15/04/2026
"Robenie sa väčšími, než nám prislúcha. A cena za to."
Ahojte people,
v tomto rozhovore s Lukas Steiss sme otvorili tému, ktorá sa v našich životoch deje oveľa častejšie, než si väčšina z nás pripúšťa — a pritom sa o nej hovorí veľmi málo.
Je to téma chvíľ, alebo celých etáp v živote, keď sa niekde robíme väčšími, než nám patrí.
V partnerstve. V rodine. V práci.
Vo vzťahu k sebe.
Voči situáciám, ktoré nás presahujú.
Voči ľuďom, pri ktorých sa necítime isto.
A niekedy aj voči tým, ktorých milujeme.
🔥 Nebavíme sa tu o prirodzenej sile, zrelosti ani o tom, že stojíme vo svojej veľkosti.
Bavíme sa o inom pohybe ☝️
O pohybe, v ktorom sa vnútorne necítime bezpečne, sme v neistote, v hanbe, v bezmocnosti, a tak sa začneme nafukovať.
Začneme hrať rolu, ktorá nám nepatrí.
🔥 Robíme sa múdrejšími, silnejšími, dôležitejšími, nadradenejšími, „viac v obraze“, viac kompetentnými, viac oprávnenými, než v tej chvíli naozaj sme.
A má to svoju cenu.
🔥 Pretože vtedy prestávame byť v kontakte so sebou a druhým človekom.
Vzťah sa začne kaziť.
Vzniká disonancia. Niečo nesedí.
Niečo v nás inštikntívne hovorí, že toto nie je ono.
A aj keď to nevieme hneď pomenovať, naše telo to vie.
🔥 Keď sa robím väčší, často sa v skutočnosti cítim menší.
Keď sa staviam nad niekoho, často pod tým leží moja vlastná bezbrannosť. Zapne sa nám "naše vnútorné dieťa"
Moja hanba. Môj starý strach.
Moja neschopnosť zostať v kontakte so svojou neistotou a povedať pravdu o tom, čo sa vo mne deje.
A tak namiesto toho začnem hrať otca, manažéra, terapeuta, spasiteľa, sudcu, učiteľa života, božstvo, archetyp, niečo „viac než človek“.
A práve vtedy sa ruší vzťahová väzba.
Lebo keď sa robím niečím, už nie som uchopiteľný ako človek.
A my, alebo ten druhý človek, to cíti.
🔥 Hovorili sme aj o tom, aké zradné vie byť, keď niekto nepreberá zodpovednosť za svoje pocity a začne ich nevedome prehadzovať na druhých.
Vtedy sa môže diať, že zrazu začnem cítiť niečo, čo nie je úplne moje. Alebo ma niečo v poli začne tlačiť do reakcie, ktorá so mnou až tak nesúvisí.
A keď nemám kontakt so sebou, keď neviem nastaviť hranicu, keď si neverím, tak do toho vstúpim.
Zoberiem to na seba. Začnem to niesť. Niečo čo nieje moje.
Začnem to riešiť. a tak byť väčší.
A celé sa to roztočí ďalej.
🔥 Veľkou témou tohto rozhovoru je preto dôvera vo vlastné telo.
Dôvera v to, že keď sa mi niečo nepozdáva, tak sa niečo deje.
Aj keď ešte neviem čo.
👉 Dôvera v kyslý výraz tváre.
👉 V stiahnutie brucha či zmenu dychu.
👉 V potrebu odstúpiť o dva kroky dozadu a získať fyzickú vzdialenosť.
👉 V potrebu povedať: počkaj.
👉 V potrebu necítiť sa hneď povinný všetko pochopiť, vyriešiť a udržať.
🔥 Niekedy je veľmi liečivé už len to, že si dovolím mať reakciu.
Také obyčajné vnútorné: béé, brrr.
Toto mi nechutí. Toto mi nesedí.
Toto nechcem.
Toto nie je v poriadku.
Malé dieťa to vie spraviť okamžite.
Dospelý človek často nie.
Lebo roky trénoval, že má byť slušný, prispôsobený, rozumný, nad vecou.
Lenže práve tým často stráca kontakt so svojou pravdou.
🔥 A tak sa dostávame k ďalšej dôležitej vrstve:
nie je jedno, či poviem „neviem“, alebo „nechcem“.
Keď poviem nepravdivé „neviem“, často sa vykastrujem.
Odpojím sa od svojej moci.
Stanem sa obeťou.
Zmiznem zo seba.
🍀 Keď ale pravdivo poviem „nechcem“, vracia sa ku mne sila.
Aj keby len malá. Ale už je "doma", je u nás.
Toto „nechcem“ vie byť začiatkom návratu k sebe.
V rozhovore sa dotýkame aj toho, ako veľmi toto všetko súvisí s detstvom, dospievaním a rodinnými dynamikami.
Mnohí z nás sa už narodili do rolí, ktoré im nepatrili.
Boli sme pre rodičov oporou, nádejou, svetlom, zmierovačom, tým rozumným, tým silným, tým, kto to zvládne.
A tak sme sa veľmi skoro naučili byť väčšími, než sme v skutočnosti boli.
🔥 Lenže dieťa, ktoré sa robí väčším, za to platí telom.
Vzťahmi.
Nervovým systémom.
Stratou súkromia a spontánnosti.
Stratou kontaktu so svojou skutočnou veľkosťou.
A preto sa v dospelosti často potrebujeme učiť byť sebou.
Nie viac. Nie menej.
Nie niekým iným.
Nie niečím.
Sebou.
❤️ Hovoríme aj o tom, že sa to nedá celé zvládnuť sám.
Lebo veľká časť hanby vznikla práve tam, kde naše prežívanie nebolo potvrdené.
Kde niekto povedal: to sa nestalo.
Nerieš to. Nebolo to také vážne.
Buď nad vecou.
🔥 Ale v momente, keď si aspoň uznám pravdu o tom, kde som, prestávam od seba utekať.
A to je dosť.
Ak vás táto téma oslovila, môžete si pri videu všímať otázku:
💥 Kde sa v živote robím väčší, než mi patrí?
💥 Kde sa robím menší?
💥 Kde sa mením na niekoho?
💥 A kde sa už mením na niečo?
🟢 A čo to stojí mňa.
🟢 Čo to stojí moje telo.
🟢 Čo to stojí moje vzťahy.
🟢 Čo to stojí moju pravdivosť.
Možno práve tam začína niečo dôležité.
Nie v tom, že budeme lepší.
Ale v tom, že budeme pravdivejší.
Budceme radi za vaše spätné reakcie, skúsenosti a vhľady
čaute
Elias Bohunicky
Link:
"Robenie sa väčšími, než nám prislúcha. A cena za to."Ahojte people,v tomto rozhovore s Lukas Steiss sme otvorili tému, ktorá sa v našich životoch deje oveľa...
