04/01/2026
Psychiater a traumatológ Bessel van der Kolk vo svojej práci opakovane poukazuje na to, že správanie, ktoré zvonka pôsobí ako sebadeštruktívne, má často hlboký regulačný význam. Ľudia, ktorí si ubližujú, napr.sa režú, často nehovoria o túžbe zomrieť, ale o snahe zastaviť neznesiteľné vnútorné napätie. Intenzívna fyzická bolesť im prináša krátkodobý pocit úľavy, „návratu k sebe“.
Ukazuje sa, že jadrom nie je samotné správanie, ale narušený vzťah k vlastnému telu a pocitu bezpečia. Ak sa terapia sústreďuje výlučne na potláčanie prejavov bez toho, aby sa dotkla telesného prežívania a vzťahovej skúsenosti, symptómy sa často len presunú o iných foriem sebapoškodzovania, rizikového správania alebo chronických ťažkostí.
Deti ešte len dozrievajú v schopnosti rozpoznať, niesť a regulovať vnútorné napätie. Nervový systém si prirodzene hľadá spôsoby, ako sa ukotviť cez pohyb, tlak, rytmus, blízkosť alebo opakovanie. To, čo u dospelých vidíme ako extrémne stratégie regulácie, má často svoje korene v raných telesných a vzťahových skúsenostiach.
Práca s telom a pohybom u detí preto nemusí byť chápaná ako „náprava“ či prevencia problémov, ale skôr ako citlivá podpora dozrievania nervového systému. Ide o vytváranie skúseností, v ktorých sa dieťa učí, že napätie sa dá zvládnuť bezpečne, že telo môže byť zdrojom stability a že vzťah s dospelým zostáva zachovaný aj v nepohode.
Regulácia nevzniká z kontroly, ale zo skúsenosti. A práve v každodennom pohybe, hre a telesnom kontakte má dieťa možnosť zažiť to, čo je pre psychickú odolnosť dôležité, pocit, že som v tele doma a že v tom nie som sám.
In: Bessel van der Kolk, The Body keeps the score, Penguin Books, 2014
Photo: pixabay
