K práci s deťmi a pohybom som mala veľmi blísko už od „mlada“ (teda, nie že by som bola už stará ) – viedla som tanečnú s deťmi v CVČ, robila praktikantku v detských letných táboroch, pracovala som s deťmi v detských domovov v rámci OZ Úsmev ako dar, kde som po skončení vysokej aj pracovala. Od mlada som aktívne robila aerobic, tancovala som v tanečnom divadle Bralen, chvíľku vo folklórnom súbore Zobor, roky som viedla hodiny brušného tanca.
K práci lektorky pohybového vzdelávania ma pozvolna priviedla moja staršia dcéra pred 15 rokmi a samozrejme - „zhoda okolností“ v čase a priestore, keď ma pred výzvu-začať sa venovať kurzom postavila moja milá, dlhoročná priateľka Tinka Kucháreková. V tom čase zakladala tanečné štúdio ŠancaTanca (bolo to v roku 2005) a hľadala, ako by mohla využiť priestory v dopoludňajších hodinách. Bola som s ročnou dcérkou na materskej a p***o mi veľmi dobre, niečomu sa začať venovať. Začala som so skupinkami od 12 do 36 mesiacov. Pracovala som veľmi intuitívne a ťažila som najmä z pozorovania vlastného dieťaťa, neskôr ma inšpirovali samotné detičky v kurzoch-doteraz ma veľa učia a ukazujú mi vždy nové možnosti – deti sú úžasný a nevyčerpateľný zdroj slobodnej a čistej tvorivosti! Dnes je veľmi trendy realizovať cvičenia pre detičky – robí sa to všade a robí to kde kto, na rôznej úrovni a v rôznej kvalite, ale v tej dobe okrem BabyFit neexistovalo na Slovensku nič podobné, až na pár jednotlivcov roztrúsených po Slovensku. Takže asi dva roky som intuitívne tvorila obsah aj formu – bavilo ma to a napĺňalo, moje kurzy mali úspech a rozrastali sa.
Pociťovala som však potrebu posunúť sa ďalej – rozvíjať sa odborne aj prakticky. Zas – „zhoda okolností“ - práve v tom čase BabyFit realizoval svoj prvý kurz pre lektorov pohybového vzdelávania. Moje rozhodnutie bolo rýchle a jednoznačné – naškriadala som peniaze a išla. Bolo to úžasné- Anka Sedlačková a Angelika Kovácsová sú skutočne odborníčky a vzhliadam k ním dodnes. Našla som tam presne, čo som potrebovala: rozšírila som si pohľad na psychomotorický vývin, jeho medzníky a možnosti vhodnej stimulácie a ešte oveľa viac. Moja práca ma teraz bavila ešte viac, chápala som drobné súvislosti a videla konkrétne pokroky u detí a stále viac som vnímala, ako je potrebné pracovať aj s rodičmi, aký sú nesmierne dôležití v celom tomto procese a aké je dôležité rešpektovať mnohorakosť prístupov a charakterov a napriek tomu dať skupinovej dynamike jeden prúd, spoločné smerovanie, kde si ale nájde priestor každý.
Zatúžila som pracovať aj s malými bábätkami, čo som vnímala ale ako veľkú výzvu –krehké malinké telíčko, nezrelá nervová sústava… Lákalo ma to, no zároveň som pociťovala obrovský rešpekt – potrebovala som ešte niečo naviac. A našla som – pani Kiedroňovú v Čechách – európsku priekopníčku plávania s batoľatami, tvorkyňu vlastnej metodiky, kde spojila svoje skúsenosti detskej sestry a reprezentantky a trénerky plávania. Zrelá skúsená a veľmi silná žena, vskutku inšpirujúca. Vypracovala metodiku správnej manipulácie s novorodencom. Mala som tú česť stať sa jej žiačkou. Bolo nesmierne obohacujúce učiť sa od takej odborníčky, ktorá to celé nielen vedela, ale žila to celé srdcom! Dostala som ďalší dar na svoju cestu a nakladala som s ním s hrdosťou , zodpovedne a tvorivo. Tiež som svoju prácu robila s nadšením, poctivo, dôsledne a hlavne so srdcom na dlani. Začala som organizovať tiež kurzy prípravy pre budúcich rodičov, ktorí čakali svoje prvé dieťatko. Obsahom týchto kurzov bol súhrn teoretických poznatkov o potrebách novorodenca a psychomotorickom vývine, o jeho vhodnej stimulácií, význam správneho narábania s novorodencom a jeho praktický nácvik a tiež základy starostlivosti o novorodeniatko. Posunulo ma to zas niekam inde. Bábätkovské kurzy sa ďalej napĺňali a rozrastali rovnako ako moja radosť z tejto práce a tak je tomu dodnes.
Ako to už chodí, každá nová výzva so sebou prináša ďalšiu…v tom čase som sa okrem kurzov pre detičky venovala aj kurzom brušného tanca a zas „zhoda okolnosti“, do kurzu mi chodili dve dievčatá, ktoré popri svojom zamestnaní rozbiehali niečo úžasné – založili slovenskú pobočku Medzinárodnej Asociácie Masáže Dojčiat a Batoliat celosvetovej IAIM (Internazional Asociation of Infant Masage). Masáž bábätiek – och aká krásna predstava! Moja malá mala vtedy asi 6 rokov, začala chodiť do školy, keď som sa prihlásila na lektorský kurz masáži dojčiat a batoliat. Zas ďalší dar v podobe vnímavej a jemnej anglickej lektorky Helen Moses, ale hlavne zakladateliek slovenskej pobočky IAIM Janky Lukáčovej a Janky Bobulovej, nadšených žiarivých bytostí. S radosťou som sa pridala k skupine prvých lektoriek tejto organizácie na Slovensku. Kurzy masáži – nádherný svet dotykov, nehy, lásky, bezpečia, emocionálnej výživy a absolútnej dôvery! Niekedy aj nevypočutého plaču a strachov, ktoré sa v masáži akoby zázrakom samé liečia…a tak som sa pustila aj do realizácie týchto kurzov!
Všetky tieto kurzy sa veľmi príjemne dopĺňali, prelínali a ja som získala ucelenú paletu informácií a schopností –odborných aj osobnostných predpokladov pre skutočne nádherný spôsob sebarealizácie a zároveň som sa stala schopná poskytnúť veľmi kvalitné aktivity pre rodičov s deťmi.
Potom prišla nová výzva – priateľka Zuzka Kosárová rozbiehala krásny projekt rodinného centra, ktorého hlavnou náplňou bola starostlivosť o detičky od 6 mesiacov do 6 rokov. Nikdy sme nemali ambíciu byť obyčajným „baby sittingom“. Obidve sme v tom čase mali vlastné deti a vedeli sme, že je priam „hriech“ nevyužiť toto veľmi zázračné a vnímavé obdobie vývinu. Naša práca prirodzene vyústila do tvorby projektu alternatívneho predškolského a školského vzdelávania. Nebudem sa tu rozpisovať o metodike, ktorá bola veľmi úspešná vo vzdelávaní a pritom veľmi rešpektujúca a slobodná. Zameriavala sa na rozumový rozvoj rovnako, ako na emocionálny, na vzťahovú výchovu, obohatenú o prvky duchovna a jemnohmotného vnímania už od najútlejšieho veku. Jej cieľom bolo viesť deti k schopnosti samostatne a kriticky myslieť, konať, byť zodpovedný sám za seba, svoje rozhodnutia a pritom zostať vnímavý a citlivý k okolitému svetu. Opäť som dostala dar v podobe spolupráce a spolupodieľania sa na tvorení niečoho tak jedinečného, krásneho a dovolím si povedať až nadčasového. Možno aj preto, po rokoch snaženia a úspechov nebola táto metodika správne pochopená a prijatá. Boli to roky, kedy som sa veľa učila prakticky, ale veľa som zákonite expandovala aj v osobnostnom a duchovnom raste. V tomto období moja práca úplne splynula s mojim osobným životom. V metodike sa zrkadlilo veľa z toho, kam som sa ako učiteľka, matka, a ľudská bytosť posúvala sama.
Potom do môjho života vstúpila dlho očakávaná a vymodlená, doma porodená druhá dcéra – bola som odhodlaná naplno si to užiť – už ako zrelá, skúsená mama… ale každé bábätko je iné a toto moje bolo nesmierne náročné a privyknúť si na tento svet, v tomto tele bolo pre ňu veľmi ťažké a mám pocit aj bolestivé. Postavila ma pred nové výzvy a moje vlastné tiene. Obidve moje dcéry sú silné osobnosti a veľmi veľa ma učia – o mne mojich silných stránkach, mojich potrebách, mojich hraniciach, strachoch, slabostiach a stále mi otvárajú témy, na ktorých mám čo robiť…ale keď sa potom na nich pozerám, pozorujem a počúvam ich – dáva mi to nesmierny pocit satisfakcie a pocitu, že to robím dobre. Milujem ich a ony milujú mňa, vedia, čo chcú, rozumejú tomu a idú si za svojim. Napriek tomu sa dokážu zastaviť a podať pomocnú ruku, poskytnúť rameno na vyplakanie sa a postarať sa o druhého. Jedna je niekde v strede puberty a druhá má práve poriadne obdobie vzdoru a aj tak je to s nimi krásne a funguje to…
No skrátim to – po rokoch v alternatívnej škole som sa po pôrode rozhodla úplne odísť a ísť vlastnou cestou…chvíľku som potrebovala byť úplne sama, v tichosti a izolácii, aby ma to pomalinky, ale isto priviedlo k tomu, že potrebujem a milujem prácu s ľuďmi a deťmi. Práve to bol prvý impulz, kedy som začala s psychomotorickými cvičeniami opäť. Veľmi rýchlo som pocítila, že som sa vrátila k tomu, čo mi ide, som v tom dobrá a hlavne mi to robí radosť! Dostala som veľkú podporu zvonka, od ľudí sperd veľa rokov, mamičiek, ktoré ku mne chodili…úplne nečakane sa mi ozývali a radostne vítali môj nový začiatok a návrat späť k tejto práci. Posilnilo ma to a utvrdilo v tom, že to má zmysel.
A tak teraz, plná nových nápadov a chuti realizovať sa som tu a idem znova a nanovo do toho!!! Ako sa ale hovorí: Nikdy nevstúpiš do tej istej rieky… prešla som si kus cesty a určite sa to odzrkadlí aj na mojej práci a verím, že len pozitívne. Chystám zmeny a chcem do svojich cvičení vniesť niečo nové, čo nikto iný robiť nemôže, pretože to bude z mojich vlastných, autentických a hlavne odskúšaných a prežitých skúseností v práci s deťmi. Verím, že tým cvičnia posuniem zas o level vyššie.
Tu mi to ešte nedá… Ďakujem za dôveru a podporu všetkých mamín a rodičov a hlavne lásku a priateľstvo všetkých detí, ktoré ma tejto mojej ceste sprevádzali, učili a sprevádzajú dodnes. Cením si to a veľmi ma to vyživuje. Máte/máme sa spolu na čo tešiť!
... ešte trocha k tomu, ako vnímam moju prácu s deťmi...
Každé dieťa je samostatný vesmír
Každé dieťa je veľmi jedinečné – je to samostatný vesmír. Každé má svoje osobité potreby, prejavy a samozrejme aj potenciál, s ktorými prišlo na svet. Nie je náhoda, že sa vaše dieťatko narodilo práve vám. Práve vy ste tá bytosť, ktorá má najlepšie predpoklady dať dieťaťu to, prečo sa narodilo a pomôcť mu naplniť svoj potenciál. Vy ste ten, ktorý je úplne svojským spôsobom vnímavý (alebo aj nevnímavý) na veci, ktoré dieťa vo svojej podstate potrebuje. Vy ste ten, ktorý či už priamo alebo nepriamo svojim vlastným žitím, veľmi významne ovplyvňuje „naplnenie jeho osudu“. Hoci to znie veľmi archaicky – je to úplne praktické – vysvetlím…
Individualita a rešpektovanie jedinečnosti
Pri práci s najmenšími deťmi je veľmi dôležité, snažiť sa pochopiť individuálne potreby každého dieťaťa, vnímať jeho jedinečnosť a vytvárať priestor pre individuálne napĺňanie jeho jednotlivých vývinových potrieb. Ak nehovoríme o základných potrebách ako sú jedlo, teplo, bezpečie atď, potreby detí (a všetkých ľudí vôbec) sú veľmi rôzne a nedajú sa zovšeobecňovať.
Vnútorný potenciál – dary našich sudičiek
Pokiaľ chceme z dieťaťa vychovať osobnosť s vlastným spôsobom nazerania na svet, s vlastným názorom a vnútornou silou, ktoré bude vedieť, čo potrebuje, čo chce, ktoré bude schopné kráčať vlastnou cestou - je nesmierne dôležité (okrem zachovania individuality) zistiť skutočný potenciál dieťaťa. Čo je to vlastne potenciál? Je to určitý súbor predpokladov, vlastností a schopností a určitého predurčenia, ktoré každý človek dostáva do vienka – proste sa s ním každý z nás narodí. Avšak to, či ho dokážeme využiť a naplno prejaviť je závislé od veľa faktorov: od vonkajšieho prostredia, ľudí, vzťahov, materiálneho, spoločenského, duchovného rozpoloženia sveta, do ktorého sme sa narodili. Samozrejme aj od našich vnútorných daností ako je charakter, temperament, aký máme vnútorný energetický potenciál a teda aj spôsob, ako spracovávame jednotlivé životné skúsenosti a pod.
A teraz sa spýtajte, ako je teda možné pracovať s najmenšími deti skupinovou formou a či im také niečo vôbec prináša úžitok? Na základe vlastných pozorovaní a praktických skúseností vám môžem s pokojným svedomím rozhodne povedať, že za určitých okolností sa to dá a že je to pre deti veľmi cenná a dôležitá skúsenosť.
Človek – tvor spoločenský
Človek je spoločenský tvor a počas svojej nie veľmi dlhej evolúcie sa jeho podstata formovala v úzkej skupine rodinnej bunky, ale aj v širšej komunite tlupy, kmeňa – podobne ako aj iné spoločenské živočíšne druhy. Neskôr sa človek začal stále viac organizovať – do dedín, miest, rôznych pracovných a iných kolektívoch a tímov – do národov, štátov, nadnárodných spoločností…v tomto sme stále ešte do veľkej miery živočíšny.
Som však presvedčená, že pri prechode do vyššej formy existencie, sa človek opäť dostane viac dovnútra, k sebe a spojí sa so svojou vlastnou podstatou a individualitou, aby mohol naplno uplatniť svoj potenciál – tak ako to nevyhnutne urobí každý, kto vedome pracuje na svojom sebapoznaní a vnútornom rozvoji….aby mohol s láskou každý robiť to, načo sem prišiel. Potom bude šťastný on sám a aj ľudia, ktorý z jeho činnosti budú mať osoh – lebo to bude robiť skutočne rád, s láskou a teda dobre. Verím, že tak raz bude fungovať celá ľudská spoločnosť a vtedy budeme všetci zdraví…
Od „MY“ ku „JA“
Podobne si musí aj dieťa v individuálnom vývine prejsť rôznymi fázami: od „MY“ – kedy je ešte plne stotožnené s materskou osobou, cez vyčlenenie sa do fázy „JA“, čo môžeme pozorovať počas období vzdoru a boja o moc a zas akoby späť k „MY“, ale teraz už na úrovni spolupráce,aby zas v období puberty a adolescencie mohlo spoznať a pochopiť svoje vlastné ja a svoju podstatu. Deti vo veku okolo roka začínajú oddeľovať Ja od MY a začína sa prebúdzať EGO, čo naplno vyvrcholí v období prvého veľkého vzdoru vo veku cca 2 rokov. Je veľmi dôležité, aby práve v tomto období mohlo zažívať seba aj cez vzťahy s inými. Postupne sa stotožňuje so skupinou –jej pravidlami, výhodami/nevýhodami a stratégiami spolupráce, či boja o moc. Preto môžme na lekciách psychomotorických cvičení byť svedkami rôzneho správania detí – a je to v poriadku.
