28/09/2020
Jeden z našich fanúšikov nám dovolil nazrieť do jeho zranenej duše prostredníctvom jeho tvorby.
Napriek tomu , že písanie je jeho terapia, sa rozhodol s vami o to podeliť .
Už zajtra vám prinesieme jeho tvorbu. Tu je malá časť na úvod.
Autorovi ĎAKUJEME a vážime si jeho dôvery voči nám 🙏.
Píšem tieto zápisky pre seba aj pre druhých ako povedal básnik Pavol Suržin „v nádeji na zmysel.“ Zmysel, ktorý mi zo života ukradli tí, čo ma mali najviac milovať a chrániť: moji biologickí rodičia. Z tohto dôvodu si teraz sám, dvadsaťsedemročný, navraciam zmysel života a osobnú identitu, ktorá bola celý môj život systematický ničená a potlačovaná. Jeden zo spôsobov tohto návratu je vyrovnanie sa s minulosťou. Chcem sa jej pozrieť priamo do očí a narovnať chrbát, na ktorom som tak dlho vláčil všetko svinstvo mojej rodiny. Z pocitu povinnosti, lojality voči rodičom a hlavne zo strachu. Pred výsmechom, odsúdením, najmä však pred reakciou samotných mojich rodičov, ak by sa to dozvedeli. Na prelome rokov 2019/2020 ma však samotní rodičia dotlačili do štádia, keď som musel voliť medzi mojím psychickým a fyzickým zdravím a prežitím a udržiavaním kontaktu s nimi. Zvolil som si prvú možnosť a bola to jedna z najlepších volieb v mojom živote. Tieto spomienky som začal písať na radu mojej kamarátky koncom januára 2020.
