
08/07/2025
Poslednú dobu som počula veľa príbehov veľmi zlého zaobchádzania s deťmi. Či už to boli dospelí, ktorí si na to spomínali v terapii, alebo aj dnes... chlapček v nemocnici, sám bez mamy po nepríjemnom zákroku... keď som sa ho opýtala ako sa volá, povedal svoje meno a dodal: „a mama ma volá debilko.“
Môj syn, ktorý vedľa neho sedel, sa na mňa pozrel a ja som v tom momente tápala, čo povedať. Cítila som hnev a smútok zároveň.
Chcela som mu povedať, že to nie je pravda. Že nie je „debilko“, ale dieťa, ktoré si zaslúži lásku, rešpekt a bezpečie.
Lenže každé dieťa svoju mamu ľúbi, dokonca aj vtedy keď sa k nemu správa zle.
Zmohla som sa v tom momente len na;" Myslím si že tvoje krstné meno je veľmi pekné."
Chlapček sa usmial a pokračoval v raňajkách.
Ja na neho myslím doteraz.
Je dôležité aby sme sa my dospelí nebáli pozrieť do vlastných tieňov. Do bolestí z detstva, do vzorcov, ktoré si nesieme a často nevedomky odovzdávame ďalej.
Nie preto, aby sme sa utápali v minulosti. Ale preto, aby sme ich neprenášali na ďalšie generácie.