30/08/2025
Veľmi veľa partnerských vzťahov sa rozpadlo, mnohí sa nachádzajú na križovatkách, že čo ďalej, iné vzťahy si prešli skúškami, ktoré zvládli a tak sa dokázali ešte viac spolu prepojiť v koreňoch.
Vzťah je našim zrkadlom, zrkadlom toho, ako skutočne vníma každý sám seba.
To, čo si dovolíme od druhých je krásna ukážka, či priam odraz toho, ako naozaj zaobchádzame sami so sebou.
Posledné roky to s nami riadne energericky burcuje, meníme sa, menia sa naše priority, odhaľujeme ilúzie, skládame ružové bríle, derú sa na povrch aj naše boliestky, naše vzorce, naša minulosť, ozývajú sa naše rany, detstvo a všetko sa to deje, aby sme sa postupne uzdravovali a chápali, čím sme. Aby sme došli do bodu, kedy pochopíme, čo je skutočne seba-láska a seba-hodnota.
Sebahodnota vo vzťahoch je samozrejme o hraniciach, pretože ak ich nemáme, trpíme. Prijímame všetko, aj to, čo sa nám nepáči, aj to, čo nás bolí. Vnútorne si myslíme, že nie sme dosť, dávame sa do pozície obete a čo možeme očakávať iného, než to, že si pritiahneme len takých ľudí, ktorí nám to budú potvdzovať a správať sa ku nám ako k obeti. Každá obeť si nájde svojho tyrana, to je zlaté pravidlo.
Takže ani nemôžeme očakávať, ako nás ten druhý bude ľúbiť, keď neľúbime samých seba, keď si nevážime samých seba, keď sami nerešpektujeme vlastné hranice, keď sa cítime, že nie sme dosť, atď.
A toto všetko sa učíme cez vzťahy. Nepomôže nám ukazovať na partnera, že to on za to môže, to on je taký a taký, to on mi ublížil, on ma ranil…
V skutočnosti nás raní len to, čo nemáme v sebe zahojené a partnerské vzťahy nám to ukazujú nádherne. Ten partner je náš najlepší liečiteľ a na úrovni duši naša obrovská spojka, veľký učiteľ lásky, nech to vyzerá tu nižšie, akokoľvek. Vykonáva pre nás jednu z najdôležitejších rolí, pre naše učenie, uzdravenie, prijatie a pochopenie. Práve vďaka tomu sa môžeme dostať do svojich tieňov a presvetliť ich, zahojiť rany a zvýšiť seba lásku. Práve vďaka partnerským lekciám sa učíme dať ľahšie hranice a stáť si za nimi. Vďaka tažkým partnerským lekciám sa stávame viac aj autentickými, že si dovolíme prežívať viac to, čo cítime, postupne o tom vieme priamo komunikovať, čo chceme, čo potrebujeme, čo sa nám páči, čo nepáči.
Je jedno, či vzťah trval mesiac, alebo šesť rokov. Každý jeden má pre nás dôležité lekcie, ktoré keď nepochopíme, budú sa nám stále opakovať a budú pritvrdzovať. Vychádza to z nášho podvedomia. Takže nedá sa pred tým ujsť. Ak aj skáčeme ešte zo vzťahu do vzťahu, nenájdeme to, čo hľadáme v inom človeku. My to musíme nájsť najskôr v sebe. A potom… potom keď niečo pochopíme a hlavne to integrujeme do seba, môže prísť vzťah, v ktorom už nehráme hry, ctíme vlastnú sebahodnotu, máme rešpektujúce hranice, nebojíme sa byť sami sebou a nemáme strachy či pripútanie, preto ten vzťah poháňa voľnosť a dôvera zároveň. Najskôr by sme mali tieto veci dať do rovnováhy v sebe a potom nám to príde aj v podobe partnera :)
Milujem druhého, ale nezabúdam milovať aj seba, to sú vyvážené vzťahy.
A čoraz viac duší na tom pracuje, pretože už im nestačí ten odraz.
A keď sa potom stretnú dvaja ľudia so zdravou sebahodnotou a rozhodnú sa spolu vstúpiť do vzťahu, nie sú to dve polovičky, ktoré sa potrebujú dopĺňať, ale sú to dve celistvé suverénne bytosti, ktoré chcú spolu kráčať svetom a užívať si to.
Spoločne sa nachádzajú v priestore, kde je každý videný a ctený. Kde obaja vedia dávať aj prijímať, kde si obaja môžu všetko povedať aj odkryť možno temné časti bez súdenia, kde môžu obaja tvoriť ako chcú ale aj nič nerobiť keď chcú, kde sa podporujú a zároveň si doprajú voľnosť a čas pre seba a hlavne, kde sú sami sebou so všetkým tak, ako sú.
A práve v takom priestore, do ktorého sme všetci pozvaní a do ktorého sa raz všetci dostaneme, sa rodí tá láska, ktorá neviaže, ale oslobodzuje.
Lenka Lamiras 💎
