje aj iba jeden strach. Bojíte sa množstva vecí, ale strach je stále ten istý.
Keď si uvedomíte, že strach nemožno deliť, zmizne aj celý problém tzv. podvedomia, ktorý tak velmi zaujíma psychológov. Akonáhle pochopíte, že strach je jediné hnutie, ktoré sa prejavuje rôznymi formami a keď uvidíte celé toto hnutie - a nie predmety, ku ktorým speje - potom stanete tvárou v tvár nesmiernej otázke: "Ako inak sa pozerať, než útržkovitým spôsobom bežnej ľudskej mysle?"
Existuje iba jeden nedeliteľný strach. Dokáže ale rozštiepená, útržkovitá myseľ tento celok naozaj uvidieť? Je vôbec niečo také možné? Žijeme roztriešteným životom a nedeliteľný strach vnímame prostredníctvom fragmentárneho myslenia. Zaužívaný spôsob fungovania mysle je rozdeliť veci na rozličné prvky - milujem ťa, nenávidím ťa; si môj priateľ, si môj nepriateľ; toto sa mi páči, tamto nie; moja zem, tvoja zem, moje zamestnanie, moje postavenie, moja prestíž; môj boh, tvoj boh. To všetko je fragmentárne myslenie. A keď sa toto myslenie pokúsi zazrieť celok strachu, nevyhnutne ho rozloží na všelijaké častice. Z toho je zrejmé, že celok strachu možno uvidieť len vtedy, keď sa myseľ ani nepohne.
Dokázali by ste pozorovať strach bez úsudkov a bez používania vedomostí, ktoré ste o ňom získali? Ak nie, potom pozorujete minulosť a nie strach; ak áno, potom sa prvýkrát pozeráte bez zasahovania minulosti. Pozorovať možno len vtedy, keď je myseľ tichá. Načúvať dokážeme iba vtedy, keď mlčíte a nevediete vnútorný rozhovor. Dokázali by ste sa týmto spôsobom pozrieť na strach? Znamenalo by to, že sa ho nepokúsite zbaviť ani sa nebudete usilovať o jeho opak, teda o odvahu. Skúste to. Skúste sa pozerať a neutekať. Keď si ale poviete, že svoj strach musíte najprv pochopiť, zbaviť sa ho alebo ho udržať pod kontrolou, bude to pokus o únik.
Oblak, strom alebo tok rieky dokážete isto pozorovať s celkom pokojnou mysľou, pretože to pre vás nie je príliš dôležité. Ale u seba samého to ide oveľa ťažšie. Myseľ má najrôznejšie záujmy a reakcie na ne sa objavujú veľmi rýchlo. Takže dokázali by ste sa v konfrontácii so strachom (alebo zúfalstvom, samotou, žiarlivosťou či iným nepríjemným vnútorným stavom) pozerať tak intenzívne, aby sa vaša myseľ celkom upokojila a celú záležitosť uvidela so všetkým tak, ako je?
Zvládli by ste vnímať strach ako taký a nie iba jeho formy, vnímať všetok strach a nie iba to, čoho sa bojíte? Keď sa sústredíte iba na detaily alebo sa pokúsite zbaviť strachov postupne, jedného po druhom, nedostanete sa nikdy k hlavnému bodu, ktorým je naučiť sa so strachom žiť.
Žiť s niečom takým živým, ako je strach, vyžaduje mimoriadne citlivú myseľ a srdce, ktoré si nerobia vopred hotové závery a sú preto schopné sledovať každé vnútorné hnutie. Keď svoj strach pozorujete a žijete s ním - a nemusí to trvať dni - jeho povahu možno rozpoznať v jednej minúte, dokonca v jedinej sekunde, keď s nám takto žijete, isto sa vo vás vynorí otázka: Kto je vlastne ten, čo sa tu práve pozerá a žije so strachom? Kto pozoruje pohyby a formy strachu a súčasne si je vedomý základného faktu strachu? Je tento "pozorovateľ", ktorý o sebe získal množstvo vedomostí a informácií, niečo nehybné? Čo je to vlastne za bytosť, ktorá tu strnule pozoruje každé pohnutie mysle? Je tento pozorovateľ minulosť alebo je to niečo živé? Aká je vaša odpoveď. Neodpovedajte mne, ale odpovedzte sebe. Je pozorovateľ - vy - mŕtva figúra pozorujúca živé alebo je to živá bytosť pozorujúca niečo živé? (Alebo sú v pozorovateľovi oba tieto stavy?)
Pozorovateľ je cenzor, ktorý si nepraje strach. Pozorovateľ je suma svojich vlastných skúseností so strachom. Je čímsi, čo je oddelené od toho, čo nazýva slovom strach; medzi oboma existuje prieluka. A pozorovateľ sa neustále snaží tú druhú vec prekonať alebo sa jej vyhnúť, čo je príčinou večného boja medzi ním a strachom. A táto bitka je obrovskou stratou energie.
Počas pozorovania zistíte, že pozorovateľ je obyčajný zväzok ideí a spomienok bez akejkoľvek platnosti a podstaty, zatiaľ čo strach je niečo faktické. Tento akt sa snažíte uchopiť a ovládnuť pomocou niečoho abstraktného. Ale to nejde.
Líši sa ale pozorovateľ, ktorý hovorí, že sa bojí, od toho, čo pozoruje - teda od strachu? Nie, pozorovateľ je strach. Keď sa vám toto ozrejmí, prestanete plytvať energiou v snahe zbaviť sa strachu a časopriestorový interval medzi pozorovateľom a pozorovaným zmizne. Akonáhle nahliadnete, že ste súčasťou strachu a nie niečím, čo je od neho oddelené, že ste strach, potom s ním nemôžete vôbec nič robiť a všetok strach skončí."
Knižku je možné zakúpiť TU: https://www.socioterapia.sk/project/jiddu-krishnamurti-sloboda-od-poznaneho/
