04/05/2026
Kde sa v ľuďoch berie toľko krutosti??
Žijeme v dobe, ktorú mnohí vnímajú ako čoraz tvrdšiu. Slová zraňujú rýchlejšie, rozsudky a posudzovanie o všetkom, čo sa deje padajú okamžite, empatia sa stráca v hluku rôznych presvedčení.
Krutosť málokedy začína tam, kde ju vidíme, nevzniká zo dňa na deň. Stojí za ňou rad rôznych rozhodnutí, presvedčení, bolesti a „dobrých“ motívov, ktorých si ľudia ani nie sú vedomí.
Často má korene hlboko v rodine, v jej príbehoch, ktoré sa nikdy nedopovedali. Mnohé rodiny sú zviazané vrstvami bolesti, ktoré zostali potlačené. V ich históriách sú vojny, straty, násilie,
rozdelené rodiny, či prežitie za každú cenu.
Tieto generácie nemohli cítiť, nedalo sa. Každá emócia a cítenie by ich zlomilo. Prežívali zo dňa na deň. V srdci bolesť, v očiach prázdno, v mysli množstvo otázok.
Keď sa trauma nemôže prežiť, nezmizne. Iba sa uloží do tela, do nervového systému, do podvedomia v spôsobe, ako reagujeme na svet. Ďalšia generácia túto traumu preberá, podvedome a bez slov. A po nej ďalšia a ďalšia...
Napätie, chlad, neschopnosť cítiť druhého a najmä seba.
Krutosť prenášaná generáciami nie je vedomá. Je to odpojenie do seba, od bolesti a od druhých.
Znepokujúcejšia je však jedna vrstva, ktorú si ľudstvo v tomto čase obrovských zmien, klamstiev, pokrivení a krutej pravdy nie je vedomé. Vraví sa, že cesta do pekiel je dláždená „dobrými úmyslami“.
Ľudia, ktorí robia kruté veci, často veria, že konajú správne. Myslia si, že ich konanie chráni druhých, obraňuje pravdu a oni iba robia „to, čo treba“. Ich vnútorné presvedčenia sú veľmi silné a istota pevná. Spolupráca týchto premenných môže byť veľmi nebezpečná.
Keď sa presvedčenie spojí s bolesťou, ktorá nebola nikdy spracovaná, vzniká kombinácia, ktorá nepotrebuje pochybovať. Kde nie je pochybnosť, často nie je prítomná ani empatia. Kde chýba empatia, stráca sa ľudskosť a spojenie medzi ľuďmi, ktoré je pre túto spoločnosť tak potrebné.
Nie je to o tom rozdeliť ľudí na dobrých a zlých, ale o tom začať vidieť súvislosti v rodinách, spoločenstvách, komunitách, štátoch, histórii, ktorá bola tak často prekrúcaná. Za krutosťou býva príbeh plný bolesti a vnútorného odpojenia.
Každá krutosť má dôsledky. Zodpovednosť za svoje konanie nesie každý z nás.
Možno najväčšia práca v dnešnej dobe nie je „zmeniť svet“, ale vrátiť sa späť k sebe, k schopnostiam cítiť, pochybovať, skúmať seba a vidieť druhého človeka ako seba samého.
Rodinné konštelácie v tomto prinášajú zaujímavý pohľad. Neukazujú, kto je vinný, ale koho bolesť bola potlačená, koho príbeh bol zabudnutý, koho bolesť sa v nás aktivovala vonkajšími okolnosťami. Krutosť, ktorá sužuje dnešný svet, je často odpoveďou na vojny a bezmocnosť zažité našimi predkami. Keď sa to môže ukázať, z krutosti sa stáva pochopenie, z bezmocnosti jemnosť a súcit k bolesti. Cyklus opakovania sa môže uzatvoriť.
Krutosť nie je vždy vedomá, má však vždy svoje korene.
Čím viac ich uvidíme, tým väčšiu šancu máme, že ich nebudeme musieť odovzdať ďalej. Tento svet to potrebuje.
Libuša Klamová Ateliér pre dušu - regresná terapia, rodinné a organizačné konštelácie
