18/12/2025
Narodil som sa mŕtvy. Doslova. Mal som 4,5 kg a vyťahovali ma za hlavu von. A keď ma vytiahli, bol som fialový a nedýchal som. Nechcel som ísť do tohto sveta. A tak je tomu podnes - tento svet mi je cudzí, nie som s ním stotožnený.
Ak sa pýtate, ako ma oživili - jednoducho. Vhodili ma do pripravenej studenej vody a ja som začal plakať. Telo prebudilo myseľ a ožil som.
Detstvo som prežil na športe. Neprestajne futbal počas teplých mesiacov, v zime hokej, korčuľovanie na zamrznutom jazere, ktoré neodmrzlo ani po mesiaci. A pred domom rodičia priniesli laty, urobili z nich obvod ihriska a zaliali vodou. Pred oknami som mal tak klzisko, kde sme hrávali hokej nielen medzi sebou, ale aj medzi dvormi - tak sa tomu kedysi hovorilo.
A potom sme my hrali s iným dvorom zase u nich, lebo aj ich rodičia vytvorili podobné klzisko vedľa za cestou.
Prišla puberta, rovesníci naháňali dievčatá a ja zmysel života. Prečo som tu? Kam idem. Pamätám si, kdesi v 3-4 rokoch, som veľmi plakal a rodičia sa pýtali, čo sa stalo. A ja som im povedal, že sa bojím, lebo zomriem a všetci ľudia zomrú. Vtedy ma utešovali, že život veľmi dlho trvá. Dnes viem, že je to len krátky záblesk.
Prešiel som azda všetky filozofie, náboženstvá, životné systémy a vybral si z nich to, čo považujem za podstatné. Testoval mnohé rady, návody, postupy. Zastavil som sa hlavne na prírode, v ktorej je studnica múdrosti. Stačí ju pozorovať a človek sa naučí viac, ako by ho naučili štyri vysoké školy.
Potom ma zaujalo východné učenie, ktoré je hlboké. Paradoxne nie hinduizmus, ktorý sa mi zdal príliš rozľahlý, ale buddhizmus a taoizmus. No nie ako náboženské systémy a obradné rituály, ale ako pravdy, ktoré sú ľahko pozorovateľné.
Tak buddhizmus učí, že veškeré utrpenie človeka je z jeho chtíču. Chceš niečo mať? Budeš trpieť! Najjednoduchšia definícia a jadro. Chceš drahé auto? Budeš trpieť. Veľké poistky, vysoká spotreba, drahý servis, strach zo straty cez krádež, nešťastie, ak čo i len kúsok laku sa ti oškrie.
Chceš manželku, manžela? Budeš trpieť - priprav sa nato. Ani jedno manželstvo neexistuje bez utrpenia. To isté deti, ich výchova, strach o ne, o to, aby sa dobre učili, aby získali dobré zamestnanie v tomto otrockom systéme. Strach o ich život, o stratu zdravia, aby sa "dobre oženili, vydali".
A stane sa to, že deti sa dobre neučia, dostanú mizernú prácu, menej zarobia, trápia sa v živote rovnako, ako ich rodičia. A starnú, rozvedú sa, upadnú do alkoholu, strácajú zmysel života, niektoré spáchajú samovraždu, čo je pre rodičov obrovský bôľ.
Alebo sa im darí, podnikajú, užívajú si dúškami život, ktorý im pripraví také prekážky, že ich sotva zvládnu. Depresie, smrť v rodine, podlomené zdravie, bolesti fyzické, ktoré skrývajú pred svetom, zapletenie sa so zákonom, so závistlivými ľuďmi, výpalné, bitky, strach o svoj život.
Buddha mal pravdu - všetko po čom túžiš, z teba urobí otroka danej veci a prinesie ti utrpenie.
Prešiel som kresťanstvom. Komplet. Od protestantov umiernených, cez radikálnych, katolicizmus po-koncilový, ako aj radikálny pred-koncilový, takzvane tradičný. A bol som aj medzi pravoslávnymi.
Všade rozbroje, žiadna jednota učenia, jednota názorov, všade ničenie energie v neprestajných hádkach, pretože každá denominácia má svoju pravdu. A pravda z biblie sa nedá vyčítať, pretože samotná biblia je zmesou roztržiek.
Tak sa píše, že spásu dosiahne človek skutkami. Inde je napísané, že skutky plus viera je potrebná pre spásu a napokon je sada veršov, ktorá hovorí, že len vierou a to bez skutkov sa dosahuje spása. Úmyselný systém - rozdeľuj a panuj.
Napokon prišlo prebudenie, kde si človek uvedomí, že je od mala programovaný. Začne to rodičmi, širšou rodinou, potom školou, systémom, náboženstvami. Cieľ a zámer je slobodná vôľa človeka. Ako keby niekto človeku závidel jeho slobodnú vôľu, ktorú sa snaží cez rôzne páky zotročiť, aby myslel podľa šablón a návodov, a s ňou slobodná vôľa už nikdy nebola slobodná.
Tu som všetko vyhodil, čo ma kedy škola naučila a začal som pátrať skúmaním. A veci sa dali do pohybu, odkrývali sa mi pravdy, aké by som si nikdy predtým nepredstavil, že môžu vôbec existovať.
A objavil som schodíky, po ktorých sa dá kráčať h**e, ale to je len predstava, že to tak funguje, pretože nekráčame h**e, ale vraciame sa domov, do prirodzeného stavu.
Dlhý čas som sa venoval stoicizmu ktorý v jadre učí, že sa mám zamerať nato, čo môžem ovplyvniť a nechať na pokoji to, čo ovplyvniť nemôžem. Nemôžem ovplyvniť iných ľudí, ich mienku, ich návyky, spôsob života, reakcie - ale môžem ovplyvniť svoj život, svoje reakcie, svoje návyky a postoje. Páčilo sa mi to, dlho som sa tomu venoval a praktizoval.
Tento systém vytvára nových ľudí. Starý človek sa stráca a nastupuje človek nový, lepší, vyformovanejší. Niektorí radi hovoria, že prichádza lepšia verzia samého seba. A bol som nadšený, menil som sa vnútorne, fyzicky, silovo, duševne. Otázka však bola - dokedy?
Tento systém je totiž postavený na egu - ja som niekto - ja sa mením. A všetko, čo je postavené na malom ja, je vysoko únavné.
Vráťme sa k buddhizmu, ktorý obsahuje druhú veľmi nepríjemnú pravdu pre človeka - všetko je pominuteľné, všetko sa rozpadne, opačne povedané - nič nemá hlboký zmysel.
Túto pravdu západné myslenie veľmi razantne prepracovalo, pretože všetky západné filozofie sa pod tým rúcajú. Vyhlasuje sa nihilizmus, upadnutie do ničoty. Ale pravda zostáva pravdou napriek odporu.
Všetko čo máte - jedného dňa zanikne. Vaše krásne nové auto, ktorým sa pýšite, ukazujete jeho prednosti, o 20 rokov bude na veľkej kope šrotu. Vaše výtvory, nádeje, viery, diela, stavby - časom totálne zaniknú.
A napokon sami zanikneme, nezostane po nás ani len pamiatka, meno, dátum narodenia a smrti. Tak, ako pred nami tento osud stihol miliardy ľudí, ktorí dnes nemajú hroby, ich mená sú neznáme, ich skutky, radosti, výtvory, maľby, kresby neprežili.
Zostalo niekoľko málo výtvorov z čias nedávnych, povedzme do 500 rokov dozadu, ale my nevieme aká hudba sa hrala pred 1000, 2000, 5000 rokmi. Zostali nám aspoň obrovské stavby ako pyramídy, ktoré sa tiež pod zubom času rozpadávajú a menia na prach.
Sú akýmsi pokusom o odpor proti prirodzenému behu vecí - že veci môžu prežiť. Ale čím dlhší čas, tým väčší rozklad.
Objavil sa na mojej ceste wu wei a zen, čo sú veľmi podobné veci. Nie však obradný zen a rôzne formy zazenu. Ale zen - ako paradox života, plného koánov a hádaniek, ktoré sa snažia zničiť logiku, ktorá bráni vyššiemu poznaniu.
Wu wei je obsiahnutý v Taoizme. Jadrom tohto systému je dosahovanie - nedosahovaním. Je to splynutie so životom tak, ako prichádza bez odporu. Je to návrat k sebe samému, keď sa môžeme so sebou stretávať v prítomnosti.
Je to plynutie rieky. Pokiaľ rôzne systémy hľadajú cesty, spôsoby, návody, akciu - wu wei sa prispôsobuje životu.
Bruce Lee veľa učil stoicizmus - ako zdolávať prekážky a formovať sám seba. Ale dobre vedel aj o wu wei, pretože wu wei je o vode. Ak sa voda dostane do fľaše, stane sa fľašou, ak do pohára, stane sa pohárom. Voda sa vždy prispôsobí prostrediu.
Pokiaľ stoicizmus vytvára nové korytá pre rieku, wu wei necháva rieku plynúť nedotknutú.
Pokiaľ stoicizmus tvorí nového vylepšeného človeka, čím opovrhuje človekom predošlým, ktorý bol slabý - čím vzniká rozpor - wu wei hovorí príbehy o človeku predošlom a príbehy o človeku dnešnom. Neohýba ich, neopovrhuje nimi, ale ako rieka nimi prechádza bez posudzovania.
Stoicizmus vás učí behať, aj keď beh nemáte radi. Disciplína, rozvrh, úsilie, akcia ako opak lenivosti, sila. Toto sú motory stoicizmu vychádzajúceho z Grécka. Ibaže ak človek nemá rád beh, dokáže sa do neho síce prinútiť, ale v rozmedzí času od neho odpadne, pretože beh je pre neho neprirodzený.
Naopak wu wei nikdy nerobí veci, ktoré sú proti nemu, svedomiu, prirodzenosti. Wu wei môže milovať prechádzky, dlhé túry, potulovanie lesom, pozorovanie prírody a je s tým stotožnený bez rozvrhu, zasahovania, disciplíny. Je to ako dýchanie - nemusím sa nútiť dýchať, je prirodzené dýchať.
Wu wei pritom neopovrhuje človek, ktorý nemá rád beh a beháva. Wu wei nehľadá vo svojom systéme ego a dosahovanie ale naopak - nedosahovaním dosahuje.
Mám rád bicyklovanie na cestnom bicykli. Ale nemám rád dlhé trate. Môj ideál je 20-30 km a stačí. Milujem túto dĺžku a som maximálne spokojný, užívam si okolie, pohyb, nadšenie. Pri priemernej rýchlosti 25 km/h, mi cesta trvá od 50 minút do hodiny 15. Nebolí ma zadok, neodchádzajú mi svaly. Je to prirodzené pre moje telo. Je to ako dýchanie - milujem tieto trasy. To je môj wu wei.
Ale akonáhle si dám trasu, 70-100 km, strácam pohodu a nadšenie. Som stavaný na silové veci, nie na vytrvalé. Po 50 km začínajú svaly vypovedať službu, z radosti z bicyklovania sa stane nočná mora. Jediné čo ma poháňa, je moje ego, ktoré sa chce ukázať. Chce povedať ľuďom: "pozri akú trasu som dnes dal!"
Bez GPS nie som ochotný ísť tak dlhú trasu, lebo ako by som sa mohol pýšiť bez zaznamenanej trasy?
Wu wei je cesta, nie cieľ. Je to radosť z daného okamžiku, nie dosahovanie mét.
Môj kamarát išiel tento rok na 24 hodinový pochod. Nebolo to pre neho prirodzené, nič podobné predtým neskúšal a preto aj zlyhal. Nie v tom, že by neprišiel do cieľa, ale samotný Matrix mu vytvoril prekážku bolesti skrze opuchy na nohách.
Na niečo takéto je potrebná príprava, postupné zasvätenie a tréning. Pre mňa je takáto vec neprijateľná. Mám rád túry maximálne do 4 hodín. Ak si vezmeme, že za hodinu človek vie prejsť 6 km, za 4 hodiny prejde krásnych 24 km, pri pomalšom tempe 20 km. Ale to je môj strop. Viem si to krásne užiť, ale čo je nad 4 hodiny, to začína byť pre mňa otravné.
Už nepozorujem prírodu, krásu sveta, svoj dych - ale myslím na cieľ a to nie je wu wei. Prirodzene neodsudzujem ľudí, ktorí sa v tom nájdu a dokážu niekoľko krát do roka zvládať tak dlhé pochody.
Ale predtým mali prípravu, najprv kratšie trasy, vhodná obuv, kožené kanady, alebo taktickú obuv, či na mieru šitú trekovú obuv. K tomu dvoje ponožky na prezutie a hlavne dýchanie nohy v topánke, aby neprišli opuchy.
Ak človek koná veci pre zásluhy, dlho mu to nevydrží. Ale ak to robí tak, ako ja po dobu max 4 hodín, vtedy si to užívam. A ak trénovaný človek si vie užiť podobne 24 hodinový pochod a je mu jedno, koľko km urobil, je to pre neho wu wei.
Existujú ľudia, ktorí milujú beh. Pozeral som video a prečítal si životný príbeh starčeka, ktorý vo veku 100 rokov každý deň behával. Bol to jeho rituál, jeho láska, jeho wu wei. Nešlo mu o dĺžku, výkony, ale o pohyb a radosť z neho. Prehlásil: "v deň kedy prestanem behať - zomriem". To je wu wei. Nie cieľ, ale cesta.
Dnes máme nespočet radcov. Ako cvičiť, ako behať, ako meditovať, akú hudbu počúvať, ako otvárať tretie oko, ako ladiť čakry atď, atď. Páčil sa mi nato výrok speváka Petra Nagya ktorý prehlásil - "každý nám radí ako žiť. Ľudia, žite ako sa dá - nie je to dlhé!"
Úžasné wu wei. Nehľadajte radcov, návody, koučov - žite wu wei, žite to, čo vás baví a napĺňa. A každého napĺňa niečo iné.
Moja manželka si zaplatila niekoľkokrát fitness trénerku a vždy to prišlo do bodu mrazu. Človek sa totiž v cvičení musí sám nájsť, nájsť wu wei. Ak vám niekto dá presný jedálniček, systém cvikov, opakovania, série, záťaže - nemusí to s vami fungovať a žiaľ, vo väčšine prípadov ani nefunguje.
Nie preto, že by bol človek lenivý ale preto, lebo tréner chce do vás nainštalovať program, ktorý nie je kompaktibilný s vašim procesorom, grafickou kartou, zvukovou kartou a základnou doskou.
Jednoducho sa na vás ten program nehodí a váš PC kolabuje pod tlakom dát, ktoré sú mu cudzie. Preto človek musí hľadať vlastné wu wei a azda zistí, že posilňovanie nie je vôbec jeho spôsob ako spevniť svaly.
Možno poznáte Českú filozofku Hanu Hogenovú - kto nepozná - odporúčam si vypočuť jej prednášky. Napriek tomu, že je zameraná na západnú filozofiu, pochopila princíp wu wei. V každom jednom videu na youtube nezabudne spomenúť, že človek musí čerpať zo seba, zo svojho vlastného prameňa. To je wu wei - prispôsobiť svoj život sám sebe a nie niekomu inému.
Sme jedinečné bytosti, každý je originál a každý originál má svoju vlastnú cestu. Nie je možné ušiť rovnaké šaty všetkým ľuďom, pretože na jednom budú visieť a na druhom sa budú trhať od úzkeho strihu.
Systém šije rovnaké šaty na všetkých ľudí, vytvára uniformitu, ale len ľudia, ktorí si toho všimnú a začnú hľadať šaty na seba, ktoré im seknú, pochopia bláznivosť tohto uniformného systému.
Wu wei je cesta, nie cieľ. Je to o nenútení sa do niečoho, čo nám je cudzie. Je to o nenútení sa dosahovať ciele, namiesto toho kráčať svojou cestou, ako by povedala pani Hana - čerpať z vlastného prameňa.
Sú gazdinky, ktoré milujú piecť, ale nemajú radi variť povedzme guláš. Ale sú muži, ktorí milujú v kotli variť guláš a nachádzajú sa v tom. Ak človek robí veci, ktoré má rád, je to iná kvalita ako konať veci, ktoré sa robia len skrze cieľ.
Môj otec je dobrý kuchár. Od mlada varí a učil sa od starých babiek také veci, ako ťahané cesto, čo dnes sotva ktorá žena dokáže. Vynikajúco pečie, robí skvelé domáce jedlá od sviečkovej, cez maďarský guláš, halušky, po rezne, vyprážané syry, lečá, kuracie, bravčové a hovädzie na všetky spôsoby.
Ale - má zlý vzťah k novým rýchlo-jedlám ako sú hamburgery, či pizza. Niekoľkokrát skúšal robiť pizzu, ale vždy bola desná. Jednoducho urobil koláčové cesto a to sa na pizzu nehodí. Napokon prestal tieto veci robiť a vrátil sa k tomu, čo vie. Robí vynikajúce vývary, kde už skoro ráno postaví vodu na vývar a nechá ho do druhej hodiny páliť. Ako sám hovorí - vývar za 2 hodiny nie je vývar. U neho vývar sa musí robiť minimálne 8 hodín.
K tomu si vyvalká cesto, nakrája na pásy, tie dá na seba a z nich krája domáce slíže. Je to jeho záľuba a cesta. Tak máme silný vývar, kde sa držia mastné oká a k tomu domáce hrubé slíže z cesta, ako robili naše babky.
Ale pizza nie je jeho prameň. Azda preto, lebo tieto jedlá nikdy do svojich 40 rokov nejedol, zablokoval sa proti nim a nevie ich vôbec robiť. Ale uplatňuje wu wei, pretože robí jedlá, ktoré sa učil od mala robiť a tie robí excelentne, že zahanbí každú gazdinú.
A počas varenia nemyslí na cieľ, aby bolo jedlo hotové, ale na cestu - na varenie samotné, kde veľa ochutnáva, dolaďuje, vyžíva sa v zmene ingrediencií na skutočné jedlo. Výsledný produkt je prirodzene pre neho odmenou, ale cesta, postup, spôsob, je wu wei. Nechce svoju varešku požičať nikomu inému.
Je to tak aj s čítaním kníh. Ak sa musíte nútiť do čítania knihy, ktorá vás neoslovuje - zatvorte ju a prejdite k inej knihe, ktorá vás chytí. Pretože čítanie knihy, iba kvôli cieľu - prečítať ju a urobiť si zápis do databazeknih.cz - je zameraním sa na cieľ a zlým hodnotením pre danú knihu. Wu wei je to, ak sa pri knihe bavíte a neviete ju zatvoriť.
Ja napríklad nemám rád meditáciu v zazene, v sede na meditačnom vankúši. Experti mi tvrdia, že to je preto, lebo nedokážem byť sám so sebou. Ale to nie je pravda. Milujem byť sám so sebou v prírode.
Rozjímať, zhovárať sa so sebou, počúvať svoje myšlienky a nápady. A to až tak, že ak vidím v lese, že naproti ide nejaký človek, prejdem na inú cestu, aby som sa s ním nemusel stretnúť, pretože by mi narušil pri strete myšlienky.
Chcem byť úplne sám so sebou a mám rád cesty, kde chodí čo najmenej ľudí, aby som bol skutočne sám. I keď na meditačnom vankúši som zažil spojenie sa s okolím, zvlášť pri počúvaní Mozarta, kedy som sa stal hudbou samotnou a to preladením Mozarta na 432 frekvenciu - napriek tomu sa musím do takejto meditácie nútiť a nie je pre mňa prirodzená. Nie je to wu wei. Ale meditácia v chôdzi, tam som ako ryba vo vode.
Mimochodom, theravádoví buddhistickí mnísi, praktizujú okrem klasickej meditácie v sede, práve meditáciu v chôdzi. Tu by som bol doma - to je môj prameň.
Dnes je tak veľa radcov a návodov, že sa človek začne v tom strácať. Sú učitelia, ktorí pomáhajú s otváraním tretieho oka, iní sú na frekvencie, ďalší na ladenie čakier, poslední na výkony v meditácii, kde máte sedieť v zazene 5 hodín v kuse a dosiahnete satori, osvietenie. A ak nedosiahnete - niečo ste urobili zle.
Toto nie je cesta, ale ciele a keď sú ciele, je tu ego a zlyhanie.
Každý z nás je učiteľom sám sebe. Poznaj sám seba, riaď sa samým sebou, skúmaj sám seba a hľadaj pre seba cestu - je prirodzenou múdrosťou človeka, ktorú nás škola a tradičné smery neučia. Každý nám dá vzor a my sa máme tomuto vzoru podobať a to nejde, keďže každý je originál.
Wu wei je cesta. Je podobná zenu, ktorý odmieta obradné návyky, opakovania mantier a sútier, ale ide priamo do jadra.
Na východe je ideálom života - osvietenie - satori. Ale už samotné osvietenie je cieľ a preto sa k nemu tradičným spôsobom ľudia nevedia dostať, pretože hľadať cieľ znamená - pracovať s egom, ktoré vymyslí nespočet ciest a postupov, ako sa k satori dopracovať, čo sa mu v konečnom dôsledku nepodarí.
Ale ZEN je wu wei.
Prvý mních príde za majstrom a opýta sa: "chcem dosiahnuť osvietenie, čo mám robiť?"
Klasický egoistický prístup - daj návod a ja dodržiavaním návodu dosiahnem cieľ. Nefunguje to. Wu wei a zen hovoria - cieľ dosiahneš nedosahovaním. Preto Majster na žiaka reaguje takto:
Udrie ho palicou po hlave a povie mu - "choď si vziať čaj!"
Druhý žiak rovnako používa ego, ale chce zapôsobiť a preto povie: "Majster, ja nechcem dosiahnuť osvietenie!"
Majster ho udrie palicou po hlave a pošle ho ako prvého, aby si vzal čaj.
Pozoruje to správca a nedá mu to. Ide za majstrom a pýta sa:
"Prvého žiaka si udrel zato, že chcel dosiahnuť osvietenie a druhého žiaka si rovnako udrel zato, že nechcel dosiahnuť osvietenie. Ako to teda vlastne je?"
Majster si len povzdychne, udrie správcu palicou po hlave a povie mu: "choď si aj ty vziať čaj!"
Toto je klasické rozbíjanie ega, ktoré neprestajne trčí v dualizme a v myšlienkovej sieti, z ktorej sa nevie vymotať. Podstatná je prítomnosť, nie vychytralé premýšľanie. My neprestajne hľadáme ciele miesto toho, aby sme stáli na ceste - na vlastnej ceste nám tak blízkej.
istý mních sedí v hale a tvrdo medituje už niekoľko hodín. Príde majster a začne tehlou škriabať o zem, čím vydáva desný zvuk. Žiak to už nevydrží a opýta sa:
"Majster, prečo tú tehlu šúchate o zem?!"
"Chcem z tejto tehly urobiť zrkadlo!"
"Ale veď to je nemožné! Z tehly sa nedá urobiť zrkadlo," smeje sa sám pre seba žiak. Majster mu odpovie:
"Rovnako aj meditáciou sa nedá dosiahnuť osvietenie!"
Koľkí z nás si myslia, že skrze meditáciu sa staneme lepšími ľuďmi, dosiahneme duchovné stavy, duchovné levitácie, alebo samotné satori? Ale to sú návody a ciele, ako ešte viac posilniť svoje ego.
Niekto príde a prehlási - "zažil som mimozmyslové stavy, zažil som scenérie mimo tela." No a čo? Tvoje ego iba vystúpilo na vyšší stupeň vlastného piedestálu. Inak si nič extra nedosiahol!
ZEN berie ľuďom nádej, postupy, návody ako získať cieľ. Miesto toho ich učí, ako žiť život tu a teraz a ako zmenšovať tlak ega na cieľ.
Wu wei učí to isté - učí cestu, nie cieľ. Nájsť vlastný prameň, vlastný zdroj bytia v sebe a prispôsobiť si život podľa toho, čo je mi prirodzené, čo ma napĺňa a nie ma žmýka.
Je požehnaním pre človeka, ktorý povedzme miluje prácu s drevom a má to zároveň zamestnanie. Jeho práca sa stáva meditáciou. Stráca sa v nej. A to platí o každom povolaní, každej činnosti, kde zabúdame na seba, na čas, na okolie.
Istá šička mi písala, že ak šije šaty, zabúda koľko je hodín, zabúda na hlad, smäd, stráca sa v práci ktorú koná a ktorá ju teší. To je wu wei.
Ak by som mal nájsť krátky rozdiel medzi stoicizmom a wu wei na príklade zápchy áut v meste, vyzeralo by to asi takto:
Stoik vie, že so zápchou nič neurobí a preto sa sústredí nato, čo môže urobiť a to je hlavne jeho postoj a jeho myslenie. Musí dať zápchu pod kontrolu a preto si povie, že bude kľudný, vyrovnaný, bude myslieť na príjemné veci, na večeru, ktorú mu pripravila manželka keď sa vráti z práce.
Wu wei si zápchu prestane všímať, ale si začne všímať okolie, veci, ľudí, reakcie. Všimne si mnohé detaily, ktoré si doteraz nevšimol, novú reklamu na celej výške domu, novo vysadené stromy, ľudí, ktorí sa niekam ponáhľajú, niekto sa smeje, iný je nervózny. Jednoducho wu wei sa stratí v prítomnosti až zrazu zistí - zápcha je preč - cesta je voľná.
Stoik má sám seba pod seba-kontrolou, drží sa pod vlastným tlakom, teší sa na koniec zápchy, na príchod domov a na večeru. Wu wei sa venuje tomu čo je, všíma si okolie, ktoré je jeho súčasťou, súčasťou vlastného myslenia.
Stoicizmus vyžaduje disciplínu, samo-kontrolu a samo-tréning. Wu wei nepozná niečo ako samo-kontrola, samo-tréning, pozná iba plynutie času.
Stoik neznáša starého človeka, napríklad toho, ktorý sa hral na PC celé veky hry, čím zabíjal drahocenný čas života.
Wu wei miluje človeka ktorý sa hral hry, pretože pri tých hrách sa cítil slobodný a nikdy si nevyčíta, že hranie hier zabilo drahocenný čas. Wu wei považuje skôr za zabitý čas taký čas, kde človek nie je sám sebou, kde sa musí pretvarovať a hrať pred inými divadlo.
Istý priateľ si vzal raz voľno cez týždeň a vedúci mu ho dal. Ibaže ten priateľ išiel tomu vedúcemu počas toho voľna maľovať byt. Vedúci mu však nedal výplatu za maľovku, ale mu cez firmu dával na oplátku výhody. Skončilo to napokon po dlhšej dobe osočovaním.
Môj priateľ si totiž začal nárokovať na väčšie sústo v práci a myslel si, že vedúci za maľovku je povinný mu vyhovieť. A vedúci keď videl od môjho priateľa väčšiu "nenažranosť", bolo len prirodzené, že prišlo ku konfliktu, ktorý sa napokon prevalil do predstavenstva a je zbytočné písať, ako to dopadlo.
Toto je typický príklad zabitého času, kde svoj drahocenný čas, človek vymieňa za niečo, čo nie je jeho, ale chce sa tým chváliť. Môj priateľ poh**el a my sme ho varovali.
Preto pre wu wei je zabitý taký čas, ktorý je proti nám samotným. Tak hranie hier, kde človek stráca kontrolu nad časom a svojim egom, nemusí byť nutne horší, ako maľovanie bytu vedúcemu len zato, aby sa človek zviditeľnil, čo nie je nič iného, ako rast egoizmu, s čím súvisí povyšovanie sa nad iných, myslenie si o svojej dôležitosti a napokon väčší hlad po uznaní, plate a výhodách.
V podnikoch s dopravou je trend, že je málo vodičov. A preto vedúci lanária ľudí aby robili zo svojho voľného času. Pre wu wei ide o zabitý čas. Vodič vezme službu z voľna len kvôli zárobku a "prežitiu" danej smeny. Isto - ak šofér miluje šoférovať a vezme z voľného kvôli radosti z jazdy - je wu wei.
Takže ak stoik bedáka nad tým, že premárnil čas jalovým hraním hier, wu wei tohto starého človeka považuje za tvorivého, za cestu, ktorou mal prejsť.
Praktických pár príkladov medzi wu wei a stoicizmom.
Stoicizmus hovorí: „Ty si riaditeľ. Vytvor plán, postav hrádze, usmerňuj rieku svojho života.“
Wu wei hovorí: „Ty si rieka. Poznaj svoje koryto, dôveruj svojmu prúdu a nechaj sa niesť.“
Stoicizmus hovorí: "Použi rozum na rozdelenie sveta na to, čo ovplyvniť môžeš a čo nie. Ovládni prvý a ignoruj druhý."
Wu wei hovorí: "Prestaň svet rozdeľovať a ovládať. Buď s ním v súlade. Potom tvoje konanie vznikne spontánne podľa situácie."
Stoicizmus hovorí: "Formuj svoj charakter. Staň sa lepšou, silnejšou verziou seba. Prekonať sám seba je cieľ."
Wu wei hovorí: "Odhoď predstavy o 'lepšom ja'. Buď tým, kým už si. Návrat k svojej pôvodnej prirodzenosti je tvojim 'domovom'."
Stoicizmus hovorí: "Disciplína je cnosť. Prinúť sa k tomu, čo je správne, aj keď sa ti nechce. Vytrvalosťou sa stane návykom."
Wu wei hovorí: "Prirodzenosť je cestou. Rob to, čo ti prichádza ľahko a bez vnútorného odporu. Ak sa musíš prinútiť, nie je to tvoja cesta."
Stoicizmus hovorí: "Tvoje emócie sú pod tvojou kontrolou. Použi logiku na ich upokojenie a prehodnotenie."
Wu wei hovorí: "Tvoje emócie sú ako počasie. Pozoruj ich príchod a odchod bez identifikácie. Neodpudzuj búrku, nechytaj sa slnka."
Stoicizmus je cestou hrdiny, ktorý sa postaví proti chaosu sveta silou vôle a rozumu.
Wu wei je cesta mudrca, ktorý spozná, že on a chaos sveta sú jedno, a prestane bojovať.
Ja som prešiel na wu wei, ale nič proti stoicizmu a jeho praktikám. Jednoducho som naplnený životom a nič ma neprekvapuje. Smrť považujem za spánok. Keď idem spať, idem do ríše smrti. Nič na tom nie je divné.
Som naplnený životom a prišiel som do bodu - nedosahovať - nechať plynúť. Radšej strácam, ako získavam. Vyprázdňovanie ma viac teší, ako plnenie. Minimalizmus mi je bližší, ako kupovanie.
Unavuje ma hromadenie informácií, sledovanie čo sa deje vo svete. Nič od nikoho nechcem, nič ma nenadchne, nič neohúri.
Asi preto som sa našiel vo wu wei, v zene a v prírode. Je to cesta, ktorej chýba akcia, mohutná reklama, farebné trblietky. Je to cesta ticha, pozorovania, jednoduchosti, skromnosti.
Nerozumiem svetu, naháňaniu sa za vetrom, pôžitkami ktoré vyprchajú rýchlejšie, ako bublinky šampanského, zhromažďovaniu nepotrebností a práci, ktorá mi tieto nepotrebnosti zabezpečuje.
Ani neviem, aké múdro by som mal napísať na záver. Asi ešte raz zacitujem Petra: žite ako sa dá - nie je to dlhé...
Ospravedlňujem sa za chyby - nekontroloval som to...
