10/01/2026
Jeho mamou som už 23 rokov. Neuveriteľne rýchlo to letí. Ale to nie je žiadna novinka, však? 😉
Bola som presvedčená, že ho budem volať Richard. No keď som ho po prvýkrát držala v náručí, bol z neho môj Riško. Rozkošné bábatko, od začiatku svojho života pokojné a usmievavé. To pokojné trvalo celé dva roky. Vtedy pochopil, že má 3 starších súrodencov a väčšia sranda bude, keď bude skúšať všetky dobrodružstvá s nimi.
To usmievavé mu zostalo doteraz. Vždy má nejaké vtipné poznámky (niekedy sú síce viac drsné ako zábavné), odjakživa sa snažil byť tmelom, ale vedel aj vycítiť nespravodlivosť a neváhal sa postaviť za tých, ktorým bolo ubližované (teda aspoň podľa neho). Takže doma bol často na viacerých stranách, dokonca aj súčasne.
Bojovali sme so šikanou, lebo jeho čítanie a písanie bolo podľa učiteľky v 2. ročníku také, že ho neváhala zosmiešniť pred celou triedou, že by sa mal vrátiť do prvého ročníka. Tá pani bola učiteľkou určite len omylom a o poruchách učenia a pozornosti nemala ani šajnu.
Dovtedy ani ja. Ale s Rišom som sa dovzdelala. A nebolo to úplne najľahšie, no on to zvládol veľmi dobre.
Práve sme počas Vianoc spomínali na to, ako som všemožne kreatívne hľadala vhodné postupy, pre jeho roztrúsenú myseľ. Ako som mu kreslila postupy jednotlivých krokov na rannú rutinu, ako som mu vytvárala zrozumiteľné tabuľky, ako sme to všetko trénovali na obyčajných receptoch na varenie a pečenie.
Dnes sa na to už pozerám s odstupom a úsmevom. On asi na chvíľu tiež, kým si neuvedomí, že to je jeho život stále a že tie pomôcky sa mu hodia aj v dospelosti. Len si ich už musí tvoriť sám.
A tak si ich tvorí.
Postupne.
Podľa seba.
A teda nie je na to úplne sám.
Sú na to dvaja.
A ja som šťastná, že sa majú ❤️
Všetko najlepšie .macinsky 🎂
