08/07/2025
Postujem 1 poviedku na ochutnávku, zo zbierky poviedok, ktoré som napísal tento rok
Mini-poviedka: Leo a Duša
“Upokoj sa. Upokoj .“
Hovoril si Leo cestou na súd. Bolo krásne jarné počasie. Hoci fúkal ľahký vánok, bolo slnečno a teplo. Teplota sa skoro vyšplhala k 20 stupňom. Ako prechádzal cez námestie, tak už z diaľky začul nevídaný hluk spevákov.
Všimol si najprv jedného z kontrabasom, ktorý ho mal technikou zosilnený. Hral otrepanú pieseň. Bol to muž, možno okolo tridsiatky. Pozoroval, ako ho ľudia obchádzajú. Rozmýšľal, či si vôbec niečo v ten deň zarobí.
Blízko neho sa ozýval polo-falošne mladík so staršou ženou v hipisáckom oblečení. Spieval Nirvanu a potom prešiel na Oasis. Žena pri ňom najprv sedela a potom tancovala a pohupkávala do rytmu. Leovi prišlo trápne. Nevedel sa na to naladiť. Zo zvedavosťou v kroku, pozoroval túto bizardnú dvojicu.
Na prekvapenie na druhej strane pešej zóny bol ďalší pouličný umelec. Prišlo mu to neuveriteľné. Nezvykol v tom malom mestečku stretávať pouličných umelcov a teraz boli paralérne traja na malom priestore.
Ten tretí bol nevýrazný, ani nestál za opis.
Trochu tieto výjavy na ulici upokojili Leovu myseľ, ktorá sa od rána zameriavala na to ako to všetko dopadne na súde. Všimol si aj ľudí na už otvorených terasách. Väčšinou mestom prechádzal skoro ráno do práce, kedy to bolo vymreté. Tentoraz to bolo akoby úplne iné mesto.
Ako sa blížil k budove súdu uvedomil si, že sa zaoberá niečím, čo ho vôbec nemusí nateraz trápiť. Z vrecka si vytiahol peňaženku, aby sa preukázal pri kontrole súdu a č.pojednávania.
Pocítil nervozitu v žalúdku. Do pojednávania zostávalo 15 minút. Na chodbe už stála jeho bývalá žena s deťmi. Snažil sa ich pozdraviť, no žena len na neho mrkla a deti sa otočili tak, aby ho nevideli.
To ho zabolelo, no nebolo to prvý raz . Vždy to bolo ale dosť nepríjemné. Jeho prípad sa ťahal roky. Ich spis bol veľký. Zo začiatku sa snažil o striedavú výchovu, to neprešlo a potom sa mu podarilo vysúdiť každý druhý víkend.
Reálne však deti videl raz na dve tri hodiny za pár mesiacov, lebo bývalí stále choré a potom s ním na víkend ani nechceli chodiť. Odmietali aj jeho darčeky a vraveli, že bol zlý na matku.
S advokátom to preberali dookola. Chcel aj stretnutia nahrávať, pár krát volal políciu no nechcel brať deti na silu. Na pojednávaní chcel poukázať, že matka dostatočne deti na stretnutia nepripravuje a negatívne ovplyvňuje deti proti nemu. Na pojednávaní mali byť vypočuté aj deti.
Ako však vchádzali do súdnej siene mal pocit, že aj táto posledná nádej sa rozplynie . Sudkyňa si najprv vypočula deti, ktoré tvrdili, že „ otecko je zlý na matku, že jej chce zle a že jej robil zle.“
Bolo na neho podané trestné oznámenie za psychické týranie, ktoré sa nakoniec nepreukázalo. Sudkyňa sa opakovane pýtala detí, či im o tom hovorila ich matka. Obidve dcéry to popreli a tvrdili, že to videli na vlastné oči, ako „ocko kričí a je celý červený“.
Po výpovedí si deti zobrali ich svokrovci, ktorí sa mu tiež neodzdravili. To koľko sa u nich nadrel na ich starom dome a koľko do toho investoval zo svojho, už akoby ani vôbec neexistovalo a bolo to súčasťou iného vesmíru.
Bločky si neodkladal a stalo sa to všetko zabudnutím. Hoci to bolo nemálo peňazí a teraz by sa mu zišli, bol to oveľa menší problém ako to, že to vypadá, že to stretávanie sa s deťmi ostane len na papieri. Jeho exmanželka len zopakovala, čo už niekoľko krát uviedla a jej právnička dodala, „že Leo neprišiel na pár stretnutí, hoci to na pojednávaní tvrdí ako sa snaží.“ Dodala súdu aj časy a termíny stretnutí na ktorých nebol. Jeho právnik sa ozval a snažil sa kontrovať:
„ že jeho klient nechcel cestovať 2 hodiny aby sa potom za 5 minút otočil, lebo deti ani nevyjdú z domu a plačú , boja sa ale nie otca ale toho, ako bude reagovať ich matka, ak by neurobili tak ako ona chce.“
Do toho sa ozvala právnička matky, ktorá to všetko dementovala.
Pojednávanie sa potom uzavrelo s tým, aby matka dostatočne pripravovala deti na stretnutia a Leo aby tam chodil.
V podstate sa ale nevyriešilo nič.
Vedel, že to bude také isté ako predtým. Bol rád, že už má za tým. V diaľke videl ako jeho svokrovci sedia v aute spolu s deťmi a čakajú na jeho ex. Deti sa ako vždy tvárili, že ho nevideli.
S právnikom sa dohodol, že toto bol jeho posledný pokus, že už nebude nič navrhovať. Jednoducho na celú situáciu rezignoval. Rozhodol sa, že končí aj s takými návštevami. Nebude zbytočne stresovať deti, hoci ho pri tom pomyslení, že ich asi hodnú chvíľu neuvidí pichalo pri srdci. Riešenie však nenašiel a preto na celú situáciu kapituloval.
Toto všetko sa udialo pred veľkonočným piatkom. Konečne mal 4 dni voľna. Pracoval nepretržite od nového roka do veľkej noci. Práca bola miestom, kde aspoň vedel zabudnúť na to, ako to má. Na veľký piatok si uvedomil, že nevie čo bude robiť cez celú veľkú noc. Kamarátov už nemal, v podstate ani svoju rodinu. Zo svojou biologickou rodinou udržiaval iba vlažné vzťahy.
Obidvaja rodičia mu ešte žili, no chodieval k ním na návštevu tak raz za rok. Väčšinou im iba na sviatky buď zavolal, alebo posledné roky už len poslal sms správu a formálne im poprial pekné sviatky.
Tentoraz ale nemal náladu im napísať ani správu. V podstate si prechádzal adresát ľudí a zistil, že reálne ani nemá komu popriať pekné sviatky. Na Veľký piatok mrholilo. Chcel sa ísť prejsť no moc sa mu do toho psieho počasia ísť nechcelo. Nakoniec sa vybral, lebo zostať v byte so svojimi myšlienkami bolo náročnejšie, ako sa prechádzať v daždi.
Vonku v meste nebolo takmer nikoho. To mu ale vyhovovalo. Všímal si veľkonočnú výzdobu a prišlo mi nostalgicky. V byte nemal ani náznak toho, že by bola Veľká noc. Prechádzka mu padla vhod.
Spravil si jednoduchú večeru, toast s vajíčkom. K tomu si dal čistú vodu. Nemal ani náladu dívať niečo v TV, alebo skrolovať na mobile. Pomaly si upíjal vodu, ako by to bola kvalitná whiskey.
Keď vypil vodu, tak podišiel k oknu vyvetrať pach z prípravy večere. Z okna sa ozýval spev vtákov . Zatvoril oči a započúval sa. Bol unavený a postupne ho ten spev uspával. Zrazu mal pocit, ako by začal tomu spevu vtákov rozumieť.
Zdalo sa mu, že to neboli len náhodné ľúbezné piesne spevavcov, ale že spievajú pre neho. Mal pocit, že mu chcú vyplniť jeho duševnú prázdnotu. Ten spev ho preniesol do inej dimenzie. Ocitol sa v prostredí, ktoré nepoznal. Bol pri vedomí, no zároveň bol v šoku, kde sa ocitol. Bol v krajine, ktorá sa nepodobala na nič čo v živote videl, alebo si predstavoval. Farby v tej krajine voňali, obrazy spievali. Všetko tam bolo ináč. Mal pocit, že sa jeho zmysly zbláznili. Na jeho prekvapenie mu to však bolo jedno.
Ocitol sa na zvláštnej lúke, kde sa hralo jedno malé dievčatko. Mohlo mať tak 8 rokov. Nebolo úplne chudé, no nedalo sa povedať, že by bolo pribraté. Malo jemné polo-kučeravé vlásky. Oči tmavomodré.
Pozeralo sa na neho s takou láskou, akou sa na neho ešte nik nedíval. Leo nedokázal dlho ten pohľad opätovať. Bolo to na neho priveľa. Pocítil však k tomu dievčatku neskutočnú blízkosť. To všetko sa odohrávalo bez slov.
Niečo sa chcel opýtať, no ostal taký zaskočený, že až zabudol svoju otázku.
„ Viem, chceš vedieť kto som.“ Odpovedalo za neho a hralo sa so svojimi náramkami na ruke.“
„ áno“. Spomenul si.
„ som tvoja duša.“ Povedalo dievčatko bez okolkov.
„ ako prosím?“ hoci dobre počul , nechápal tomu.
„ No som tvoja duša, čo je na tom nepochopiteľné. Všetci majú dušu, to už vedia aj malé deti ako som aj ja.“ Povedalo dievčatko bez irónie a stále sa na neho usmievalo s veľkou láskou.
„ Nepovedal, by som, že mám takú milú dušu. Nemám v podstate nikoho. Asi to nakoniec nebude inými, ale mnou. Mám asi prehnané nároky na druhých. Čo už.“ Vzdychol si.
„ Neprišiel si o svoju dušu.“
To Lea upokojilo.
„ Takže moja duša ešte má šancu.“ Zaujímalo ho.
„ každá duša má šancu. Aj tá tvoja Leo.“ Usmiala sa.
„Už si mi ostala iba Ty.“ Vzdychol si.
Náhle sa prebudil z driemot. Nebol si istý, či sa mu to snívalo, alebo to bola realita. Nič podobné v minulosti nezažil a nevedel to k ničomu prirovnať. Chcel by to zažívať neprestajne. Zase sa ale dostal do svojej chmúrnej reality.
Hoci týždne a mesiace plynuli, nebol zo svojou rodinou ani s deťmi, nemal sa Leo nakoniec zle. Rozhodol sa, že sa zapíše do nemocnice ako dobrovoľník. Začal popri práci robiť dobrovoľníctvo a to ho začalo napĺňať.
Stretával sa tam s ľudským utrpením a jeho chmúry mu začínali byť menej podstatné. Nakoniec sa zapísal do kurzu ošetrovateľstva a po skončení kurzu začal v nemocnici pracovať ako sanitár. To ho napĺňalo. Cez voľno si robieval vychádzky okolo mesta a vychutnával si samotu. Viacerí pacienti boli radi, keď sa objavil na izbe. Zrazu sa v miestnosti rozvinul pokoj a zmenil atmosféru nemocničnej izby.
Raz mu to jeden pacient aj povedal, že z neho ide taký zvláštny pokoj, ktorý je veľmi príjemný. Vtedy si uvedomil, že to je tým, že k nemu prišla jeho duša, ktorá mu raz povedala.
“ Každá duša má šancu.“
