07/01/2025
Ateliér LES slávi v týchto dňoch 10 výročie od svojho založenia.
A my chceme poďakovať za každého jedného z vás, teda už z nás, ktorý spolutvoril a spolutvorí tú bohatú mozaiku tohto živého organizmu. Za iskru, odhodlanie a podporu ktorá stála na počiatku tejto vízie, kde jedno rozhodnutie, vytvoriť pre deti miesto, kde môžu slobodne, v podpore a vzájomnom rešpekte, v spojení s prírodou žiť, rásť a učiť sa, že svet je bezpečné miesto, ak ho takým urobíme, narástla do veľkej a fungujúcej komunity, ktorú tvori Lesný klub Ateliér LES, škola slobodného učenia Ateliér LES a vzdelávacie skupina ŽITO.
Ďakujeme a živijó
A my by sme radi pri tejto príležitosti v nasledujúcom období a roku pozdieľali viac zo života Ateliéru LES a nášho Lesného klubu, a činnosti Lesných klubov celkovo, jednak ako poďakovanie za tých 10 rokov a cestu ktorú sme spolu ušli a budeme zároveň radi, ak sa nám podarí prispieť ku zvýšeniu povedomia o prírodnej pedagogike a jej prínosoch.
"Nech sú všetky deti šťastné a v radosti spoznávajú svet."
Stojím na našom rannom stretávacom mieste. Ukladám kamene do kruhu, zdobené kvetmi a listami. Vzduch vonia po daždi a vietor sa mi hrá s vlasmi. V diaľke už vidím deti, prichádzajú spolu s rodičmi, jedno po druhom.
Stojíme v kruhu, pozdravíme sa. “Dobré ráno drahé slnko, dobré ráno drahá zem, dobré ráno drahá voda a každý kameň v nej... dobré ráno všetkým vám, dobré ráno sebe.”
Rozlúčime sa s rodičmi. S batôžkami na chrbtoch vchádzame do lesa, a smerujeme k Miestu s vílym prachom...
Prichádzame, zložíme si batôžky a vytiahneme desiatu.
Pozeráme na oblohu. Slnko svieti, po ohlasovanom daždi zatiaľ nechyrovať. Hoci jar už cítiť vo vzduchu, vonku je stále chladnejšie. Zbierame drevo na oheň. Zapaľujeme prvé suché halúzky. Ku ohňu prichádzajú deti a prinášajú suché drevo na priloženie do ohňa.
Vedľa mňa sedí jedno z detí, a skúša škrabkou ošúpať kôru na paličke. Prichádza jeho kamarát a pýta sa, či mám ešte jednu škrabku. Mám. Tak si prisadá a púšťa sa tiež do práce. Ja vyrezávam z dreva vtáčika. Kolega vyberá kanvicu na varenie vody. Budeme mať teplý čaj. Na malý moment mám pocit, akoby zastal čas.
Skupinka detí sa medzitým rozložila medzi stromami opodiaľ a nacvičuje malé improvizované divadlo. O chvíľu nás volá na predstavenie. Odkladáme vtáčika a paličky ideme sa pozrieť. Predstavenie je pri konci, keď zrazu začnú padať prvé kvapky dažďa. Vyťahujeme si pršiplášte. Dážď nie je silný, tak pokračujeme v tom čo sme mali rozrobené. Divadelná skupinka k sebe práve naverbovala ďalších účastníkov, ktorý práve dovarili “lesnú polievku”. Skúška predstavenia prebieha nanovo, menia sa role.
Začíname si baliť veci. Zrazu sa behom chvíle silno rozprší. Kráčame smerom z lesa, v domčeku nás čaká teplý obed. Cestou si spievame. Utrieme nejaké slzičky. Niekomu prišlo smutno. Ale dážď, dážď všetko odplaví. Spievame ďalšiu pieseň.
Vnútri si prestrieme stôl. Posadáme si. Zapálime si sviečku. Chytíme sa za ruky. Z hrnca uprostred sa šíri krásna vôňa. Nakladáme jedlo do misiek. Jeden si dá menej, druhý viac, ale zdá sa, že všetkým dnes chutí. Poďakujeme.
Spraceme stôl, sadáme si do kruhu. Je toho veľa čo sme zažili, po kruhu putuje palička, kto ju má, povie ako sa doobeda mal.
Prichádza k nám oddychová pesnička. “Keď slnku poludnie zacloní oči, celá zem začne sa pomalšie točiť…” a my vchádzame do ríše rozprávky… pomaly, pomaličky…po hutnom doobedí sa už žiadal veru oddych.
Poobedie, farby a štetce na stole. Vedľa vlaková dráha. Jazdia tam vlaky. A ohrada z kociek. A bunker zo stoličiek a látok.
A olovrant. A pomaly je čas ísť domov…
Zajtra sa uvidíme zas. Zajtra zas bude úplne nový deň. Možno trochu podobný. Alebo úplne iný.
