03/02/2026
Dnes mi bola doručená správa, ktorá ma veľmi zasiahla. Zomrel človek, ktorého som síce osobne nepoznala, no jej smrť vyvolal v mnohých, tak ako i vo mne, pocity márnosti a bezmocnosti. Zomrela, lebo odmietla prijímať potravu.
Pre mnohých z nás sú ľudia ktorých stretáme proste trojrozmerné subjekty. Nesú meno, možno nám vezú balík domov. Možno vykonávajú pre nás službu a cítime ich úžitok. To je trojdimenzionálny svete. Čas, je štvrtou dimenziou. Niekedy milujeme tých, ktorých poznáme dlho. Inokedy stačí spomienka. Kto vedome duševne prežíva , prežíva bolesť a radosť iných s oveľa väčšou intenzitou a stretáva ľudí skrz dimenziu času. V jednej milisekunde vidí pred očami osud človeka, ktorý sa počal v lone matky a skončil na nemocničnom lôžku. Mnohý to nazývajú intuícia, poniektorý láska. Slovami Shakespeara: "Na mene nezáleží. To čo ružou zveme, by pod iným menom taktiež voňalo". Vidí dotyky, úsmevy, slová, ktoré zanikli v okamihu posledného výdychu. Sme viac ako trojdimenzionálne bytosti ktoré zapĺňajú miesto vedľa niekoho. Sme odvíjajúce sa osudy a kto žije oduševnene, prežíva tieto súvislosti spolu s inými. Reálne. Nie obrazne. Viem že rodine a príbuzným nevezmem ich trápenie, no smelo si dovolím povedať, že nič z toho čo ste dali nebolo márne, lebo o čo bohatšia sa mohla rozlúčiť s týmto svetom - možno všetko čo kedy mala, jej bolo dané práve vami. Smútiacej rodine prajem úprimnú sústrasť.
