15/12/2025
KEĎ TELO VOLÁ PO BOHU
V osobnom procese na vlastnej koži, a aj v sledovaní procesov desiatok klientov, stále viac zažívam hlboké uvedomenie, ako je nesmierne dôležité vziať vážne aktuálnu situáciu a kontext každého človeka. Fenomenológia, empatické navnímanie idnividuálneho stavu, fázy vývoja, aktuálneho životného rozpoloženia, je kľúčové. Jednému človeku môže konkrétna intervencia veľmi pomôcť, inému ublížiť.
Ak je nervový systém dlhodobo od malička preťažovaný, zaplavený úzkosťou a nadmernou zodpovednosťou, psychika hľadá spôsob regulácie. Hľadá kompenzáciu záťaže často formou “zasluhovania si” existencie na tomto svete. Keďže láska bez podmienok neprichádza, dieťa ju začne zabezpečovať snahou, usilovnosťou, poslušnosťou, odovzdanosťou sa autoritám, popretím svojej autenticity a spontánnosti. Toto je častý obraz psychosomatického klienta. Často popisovaný stav, kedy telo unáša emočný náklad, pretože nebolo možné a bezpečné ho prežívať v detskom tele. Podmienky neboli vždy tvorené zámerne, ale nešťastnými okolnosťami, kedy rodičia mohli byť sami preťažení, obsadení vlastnými traumami, neprístupní a nenaladení na emocionálne potreby dieťaťa.
Nervový systém sa dysreguloval a následne “uviazol” v núdzových reakciách (útek, útok, zamrznutie, zavďačovanie sa).
U mnohých ľudí sa buduje systém výkonu a zasluhovania ako spôsob “bezpečnej” existencie.
Lenže telo má limity. Nervový systém sa časom zrúti pod tlakom výkonu a usilovania. Nekonečná disciplína sa mení v rotujúci a vyčerpávajúci dookola sa opakujúci dril. Môže to vyzerať nevinne a subtílne. Človek to dlho ako problém necíti… veď je normálne pracovať, byť zodpovedný, udržiavať dobré vzťahy, prispôsobiť sa.
Ale telo má limity. Neni organicky poškodené, ale systémovo preťažené. Preto lekári v týchto prípadoch často nevedia pomôcť, alebo pomôžu len čiastočne.
A telo volá a kričí o pozornosť, no nevieme, čo vlastne chce. Doteraz fungovalo, vládalo, vedelo žiť v požadovanom rozvrhu. A teraz to nejde… a tie signály sú nezrozumiteľné. Môže to trvať roky. Človek obchádza ambulancie a kliniky.
Môže hľadať riešenie v alternatíve a spirituálnych cestách. Tie sú možno bližšie k odpovedi. No ako som pochopila na svojej ceste, spiritualita vsadená do starého vzorca výkonu je rovnaká dysfunkčná kompenzácia ako všetko ostatné. Gabor Maté pomenoval tieto stratégie ako spirituálny bypass, kedy sa zranená osobnosť snaží hľadať úľavu vo vyšších stavoch vedomia, no bez tej “spodnej” cesty do zemitých príčin bolesti.
Pochopila som počas silného transformačného obdobia, že kľúčom k rovnováhe nie je začať duchovne ešte viac “pracovať”. Bolo to vtedy presne naopak. Cítila som, že sa novým spôsobom do každej bunky môjho tela dostalo učenie: “Všetko je posvätné.” Toto učenie som poznala roky, ale prvý raz bolo skutočne pretavené skrz celú moju bytosť. Na preťažený a dysregulovaný nervový systém je liečbou zastavenie.
V terapeutickej praxi sa u preťažených klientov veľmi zaoberáme témou posvätného zastavenia.
Zastaviť sa znamená začať cítiť realitu svojho tela. Jeho volanie skrz symptóm. Môže to byť volanie po hlbokom bezpodmienečnom prijatí toho, že som. Volanie po láske, ktorú dieťa nedostalo a muselo sa neustále zavďačovať. Telo zastavuje a vyzýva k skutočnej spiritualite, ktorá nie je únikom do bezpečných svetov a extatických energií pominuteľného blaha.
Skutočné načúvanie detskej duši v nás. Kde nebola výživa, tam vznikol hlad a bolesť. Následne útek do snahy a vykonávania, čo skončilo vyhorením alebo chronickým symptómom.
Zastavenie spočiatku môže bolieť intenzitou. Ozvú sa dávne spomienky.. realita detského sveta. Hlboká osamelosť, stav opustenia, odmietnutia. Pocit, že nie som láskyhodný, nie som dostatočný. Taký, aký som, nestačím, ale už nevládzem robiť viac.
Vtedy sa najčistejšou a najspirituálnejšou pravdou stáva ono zastavenie.
Keď už nejde ujsť, nejde zabezpečiť svoju hodnotu výkonom… ostáva sa odovzdať do tejto “bezmoci”. Posvätné zastavenie je opakom stagnácie, pretože ide o zásadnú premenu z núdzových opakujúcích sa zaseknutých stratégií do nového spôsobu vnímania seba.
V tomto okamihu, ktorý sa môže javiť ako dno, sa však skrýva poklad. Často trvá nejaký čas, kým vzíde z bahna. Odovzdať sa realite, v ktorej som…nemusí byť lákavé. Najmä ak okolie žije bujarosťou, úspechmi, extázou a funkčným nervovým systémom.
A ja?
Som rád, že vstanem z postele a dám si čaj.
Ak ale dovolím sebe dať čaj s pozornosťou, s láskavosťou a nehou… stáva sa pitie čaju najposvätnejším aktom života. Boh vstupuje do šálky. Držím lásku v rukách. Dávam sebe prijatie a spočinutie, ktoré tak dlho hľadám.
Snažil som sa… a ono to stále neprichádzalo.
V zastavení sa a nežnej pozornosti sa zjednocujú všetky doterajšie snahy a pretavujú sa v čistú prítomnosť. Telo sa ocitá v novom priestore bez tlaku. A môže začať uzdravenie.
Na svojej ceste som zažila podobný scenár a hlboké precitnutie, kedy sa učenie, že “všetko je posvätné”, stalo realitou. Láska nečaká na to, až dosiahneme nejakú úroveň vedomia. Nepotrebuje nekonečné snahy, disciplíny, praxe a rozpisy práce.
Môže byť v dúšku čaju, ak jej dám priestor a pozornosť.
Dýchať je v tej chvíli rovnako posvätné ako robiť rituál.
V danom kontexte, v takejto situácii tela, je jednoduchosť všetkým. Empatia so sebou je najväčším liekom. Regulácia nervovej sústavy a bazálna podpora je kľúč k uzdraveniu.
Nie si menej, ak len si.
V čistom bytí je počuť božské najviac.
(Lucia Kubinová, www.existencialna-terapia.sk)
