29/07/2022
Rozuzlenie príbehu hľadanej mladej ženy z Ukrajiny 💙💛
Ako prvé sa vám všetkým chceme ospravedlniť za to, že sme niekoľko dní nechali nezodpovedaných množstvo otázok a vyzeralo to, že ju ešte stále hľadáme. Bolo to nevyhnutné bezpečnostné opatrenie, pretože sme museli mať úplnú istotu, že bude v čase zverejnenia už na mieste, kde na ňu už nik nedosiahne. Než by sme klamali, radšej sme mlčali a to mohlo vzbudzovať dojem, že o nej nič netušíme.
Ženu sa nám však podarilo lokalizovať už 21 júla. Krátko po zverejnení prosby o pomoc a okrem iného aj vďaka niektorým pozorovaniam od čitateľov. Problém bol, že sme miesto jej pobytu a pohybu monitorovali opakovane, ale len zdiaľky a bez oslovenia, pretože bola vždy v spoločnosti jedného, alebo viacerých podivných mužov. Stále viac indícií napovedalo, že s nimi nebola dobrovoľne. Sprevádzali ju všade, predstavovali sa ako tlmočníci a nebolo jediného kontaktu s úradmi, právnikmi, či poštou, ktorý by mohla absolvovať bez ich “pomoci.” Ešte aj s výbermi hotovosti od Western Union jej “asistovali.”
O tri dni sa nám však podarilo za pomoci zdanlivo zlých chlapcov oddeliť ju od nespokojného sprievodcu a po niekoľkominútovom rozhovore zmizla z radaru tej partie navždy. Nasledujúce tri sa niektorí naši ľudia snažili na stráženom mieste napraviť škody, ktoré na jej tele a duši spôsobili tí smradi. Ďalší kolegovia pripravovali stratégiu na presun tam, kde bude definitívne v bezpečí a zaistili kontakty.
A potom sme ju odviezli do inej krajiny a odovzdali do rúk ľudí, ktorým na nej extrémne záleží a ktorí ju milujú: ak by to nestačilo, majú k dispozícii aj ochranu od miestnej tajnej služby a tak by sa prípadný návštevník zo Slovenska stretol s neveľmi prívetivým prijatím. Prudko nedoporučujeme.
V diskusii pod predchádzajúcim statusom sa našlo neskutočné množstvo chrapúňov, ktorí bez znalosti veci na jej adresu vyjadrovali rôzne dehonestujúce fantázie. Takže: preukázateľne nebola v minulosti konzumentkou drog. Videli sme albumy, fotky, domácnosť, komunikovali so známymi, stretli manžela a príbuzných. Nepila alkohol, kým žila normálny život v krajine, kde nelietali bomby. Jej práca si vyžadovala znalosť štyroch jazykov a kultivované vystupovanie. A nie, neprišla na Slovensko v snahe vyciciavať náš štedrý sociálny systém: jej príbeh je úplne iný.
Z mesta, ktoré bolo bombardované medzi prvými ušli jej známi začiatkom vojny na Slovensko vo veľkej panike veriac, že sa budú môcť zakrátko vrátiť. Nechali doma psíka, o ktorého sa im medzitým starala. Keď pochopili, že vojna nekončí, požiadali ju, či by im mohla psíka priviezť a keď to urobila, navrhli jej, nech si niekoľko dní oddýchne a vráti sa na Ukrajinu neskôr. Vraj všetko zaplatia a postarajú sa.
Ale rovnako náhle, ako opustili východnú Ukrajinu bez varovania odišli zo Slovenska ďalej, za rodinou do Kanady, využijúc prvú príležitosť. Nechali jej na stole lístok s adresou a telefónnym číslom na Bottovu, kde jej vraj so všetkým pomôžu. A tam naozaj robili, čo sa dalo. Ale ostali jej len peniaze, ktoré nepokryli ani náklady na cestu na Slovensko, nieto na návrat.
Zrážka s tristnou realitou a nutnosť začať tráviť noci v jednom z najdivokejších núdzových ubytovní plnej ťažko prispôsobivých utečencov spôsobili, že bolo jej správanie vyhodnotené opakovane ako nevhodné, a tak sa ocitla v inom a z neho zasa v ďalšom. A z neho ju poslali preč ráno a potom sa ocitla v uliciach nočnej Petržalky. Vypadnutá zo siete s príliš veľkým množstvom dier spadla do takej, z ktorej takmer niet úniku. Od toho momentu sa ocitla v niečom, čo sama označuje za stred pekla a nebyť pozorných očí viacerých ľudí, zrejme by ste ju dodnes štítivo obchádzali v uliciach netušiac, že je len na smrť vydesenou otrokyňou. Vďaka každému, kto sa neodvrátil a pokúšal sa jej pomôcť. Bez týchto ľudí by sa nič z vyššie napísaného nepodarilo.
A nie, nič z toho nerobila dobrovoľne, ak teda nepovažujeme za dobrovoľné nechať sa mlátiť a nasilu dopovať alkoholom a znášať brutálne vyhrážky a odporné formy násilia a lámania vôle. A nie, nemala ako požiadať o pomoc, stojac vedľa človeka, ktorý hovoril za ňu a nie, strach jej nedovolil požiadať o pomoc ani policajtov, hoci s nimi bola chvíľu sama. A nie, nie je zďaleka jedinou, ktorej tá banda poskytuje tlmočnícke a sociálne služby a 24 hodinovú “ochranu”. Potichu nám tu rastie nádor, sotva viditeľne metastázuje a parazituje na tých najľahšie zraniteľných spomedzi utečencov. Mladé atraktívne ženy, alebo naopak ľudia vo veku, v ktorom už sa nemajú ako aktívne brániť zneužívaniu, či násilnému donucovaniu.
Ľudí neschopných samých ujsť pre rôzne indispozície z vojnou sužovaných území sme v ostatných mesiacoch pomáhali dostať na Slovensko mnoho, väčšinou bez akejkoľvek pozornosti sociálnych médií a celé mesiace sme o našej práci mlčali. Toto je prvýkrát, keď sme boli nútení použiť opačný postup: je niečo nedomyslené v systéme, ak tí, ktorí tu hľadajú pomoc odchádzajú v horšom stave, než keď sem prišli a keď je bezpečnejšou pre nich vojnová Ukrajina, než Slovensko v mierovom stave.
Ideme hľadať riešenie tých dier v spolupráci s tými, ktorí ostali drieť v systéme pomoci utečencom aj po uplynutí starých dobrých čias, keď stačilo mať v statuse dojímavú fotku s vďačnými utečencami prichádzajúcimi z hraníc. Stále máme čo vylepšovať a toto je príležitosť a o dôvod viac na veľmi dôležité stretnutie.
A ešte čosi.
Pri odovzdávaní nastala podivná situácia: manžel a manželka sa stretli prvýkrát po troch mesiacoch. Pozerali sa na seba neveriacky, váhali, na chvíľu sme mali dojem, že je manžel pod vplyvom alkoholu a ona sa preto hnevá. Potom sa náhle objali a celé minúty sa nevedeli pustiť. No chceli sme si byť istí, a tak sme ich konfrontovali: a ona povedala, že svojho manžela vidí prvýkrát, pretože za ten čas schudol 23 kilogramov a ostarol o dvadsať rokov. Nikdy ho nevidela takého. A nebola v tom celom ani kvapka tvrdého, bol už len jednoducho veľmi hladný. Len tri mesiace života v meste, ktorého tretina už neexistuje a najviac zo všetkých zvukov tam počuť vreskot sirén.
PS: na tomto mieste by mal byť zoznam mien niekoľkých statočných, bez ktorých pomoci by sme dnes písali oveľa smutnejší príbeh. Nerobili to ale kvôli sláve, jednoducho im srdce nedovolilo sa odvrátiť. A tiež tu nie je číslo nášho transparentného účtu, hoci práve peniaze sú to, čo na manažment takýchto káuz naozaj veľmi potrebujeme. A nie je tu ani poďakovanie sponzorom, ktorých autá sú kľúčom k tomu, aby sme mali slobodu sa presúvať kedykoľvek a kamkoľvek treba. Ďakujeme im ale za to, že nám tento spôsob nereklamy nepochopiteľne tolerujú. Pri našej práci treba prakticky stále pátrať a skúmať. Ak nám chcete a môžete pomôcť, skúste prosím vypátrať to číslo. Budeme mať podobných káuz stále viac. A nie, nezachraňujeme svet a ľudí so spasiteľským komplexom sa zbavujeme ako na bežiacom páse. Ale aj jeden ľudský život stojí za to, čím sme si v ostatných dňoch prešli.
Ďakujeme
