22/04/2026
Ticho na druhej strane
Prvýkrát som volal z práce. Medzi pacientmi, v krátkom okne, keď som mal chvíľu. Nikto nezdvihol.
Volal som znova. A znova. Päťkrát z ambulancie, vždy medzi jedným a druhým človekom, ktorý prišiel ku mne so svojím zdravotným problémom..
Potom som si sadol do auta.
Motor som nezapol hneď. Sedel som a volal. Obrazovka telefónu, číslo oddelenia, vyzváňanie. Ticho. Znova. Ticho.
Celý deň boli moje myšlienky upriamené na jeden jediný zvuk — na zdvihnutie telefónu na druhej strane.
Na nič iné. Len na ten zvuk, ktorý neprichádzal.
Sestra bola hospitalizovaná na internom oddelení v Košiciach a ja som chcel vedieť, ako sa má.
Nie ako lekár. Ako brat.
Lekárka zdvihla raz. Povedala, nech zavolám o päť minút.
Volal som o päť minút. Potom o desať. Potom o dvadsať.
Zanechal som odkaz. Nič.
Volal som znova. Ticho.
Nie je to výčitka. Viem presne, ako to chodí.
Viem, čo sa deje na oddelení medzi jedným hovorom a druhým. Ako sa čas rozpadá na vizity, dokumentáciu, príjmy, prepustenia. A zrazu je štyri poobede. A tých päť minút je zrazu večnosť.
Ale práve vtedy som si naplno uvedomil, čo znamená byť na druhej strane.
Celý život vylepšujem systém.. Premýšľam o tom, ako sa k nám pacienti dovolajú, ako rýchlo dostanú odpoveď, či ich odkaz niekto vypočuje.
A zrazu som bol ja ten, kto čaká. Kto volá. Kto počúva vyzváňanie.
Lekár ako pacient. Brat pri telefóne. Bezmocný úplne rovnako ako každý iný.
Pred pár dňami som písal kolegyni. Súkromná vec. Správa. Potom ďalšia. Potom hovor. Nič.
Prvá myšlienka, ktorá príde — a priznám sa, prišla — je tá najjednoduchšia a zároveň najnespravodlivejšia.
Ego zašepká: Asi pre ňu nie som dosť dôležitý.
Ale to je blud.
Pravda je prozaickejšia a ľudskejšia. Človek je preťažený. Nemá zvládnuté systémy. A keď systémy chýbajú, chýba aj priestor na odpoveď.
Nie zlá vôľa. Nie ľahostajnosť. Len pretlak a absencia jednoduchého nástroja, ktorý by povedal: som tu, ozvem sa neskôr.
Niekedy stačí tak málo. Správa o dvoch slovách: Ozvem sa. Alebo len tri bodky. Len znak, že správa dorazila k živému človeku a nezapadla do prázdna.
Pred rokmi som volal kamarátovi kardiológovi. Mama mala ťažkosti a ja som hľadal radu. Neprezvonil späť.
Vtedy som si pomyslel: namyslený človek, bez empatie.
Dnes si myslím niečo iné. Nebola to jeho vlastnosť.
Bol to systém. Alebo presnejšie — jeho absencia.
Keď systém nefunguje, ľudia improvizujú. A improvizácia má vždy medzery.
Niekedy sa pýtam, čo prezrádza o človeku to, ako má upratané okolo seba.
Nie skriňu. Nie stôl.
Ale procesy.
Ako sa k nemu dostanú ľudia, keď niečo potrebujú. Či sa vôbec dostanú. Či niekto zdvihne. Či niekto zavolá späť.
Alebo či odkaz zapadne niekde medzi dvoma hovormi do prázdna.
Keď sme budovali náš systém, myslel som práve na tieto chvíle.
Na ľudí, ktorí volajú nie preto, že chcú otravovať. Volajú preto, že sa boja. Alebo preto, že ich niečo bolí. Alebo preto, že nevedia, čo ďalej. Chcú sa objednať. Potrebujú lieky.
A my sme často jediní, na koho sa môžu obrátiť.
U nás sa dovoláte vždy. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.
Nie hneď k živému hlasu. To by sme nemohli fungovať. Nemohli by sme byť plne prítomní pri človeku, ktorý sedí oproti nám. Nemohli by sme sa sústrediť. Nemohli by sme byť tam, kde práve sme.
Ale zavoláte raz. Zanecháte odkaz.
A potom sa stane niečo jednoduché -niekto vám zavolá späť.
Naša recepčná dokončí, čo práve robí. Lebo aj človek pred ňou si zaslúži plnú pozornosť.
A potom zavolá.
Nie medzi dverami. Nie duchom neprítomná.
Zavolá a je tam celá. Len pre vás.
Viem, že nie každému to vyhovuje.
Niektorí chcú živý hlas hneď. Rozumiem tomu.
Ale istota, že sa dovoláte. Že odkaz niekto vypočuje. Že vám zavolajú späť a budú pritom skutočne prítomní.
To nie je luxus.
To je slušnosť..
Hlasu lekárky z interného oddelenia som sa toho dňa nedočkal.
Ale recepčná z nášho centra toho dňa zavolala späť mnohým pacientom, ktorí zanechali odkaz. Celá. Prítomná.
Niekedy stačí málo.
Ale to málo musí niekto vybudovať a zaviesť. Vedome. So zámerom.
Inak zostane len vyzváňanie.
A ticho na druhej strane.
