28/11/2025
👓Každý, koho zrak je o niečo horší, vie, aký je to pocit dobre nevidieť. Aké to je, keď svet je celkom rozmazaný. Keď cedule s nápismi sú len isté machuľky, ktoré hieroglyfy sa dajú rozoznať len na veľmi blízko. Aké to je vidieť len siluety postáv, no nerozoznať ich tváre, ich výrazy… Jediné, čo je možné vnímať, sú rozostrené farby ich oblečenia. Pomerne rýchlo sa človek vie naučiť orientovať v priestore. Kde si dať pozor a kde je to bezpečné. Nemusí však. Dá sa to jednoducho zmeniť, a tým sú okuliare so správnou dioptriou…
Máme okolo seba ľudí, na ktorých nám záleží. Trávime s nimi spoločný čas, niekedy viac a inokedy menej. Keď sa tešia, tešíme sa s nimi a jasne to dáme najavo. Avšak keď sa trápia, rovnako sa trápime s nimi. Nemusíme vedieť, čo sa stalo, no vieme, že sa niečo stalo. Nepotrebujeme na to okuliare, pretože to jednoducho cítime. Aj napriek tomu sa občas tvárime, že nevidíme. Prečo sa tak správame? Niekedy jednoducho nevieme, do akej miery je vhodné pomáhať. Nevieme, kde sú tie hranice, aby naša pomoc bola skutočne pomocou. Kde je tá miera toho, čo všetko robíme, aby to bolo pre toho človeka stále dobré. A tak je to ako ten rozmazaný svet, v ktorom sa musíme naučiť fungovať. Niet však okuliarov, čo by to vyriešili. Čo by nám cestu uľahčili, aby sme dokázali rozoznať svoju potrebu pomôcť a to, čo ten človek skutočne potrebuje.
✨Niekedy môžeme len dať najavo: “Som tu a pomôžem ti vstať, keď spadneš. Môžeš sa o mňa oprieť, pevne stojím tu,” no potom, aj keď to pre nás nemusí byť ľahké, ich musíme nechať kráčať po vlastných…
Text a foto: Ivka