01/03/2026
Tá, čo sa naučila plakať
Prišla na kontrolu. Dvadsaťtri rokov. Vysokoškoláčka. Astma, alergie, ekzém.
Nebola dlhšie. A hneď pri dverách povedala niečo, čo ma zastavilo.
„Pán doktor, chcem sa vám poďakovať. Za to, že ste ma pred rokom poslali k psychiatrovi. Najprv som bola nahnevaná. Veľmi. Povedala som si – ja nie som blázon, ja mám alergie. Ale potom som to skúsila. A zmenil sa mi život."
Teraz chodí na skupinovú psychoterapiu. Berie antidepresíva. Úzkosť ustúpila. Ekzém sa upokojil. Dýcha sa jej lepšie.
Nie preto, že by alergia zmizla. Ale preto, že telo konečne prestalo kričať.
Existujú drobné genetické variácie – polymorfizmy – ktoré ovplyvňujú, ako váš mozog spracúva stres. Niekto má génovú výbavu, pri ktorej sa serotonín – ten „hormón pokoja" – vstrebáva rýchlejšie, než stihne pôsobiť. Niekto rozkladá stresové hormóny pomalšie, a tak úzkosť koluje v tele dlhšie. Nie preto, že je slabý. Preto, že sa tak narodil.
Štúdie ukazujú, že ľudia s určitými variantmi týchto génov sú náchylnejší na úzkostné poruchy – nie z povahy, ale z biochémie. Keď to vidím vo výsledkoch, často sa mi uzavrie kruh. Pacientka s ekzémom, astmou, úzkosťou – a v génoch presne ten profil, ktorý predpovedá vyššiu citlivosť na stres.
Nie je to výhovorka. Je to vysvetlenie. A s vysvetlením sa dá pracovať – cielene, presne, na mieru.
Ale to je len biológia. To, čo s tou biológiou robí dnešný svet – to je iný príbeh.
Pozerám sa na ňu a vidím ich. Desiatky. Stovky. Mladé ženy a dievčatá, ktoré ku mne prichádzajú s kožou, čo horí. S bruchom, čo sa búri. S dýchaním, čo sa zasekáva.
A za tým všetkým je niečo, čo sa nedá namerať žiadnym laboratórnym vyšetrením.
Tlak.
Študuj. Buď výborná. Stihni sa zaľúbiť – ale nie hocijako. Maj vzťah, ale nezanedbaj kariéru. Biologické hodiny tikajú – do tridsiatky dieťa, inak to nestíhaš. Medzitým športuj. Bože, zasa si pribrala tri kilá. Vyzeraj dobre. Buď v pohode. Nestresuj sa. Medituj. Jedz zdravo.
A keď to všetko zvládneš – buď ešte aj šťastná.
Neskôr príde ďalší level. Rodina, manžel, deti. Buď super pracovníčka a ešte lepšia matka. Milenka. Mať upratané. Variť. Stíhať. Usmievať sa.
A keď to nezvládaš? Niečo je s tebou.
Brené Brown – psychologička, ktorá dvadsať rokov skúma, prečo sa ľudia hanbia za to, kým sú – to pomenovala presne: Perfekcionizmus nie je snaha byť lepší. Je to štít. Dvadsaťtonový štít, ktorý nosíme so sebou v presvedčení, že nás ochráni – a pritom nám bráni žiť.
A ja to vidím v ambulancii každý týždeň.
Viem, čo si teraz myslíte. „Ale veď to vždy bolo ťažké."
Áno. Bolo. Naše babičky pracovali do úmoru. Naše matky zvládali nemožné.
Ale naše babičky nemali Instagram, kde dvadsaťdvaročné dievča ukazuje dokonalý život – dokonalé telo, dokonalý byt, dokonalého priateľa, dokonalý koláč, dokonalú kariéru – a ona to všetko stíha s úsmevom.
Naše babičky sa neporovnávali s celým svetom. Porovnávali sa so susedkou. A tá bola na tom rovnako.
Dnes sa dvadsaťtriročná vysokoškoláčka s ekzémom na rukách porovnáva s tisíckami cudzích životov, o ktorých nevie nič. Len to, čo jej ukážu.
Tá pacientka, čo prišla na kontrolu – tá sa naučila niečo, čo väčšina ľudí nikdy nepochopí.
Naučila sa, že plakať nie je slabosť.
Že povedať „nezvládam" nie je zlyhanie.
Že ísť k psychiatrovi nie je hanba – je to odvaha.
A že ekzém na rukách niekedy nie je len o koži. Je o tom, čo máme pod ňou.
Ak poznáte takú ženu – dcéru, priateľku, sestru, kolegyňu – ktorá sa zaťala do seba, ktorá „zvláda", ale vy vidíte, že nezvláda –
Neopravujte ju. Neraďte jej. Len jej povedzte:
„Nemusíš všetko stíhať. A nemusíš byť dokonalá."
A ak by pomohlo, povedzte jej, že existujú ľudia, ktorí to riešia. Lekári, psychológovia, psychiatri. Že to nie je slabosť.
Je to najsilnejšia vec, akú môže urobiť.
Ak sa v tom vidíte, zdieľajte to. Možno to práve potrebuje niekto, koho poznáte. A niekedy nabudúce o nás - o mužoch.
Váš Martin Lešťan
Alergoimunologické centrum
