20/12/2025
Počas vernisáže 5.12. odzneli aj básne Valéria Bednarčíková Endreszová. Valériina knižná prvotina, ktorá uzrela svetlo sveta v septembri tohto roku.
Pre záujemcov je zbierka básní k dispozícii v našom priestore aj s darčekom od maliarky Mariany Joríkovej.
Bližšie ku zbierke básní samotná autorka:
Kniha Z vody a zeme je symbolom toho ako v živote potrebujeme stabilitu (zem), ale aj prúdenie zmeny (voda) a vyrovnávaním sa s týmito aspektami. Kniha je zamyslením nad životom v rôznych jeho podobách ovplyvnená spoločenským dianím po roku 2020, ale nájdeme v nej aj básne zo skorších rokov.
Prvá kapitola Z vody a zeme vznikala počas pandémie, kde jedným zo spôsobov ako vydržať toto obdobie boli pre mňa dlhé prechádzky v lese. Zároveň opisuje začiatky rodiaceho sa stabilného vzťahu, ktorý je dnes už manželstvom.
Druhá kapitola pod názvom Deťom je venovaná mojim žiakom, prevažne z bývalej práce v Poprade. Bola to moja prvá práca po ukončení vysokej školy, kde som nastúpila v septembri 2019. Keďže v marci 2020 nastala pandémia a lockdowny, dodnes neviem aké to je zažiť prvý plnohodnotný rok, kedy sa zo študenta stáva pracujúci. Neustále zmeny, online, offline, online, offline vyučovanie dokola v priestore, kde človek nestihol poriadne spoznať svoj prvý pracovný kolektív. Učila som online aj cez videohovor, videla ako vplývala situácia na kolektív detí. Každopádne, diali sa aj horšie veci, ale táto skúsenosť ovplyvnila moju tvorbu a moje ďalšie rozhodnutia.
Tretia kapitola sa volá Danse Macabre ( v preklade Tance smrti), názov je inšpirovaný skladbou od Camille Saint- Saënsa. Kapitola vznikla po vypuknutí vojny na Ukrajine v roku 2022 po tom, čo som cestovala vlakom z východného na západné Slovensko asi 3-4 dni od začatia vojny. Vo vlaku som videla matky s deťmi a ich starnúcimi rodičmi. V kupé, v ktorom som sa viezla mali cestujúci veci v priestore na batožinu uložené do čiernych vriec na odpad. Žiaden batoh. Nestihli. Otec mladej matky sa ma pýtal aký je čas, zjavne si ho nestihol posunúť. Malý chlapec vytiahol znenazdajky husle, ja kartičky, ktoré som v tej dobe nosila na hudobnú teóriu. Zahral na husliach, pohral sa s kartičkami, zobral si plyšovú hračku do ruky. Chvíľu nadšenia vystriedal pohľad na Tatry a rozhovor s matkou v ukrajinčine alebo ruštine, to neviem posúdiť. Zároveň sa zotmelo a chlapec začal plakať, plač bolo počuť aj z chodby od iných detí. Podobnú skúsenosť som dovtedy nemala.
Štvrtá kapitola sa volá Ticho medzi slovami, kde píšem o vzťahových skúsenostiach, o pocitoch, ktoré ostali po ich skončení, vysporiadavaní sa s nimi. Kapitolu uzatváram básňou, ktorá je ohliadnutím sa za obdobím mladšej dospelosti a pomyselným konštatovaním, že pred časom sa nedá utiecť.
V piatej kapitole Nezabudnuté dni sa zamýšľam nad spoločenskými javmi ako sú alkoholizmus v básni Kvety, civilizačné ochorenia v básni Ráno alebo pozíciou kultúrneho diania okolo nás v básni Kultúra. V kapitole však nájdeme aj moju opornú báseň Lavička, ktorá reprezentuje oporné kamarátstvo, lebo nie nadarmo sa hovorí: Rodinu si nevyberáme, kamarátov áno.
