26/01/2026
Keď mi kamarát navrhol let na paraglidingu, nebola som si istá, či chcem ísť. Nie som adrenalínový typ a nemám ani výrazný strach zo smrti či z výšok, ktorý by som potrebovala prekonávať.
Vedela som, že ak sa predsa len rozhodnem ísť, moja úloha bude iba dobre rozbehnúť sa pri štarte a že všetko ostatné za mňa prakticky urobí niekto iný.
Pred dvoma týždňami som sa stretla s pilotom, s ktorým by som prípadne letela, a počas rozhovoru som si uvedomila, že by to mohol byť dobrý test schopnosti zveriť sa inému človeku s dôverou. Po tomto rozhovore p***o rozhodnutie. Idem.
Nepociťovala som žiadny stres – až do momentu, keď som sa noc pred letom zobudila o tretej ráno a zrazu mi nap***o: čo ak nebudem dobre behať? Hoci som po hodine túto myšlienku pustila z hlavy a znovu zaspala, mám pocit, že strach ma úplne neopustil až do chvíle, keď som dorazila h**e, na štart.
Keď mi pilot vysvetľoval, čo všetko mám robiť, smiala som sa vlastnej predstave, že nebudem vedieť – behať. Po lete sme si my traja, ktorí sme v posledných pätnástich dňoch leteli, uvedomili, že sme mali rovnaký strach. Trochu ma to vyviedlo z miery, pretože som si vtedy uvedomila, ako veľmi nás strach dokáže blokovať – bojíme sa, že niečo pokazíme, a výhovorky potom presúvame na niečo vonkajšie. A pritom niekedy stačí len dobre sa rozbehnúť na štarte a potom si užívať odovzdanie sa životu. Alebo pilotovi. A potom sledovať prúdenie vetra a malé signály po ceste, pre dobrú rovnováhu.Hoci som do tohto dobrodružstva vstupovala s cieľom získať dôveru v inú osobu, nakoniec som si vybudovala dôveru v seba.
Môj pilot má za sebou približne 20 000 letov – samozrejme, že si dôveru zaslúži. Toto bol však môj prvý let a ja som podľa jeho slov na štarte bežala perfektne a všetko ostatné som zvládla tak, ako treba, vrátane pristátia. A to niečo znamená.
Ďakujem mojim kamarátom z 365tenerife - dovolenkový raj za sprostredkovanie tohto zážitku
