05/09/2025
Keď mama vie najlepšie ... čo jej dieťa potrebuje a chce!
Raz jedného dňa sa mi narodí syn a ja urobím všetko naopak. Už od jeho troch rokov mu budem neustále pripomínať:
„Miláčik, ty nemusíš byť inžinierom. Nemáš povinnosť stať sa právnikom. Vôbec nezáleží na tom, kým budeš, keď vyrastieš. Chceš byť patológom? Nech sa páči! Futbalovým komentátorom? Prosím! Klaunom v obchodnom centre? Výborná voľba!“
A v deň svojich tridsiatin príde ku mne, tento spotený, plešivejúci klaun s roztečeným líčidlom na tvári, a povie:
„Mama! Mám tridsať rokov! Som klaun v obchodnom centre! Ty si pre mňa chcela takýto život? Na čo si myslela, mama, keď si mi hovorila, že vysoká škola nie je potrebná? Čo si mala na mysli, keď si mi dovolila hrať sa s chalanmi namiesto matematiky?“
A ja mu odpoviem:
„Drahý, ale ja som ťa len nasledovala, nechcela som na teba tlačiť! Nenávidel si matematiku, miloval si hrať sa s menšími deťmi.“
A on mi odvetí:
„Ja som netušil, kam to povedie, bol som dieťa, nemohol som nič rozhodnúť, a ty, ty si mi zničila život!“ — a špinavým rukávom si rozmaže rúž po tvári.
Vtedy vstanem, pozriem sa naňho vážne a poviem:
„Vec sa má takto: na svete sú dva druhy ľudí — jedni žijú, druhí hľadajú vinníkov. A ak to nedokážeš pochopiť, potom si hlupák.“
On vydýchne „ach“ a omdlie. Na psychoterapiu bude potrebovať asi päť rokov.
Alebo aj nie. Raz jedného dňa sa mi narodí syn a ja urobím všetko naopak. Už od troch rokov mu budem opakovať:
„Nebuď hlupák, Vladko, mysli na budúcnosť. Uč sa matematiku, Vladko, ak nechceš celý život sedieť za telefónom v call-centre.“
A v deň svojich tridsiatin príde ku mne, tento spotený, plešivejúci programátor s hlbokými vráskami na tvári, a povie:
„Mama! Mám tridsať rokov. Pracujem v Google. Drinem dvadsať hodín denne, mama. Nemám rodinu. Na čo si myslela, mama, keď si mi tvrdila, že dobrá práca mi prinesie šťastie? Čo si chcela dosiahnuť, keď si ma nútila učiť sa matematiku?“
A ja mu poviem:
„Drahý, chcela som, aby si mal dobré vzdelanie! Aby si mal všetky možnosti, ktoré ti svet môže ponúknuť.“
A on odvrkne:
„Načo mi sú tie možnosti, keď som nešťastný, mama? Idem popri klaunoch v obchodnom centre a závidím im, mama. Oni sú šťastní. Mohol som byť na ich mieste, ale ty, ty, ty si mi zničila život!“ — a podráždene si pretrie nos pod okuliarmi.
A vtedy vstanem, pozriem sa mu priamo do očí a poviem:
„Vec sa má takto: na svete sú dva druhy ľudí — jedni žijú a druhí sa neustále sťažujú. A ak to nedokážeš pochopiť, potom si hlupák.“
On vydýchne „ach“ a omdlie. Na psychoterapiu bude potrebovať približne päť rokov.
Ale aj inak. Raz jedného dňa sa mi narodí syn a ja urobím všetko naopak. Už od troch rokov mu budem opakovať:
„Nie som tu na to, aby som ti niečo neustále vštepovala. Som tu na to, aby som ťa milovala. Choď za otcom, drahý, opýtaj sa jeho, ja už nechcem byť tou, na ktorú všetko padá.“
A v deň svojich tridsiatin príde ku mne, tento spotený, plešivejúci režisér so stredoruskou melanchóliou v očiach, a povie:
„Mama! Mám tridsať rokov. Už tridsať rokov sa snažím získať tvoju pozornosť, mama. Venoval som ti desať filmov a päť divadelných hier. Napísal som o tebe knihu, mama. A mne sa zdá, že je ti to jedno. Prečo si nikdy nepovedala svoj názor? Prečo si ma vždy posielala za otcom?“
A ja mu odpoviem:
„Milý, nechcela som rozhodovať za teba! Len som ťa milovala, drahý, a na rady sme tu mali otca.“
A on zvolá:
„Načo sú mi otcove rady, keď som sa pýtal teba, mama? Celý život túžim po tvojej pozornosti, mama. Som tebou posadnutý, mama. Som pripravený vzdať sa všetkého, len aby som aspoň raz, aspoň raz pochopil, čo si o mne myslíš. Svojím mlčaním, svojím odstupom si mi, ty, ty, ty zničila život!“ — a teatrálne si hodí ruku na čelo.
A vtedy vstanem, pozriem sa naňho uprene a poviem:
„Vec sa má takto. Na svete sú dva druhy ľudí: jedni žijú a druhí stále na niečo čakajú. A ak to nechápeš, potom si hlupák.“
On vydýchne „ach“ a omdlie. Na psychoterapiu bude potrebovať približne päť rokov.
Tento text je skvelou prevenciou nášho materského perfekcionizmu — večnej snahy byť dokonalou matkou. Uvoľnite sa! Nech by sme sa akokoľvek usilovali byť dobrými mamami, naše deti budú mať aj tak vždy čo rozprávať svojmu psychoterapeutovi.
Autorka: Svetlana Chmeľ
