12/02/2026
Zvládanie afektu u detí z PAS a ADHD
Vidieť svoje dieťa, ako si v afekte búcha hlavu o dvere, hryzie si ruky do krvi alebo sa ako tínedžer ticho „trestá“ škrabaním či rezaním, je pre rodiča tá najťažšia skúsenosť.
Prvá reakcia býva šok, strach a veta: „Okamžite prestaň, veď si ublížiš!“ Lenže pri neurodivergentných ľuďoch (PAS/ADHD) sebapoškodzovanie takmer nikdy nie je o manipulácii, alebo hľadaní pozornosti. Je to prejav zúfalstva, kedy sa nervový systém ocitne v slepej uličke.
Prečo to robia? Poďme do hĺbky:
• Bolesť ako „vypínač“ (Senzorická autoregulácia)
Pri meltdowne, alebo extrémnom preťažení je vnútro dieťaťa zaplavené neznesiteľným chaosom. Fyzická bolesť (náraz, hryzenie) pôsobí ako „uzemnenie“. Mozog sa zrazu sústredí na jeden konkrétny, ostrý podnet a ten na chvíľu prehluší ten nezvládnuteľný vnútorný hluk. Bolesť paradoxne prináša úľavu.
• Keď maskovanie „vytečie“ bokom (Tiché sebapoškodzovanie)
Toto sa týka najmä tínedžerov a dospelých, ktorí celý deň v škole/práci „hrali normálnych“. Maskovanie stojí obrovské množstvo energie. Ak sa k tomu pridá pocit, že „som zlý, neschopný, pokazený“, ten vnútorný tlak musí niekam vyjsť. Sebapoškodzovanie je vtedy ventilom pre nahromadenú nenávisť voči sebe samému za to, že nie sú „ako ostatní“.
• Komunikačný skrat:
Keď emócie narastú tak vysoko, že vypnú rečové centrum, dieťa prestáva vedieť hovoriť. Nemôže povedať „bojím sa“, alebo „neznášam tento zvuk“. Telo prevezme kontrolu a vyjadrí bolesť fyzicky.
Čo s tým?
Nekričte a nezakazujte silou (ak nie je ohrozený život). Zákaz v danom momente len zvyšuje úzkosť a pocit zlyhania.
Hľadajte bezpečnú alternatívu. Ak si búcha hlavu, podložte vankúš. Ak sa hryzie, ponúknite senzorickú pomôcku na hryzenie. Ak potrebuje tlak, skúste hĺbkovú kompresiu (silné objatie, ak ho znesie, alebo zaťažovú prikrývku).
Validujte bolesť, nie čin. Skúste povedať: „Vidím, že tvojmu telu je teraz veľmi ťažko. Som tu pri tebe.“
Pátrajte po spúšťačoch neskôr. Čo sa stalo 2 hodiny predtým, než prišlo k hryzeniu Sebapoškodzovanie je len špička ľadovca. Ten skutočný problém je schovaný pod vodou (hluk, únava, pocit nepochopenia).
Kedy zbystriť pozornosť? Ak
- intenzita narastá
- správanie sa deje mimo meltdownu
- objavuje sa tajenie
- pridáva sa výrazná beznádej
- dieťa hovorí o tom, že nechce existovať
vtedy už nejde len o reguláciu, ale o riziko vážnejšieho psychického stavu a je potrebné zapojiť odborníka.
Sebapoškodzovanie nie je „zlozvyk“. Je to mechanizmus prežitia v svete, ktorý je pre nich príliš intenzívny. Našou úlohou nie je ich len „zastaviť“, ale pomôcť im vytvoriť svet, v ktorom nebudú potrebovať bolesť na to, aby cítili pokoj. Sebapoškodzovanie u detí s PAS nie je o túžbe ubližovať si. Je to o preťažení. A preťaženie nevyriešime silou. Ale pochopením. Zobraziť menej