07/12/2025
💔 Príbeh z autobusu, ktorý mi zlomil srdce: Keď autizmus nevidno
Dnes mi prišla správa od mamy jedného z našich redaktorov relácie A Sme Tu. Chcela sa podeliť o smútok a obavu, či ľudia na spektre začnú byť konečne prijímaní….
Jej dospelý syn s autizmom je zvyknutý cestou zo školy na rutinu: nastúpi do autobusu, sadne si na svoje obvyklé miesto. V piatok však niesol okrem aktovky aj igelitku, ktorú si položil vedľa seba na sedadlo. Keď si k nemu chcela sadnúť pani, nevedel, kam s tou igelitkou. Táto drobná, nečakaná zmena stačila na to, aby sa pre neho situácia stala neriešiteľnou krízou.
Namiesto otázky alebo návrhu riešenia prišlo rozčúlenie. Pani išla za vodičom a ten chlapca z autobusu vyhodil.
Chlapec prišiel domov ticho, nevedel situáciu spracovať. Našťastie nedostal záchvat úzkosti... Vodič si vraj pri odchode ešte ťukal na čelo a krútil hlavou, že nie je normálny.
Autizmus nie je napísaný na tvári. Je ľahké zaradiť dospelého chlapca s batohom a igelitkou medzi “nevychovaných”, ktorí blokujú miesto. Pritom stačilo len málo – napríklad, keby mu niekto pokojne navrhol, aby si igelitku preložil na aktovku, ktorú mal na kolenách. Namiesto odsúdenia by prišlo pochopenie.
Preto je tak dôležité hovoriť o autizme nahlas!
Ďakujem Televízia JOJ a relácii A SME TU, že dávajú priestor ľuďom na autistickom spektre. Potrebujeme, aby verejnosť spoznala ľudí na spektre, aby bola empatická a vnímavá. Aby ako spoločnosť sme pochopili ich problémy a aby sa ich rodinám žilo lepšie.
Neodsudzujme hneď. Skúsme najprv pochopiť. 💔
Foto: Televízia JOJ