08/09/2025
COLLECTANEA LECTIONUM THEOLOGICARUM XXVI
Spirituálny a terapeutický rozmer odpustenia
MUDr. Zuzana Mojzešová
študentka doktorandského štúdia na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
Nám. 1. mája č. 1, 811 06 Bratislava zuzana.mojzesova@gmail.com
ORCID 0009-0001-0439-0945
doc. ThDr. Marcel Mojzeš, PhD.
Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, Katedra systematickej teológie
Ulica biskupa Gojdiča 2, 08001 Prešov
marcel.mojzes@unipo.sk
ORCID 0000-0001-9854-1769
Abstract: In the article, the authors deal with the spiritual and therapeutic dimension of forgiveness. God always heals the whole person: body, soul and spirit. However, forgiveness is a process, and full forgiveness is only possible in Jesus. Forgiveness is grace, it springs directly from Jesus' wound. He is the symbol of forgiveness and he is forgiveness itself. A Christian can say: In the process of authentic forgiveness, it is no longer I who live, but Christ lives in me (Gal 2:20).
Key words: Forgiveness. Jesus Christ. Therapy. Spirituality. Grace.
Abstrakt: V článku sa autori zaoberajú spirituálnym a terapeutickým rozmerom odpustenia. Boh vždy uzdravuje celého človeka: telo, dušu a ducha. Odpustenie je však proces, pričom odpustiť naplno sa dá jedine v Ježišovi. Odpustenie je milosť, pramení priamo z Ježišovej rany. On je symbol odpúšťania a on je odpustenie samo. Kresťan môže povedať: V procese autentického odpustenia už teda nežijem ja, ale žije vo mne Kristus (Gal 2, 20).
Kľúčové slová: Odpustenie. Ježiš Kristus. Terapia. Spiritualita. Milosť.
Úvod
Ak sa pri niektorej téme prelína terapeutický efekt a autentické kresťanské hodnoty, tak je to práve odpustenie. Pod pojmom terapeutický efekt myslíme uzdravenie celého človeka. Boh vždy uzdravuje celého človeka – jeho telo, dušu i ducha. Odpustenie pritom prechádza naprieč náboženstvami. Napríklad v islame zakladateľ rádu tancujúcich dervišov Džalál ad-Dín Rúmí, zvaný Mevlana (1207 – 1273) povedal: „Buď ako Slnko v súcite a milosrdenstve. V skrývaní chýb a nedostatkov iných buď ako noc. V hneve a podráždení buď ako mŕtvy.“
Dvaja zranení
Pri odpustení vždy ide o dvoch zranených: obeť, ktorú zranil vinník a vinníka, ktorého zranil jeho čin, inak povedané hriech. Východní otcovia často hovoria o tom, že jedným z dôsledkov hriechu je práve to, že zraňuje aj človeka, ktorý ho spáchal. Z psychologického hľadiska, hovorí psychologička Gabriela Kabátová, takmer každá obeť prežíva pocity viny a postraumatická stresová porucha sa môže vyvinúť v podstate kedykoľvek. Pre obeť, ale i pre vinníka, dodáva, je dôležité jasne pomenovať, že obeť za trestný čin nemôže a plne zodpovedný je vinník. Tento postoj je potom východiskový pre uzdravenie oboch. Odpustenie totiž vychádza zo zážitku, že aj ja som vinník, a keď prežijem svoju vinu, viem si aspoň tak trochu „obuť topánky druhého“ a poprosiť o odpustenie.
Čo je a čo nie je odpustenie
Predtým, ako sa posunieme hlbšie, treba jasne zadefinovať, čo odpustenie je a čo nie je. A ako proces odpustenia prebieha. Tu nám pomôže pochopiť, že v našej kultúre, ktorá je postavená na kresťanstve, sa ospravedlnenie a následne odpustenie očakáva. Ale treba jasne odlíšiť, čo je povrchný, a preto neúplný postoj „je odpustené“ od skutočného odpustenia.
Odpustenie nie je podmieňované slovkom „ak“ – „ak si uvedomíš, čo si mi urobil“, „ak si uvedomíš svoj podiel viny“, alebo „ak aj ty požiadaš o odpustenie“. Odpustenie tiež nie je to, keď síce slovne prejavím, že odpúšťam, ale akýmkoľvek spôsobom dávam najavo pocity krivdy. Ak v sebe tieto pocity prechovávam, pričom máme stále na mysli, že odpustenie je proces, tak sa môže stať, že mi myšlienky na previnenie voči mne prídu na myseľ, no skutočné odpustenie je to, o ktorom hovorí Ježiš. Keď sa ho pýtal apoštol Peter: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?", Ježiš odpovedá: "Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18, 21 – 22).
Odpustenie a pamätanie za zlo
Povedzme si to priamo: Ježiš hovorí, že odpustiť treba opakovane. Aj tú istú vec. Znovu a znovu. Pretože inak sa jedná o živenie krivdy, spomínanie na zlé, čo sa nazýva v psychológii „ruminovanie“, alebo v duchovnej literatúre sa stretávame aj s pojmom mnesikakia (pamätanie na zlo, spomienka na urážky). Vo verbálnej rovine vyjadrenie „odpúšťam ti, ale ty si mi urobil to a to...“ je zhmotnenie mnesikakie do slov. Pritom človek, ktorý ustavične pamätá na zlo, sa podobá na toho, kto sa pokúša vzlietnuť s balónom, no nechce, alebo nevie vyhodiť záťaž, ktorá ho priam pripútava k zemi a bráni mu vzlietnuť. Podľa východných Otcov mnesikakia bráni v modlitbe.
Odpustenie nie je ani vytesnenie – mňa už ten človek nezaujíma, už s ním nič nechcem mať, ja som sa cez to preniesol. Alebo vytesňovanie v tom zmysle, že zatiaľ nemám odvahu reagovať na invektívy spojené s pripomínaním mojej hoci aj oprávnenej viny, lebo cítim, že by ma ešte viac zranilo, ak by som musel odpovedať s hnevom a jatriť tak svoju vlastnú mnesikakiu a že vlastne na to momentálne nemám síl a radšej chcem sám seba chrániť od ďalšieho zranenia (napríklad aj v podobe prípadných ďalších invektív ako odpovede na moju reakciu). Dá sa to iba s Ježišom, ktorý je milosrdný aj voči nám, nedovolí nás skúšať nad naše sily a so skúškou dá aj silu vydržať to. Bez Ježiša to nedám.
Odpustenie je proces
Nemenej dôležité je uvedomiť si, že odpustenie je proces. Pokladať schopnosť odpustiť za skutok, ktorý sa nachádza za pomyselnou červenou čiarou v zmysle „treba raz a navždy odpustiť,“ sa potom stáva nesplniteľným imperatívom, ktorý môže viesť k patologickým pocitom viny. S podobnými imperatívmi sa stretávame v kresťanstve, ktoré je viac zvykovým náboženstvom ako vierou plnou milosrdenstva a milosti. Naopak postupnosť procesov v duchovnom živote, je, môžeme povedať, súčasťou múdrej pedagogiky Boha, prejavom jeho lásky k človeku.
Boh môže, ako hovorí učiteľ Cirkvi svätý Ján od Kríža spôsobiť, že sa veci udejú naraz. Ale obvykle sa v duchovnom živote dejú al paso del alma, čiže krokom duše, a teda poco a poco, postupne: „Syn Boží vykúpil a tým následne zasnúbil so sebou ľudskú prirodzenosť a tým následne aj každú dušu tak, že jej k tomu dal milosť a závdavok na kríži... zasnúbenie, ktoré sa uskutočnilo na kríži, nie je ako to, o ktorom teraz hovoríme. Pretože tamto je zasnúbením, ktoré sa uskutočnilo naraz, keď dal Boh duši prvú milosť, čo sa deje v krste s každou dušou. Avšak toto nastáva cestou dokonalosti, a to sa nedeje inak než veľmi pozvoľne (postupne), po svojich obdobiach, takže hoci je to všetko jedno, rozdiel spočíva v tom, že jedno (zasnúbenie) sa uskutočňuje krokom duše, a teda postupne; a druhé krokom Boha, a tak sa uskutočňuje naraz“. Podľa svätého Jána od Kríža sa teda duchovné (mystické) zasnúbenie duše človeka s Bohom uskutočňuje al paso del alma (krokom duše) a teda poco a poco (postupne). Často nám v duchovnom živote tento svätcov realizmus postupnosti chýba; v skutočnosti nie je čas naším protivníkom, ale spojencom: to, čo nie sme schopní zvládnuť naraz, môžeme s postupne prijímanou Božou milosťou uskutočniť po krôčikoch...
Lebo práve milosť je to, čo dáva silu odpustiť. Je to Boh, ktorý je pôvodcom i dovŕšiteľom spásy a obzvlášť aj odpustenia. Kresťan odpúšťa preto, lebo zažil autenticky, že aj jemu bolo odpustené. Tým obrusujeme riziko pohľadu „z vrchu spravodlivosti“, ktoré sa veľmi ľahko vkráda do procesu odpustenia. Vinník síce žiada o odpustenie, ale spôsobom, kedy ukazuje, že má morálnu prevahu nad tým druhým, že on už dokáže požiadať o odpustenie, a teda právom očakáva odpustenie aj z druhej strany. Vyvíja nátlak a seba robí morálne lepším. Takýto postoj už vlastne nie je prosbou o odpustenie a celý proces blokuje.
Odpustiť naplno sa dá jedine v Ježišovi
Obeť, ako hovorí psychologička Kabátová, môže ešte prežívať pocity nazvime to „ falošnej“, nesprávne interpretovanej viny. Môžu sa objavovať myšlienky: „celý život mi ubližovali, ani v kolektíve som nebol obľúbený. To ja som príčina.“ Alebo: „ Svojím správaním znovu a znovu provokujem, že mi niekto ublíži. Situácie sa opakujú.“
Vyjadrime to veľmi explicitne, treba rozlišovať náboženstvo ako súbor rigídnych pravidiel, ktoré sa však môžu blížiť až k starozákonnému „oko za oko...“ od milosti. Je nutné a nevyhnutné si uvedomiť, ako o odpustenie žiadať. Vlastne nežiadať. Odpustiť bezpodmienečne.
Tu sa už dostávame k samej podstate odpustenia. K tomu, čo môžem urobiť ja, aby som bol uzdravený, lebo svojím hriechom zraňujem svoju vlastnú dušu, ako i druhého, a nežiadať satisfakciu.
Odpustiť môžem aj bez toho, aby mi druhý recipročne odpustil. Pretože som zodpovedný za svoj podiel na procese odpustenia. Celý tento proces: priznanie si viny, ospravedlnenie a odpustenie musí byť založený na slobode.
Ako môžem odpustiť tým, ktorí ma o to nežiadajú? Pýtali sa otca Ubalda, ktorý sa dostal do situácie, kedy stál zoči-voči vrahovi svojej matky a mnohých príbuzných. Počas genocídy v Rwande boli vyvraždené státisíce príslušníkov jedného etnika tým druhým. Otec Ubald premýšľa a aj vyučuje takto: „Pretože tak nám to ukázal Pán Ježiš na kríži. On odpustil vtedy, keď ho o to nežiadali, prosil Otca o odpustenie pre tých, ktorí nevedia, čo činia.“ Bludný kruh neodpustenia môžu preťať práve takéto rozhodnutia. Odpustím, lebo mne bolo odpustené. Zadarmo, úplne, bezpodmienečne. Nemusí to byť okamžité rozhodnutie, ale je dobré mať „pohotovosť odpúšťať“. Tá sa buduje práve reflexiou nad svojou vlastnou vinou. Nepochopenie tejto logiky odpúšťania z milosti vidíme v podobenstve o sluhovi, ktorý mal dlh desaťtisíc talentov. V homíliách sa často vyčísluje tento neplatiteľný dlh, už menej sa pozerá na to, ako tento dlh vznikol. Ako mohol sluha „prehajdákať“ niečo, na čo by podľa jednej exgézy potreboval pracovať 200 000 rokov a nič nejesť? Ako sa mu to vôbec mohlo podariť? To, čo bolo dlžobou tohto sluhu, bol jeho vlastný hriech. Prečo stál nevyčísliteľne veľa? Pretože cena za hriech je smrť milovaného Božieho Syna. Nevyčísliteľná cena, daná z lásky, zadarmo.
Prečo tento nemilosrdný sluha chytil pod krk, doslovne nedal dýchať druhému sluhovi, ktorý mu dlžil to, čo si bežne v medziľudských vzťahoch spôsobujeme? Zranenie, bolesť, nepochopenie. Pretože neprijal odpustenie, nevidel svoju vinu, neurobil pokánie. Pričom pokánie nie je trest, je to spôsob uzdravenia. A teda aj v tomto podobenstve vidíme, že ten, kto nevie, že sám je vinníkom, nemôže prijať odpustenie, ani odpustiť. Súcitu ako niečomu, čo je medziľudská skúsenosť a čo je súčasťou procesu odpúšťania, sa venuje Kristin Neff, PhD. z USA. Prijať postoje, že aj ja som vinník, je všeobecná skúsenosť. Učíme sa ju ideálne v bezpečnom prostredí bazálnej rodiny. Kde sú vzťahy autentické a založené na princípe odpustenia a ospravedlnenia.
Odpustenie je milosť
V autentickom kresťanstve vieme, že odpúšťame, lebo On prvý odpustil. Vlastne je odpúšťanie výsostne Božia činnosť. Cirkevní otcovia vravia, že láska k nepriateľom – priamy následok odpustenia, je znakom prítomnosti Svätého Ducha. Pri odpustení teda prosíme o milosť, o svetlo, o milosrdenstvo... Potom a len potom vieme odpustiť aj v situáciách, ktoré v živote prevažne nastávajú, keď nás o to nikto nežiada. Proste odpustíme, lebo nám bolo odpustené, lebo sa cítime milovaní aj so svojimi chybami, ktoré reflektujeme. Schopnosť reflektovať svoje chyby je oblasť na celú kapitolu. Niekedy celý život žijeme obklopení akoby zrkadlami, ktoré ukazujú náš „spravodlivý“, ale retušovaný sebaobraz. Volá sa to dikaioma - snaha vidieť seba ako spravodlivého, no bez Boha. V psychológii hovoríme aj o mechanizmoch osobnosti.
Odpustenie, ktoré je milosť, pramení priamo z Ježišovej rany. On je symbol odpúšťania a on je odpustenie samo. Už teda nežijem ja v procese autentického odpustenia, ale žije vo mne Kristus a ja som svoje telo, teda pocit urazenosti, zranenej sebalásky a túžby po pomste ukrižoval. Dôsledky takéhoto hlbokého odpustenia sú nielen tie, ktoré prežívam voči sebe, alebo v súvislosti s mojou osobou – pocit úľavy, pokoj, hlboká radosť..., ale idem ešte ďalej a realizujem to, na čo nás Ježiš vyzýva: namiesto jednej míle idem dve, dám aj kabát. „Dôsledné a skutočné“ odpustenie je integrálne spojené s tým, že toho, ktorému odpúšťam, aj milujem. Milujem ho aspoň tak, že mu želám dobro. Toto je Nový zákon, toto je preťatie kruhu „oko za oko“, alebo do ut des (dám, aby dal). „Chcem ti dobre.“ Ten, komu odpúšťam, sa v istom zmysle stáva niekým, kto ku mne patrí v zmysle prúdenia milosti. Je to človek, o ktorom už nehovorím s neúctou, nechcem mu škodiť a v najlepšom prípade ho skutočne milujem. Pretože som ho v istom zmysle v procese odpúšťania „zrodil“ spolu s Kristom. Prijatím Jeho milosti. Áno, odpustením sa rodí nový život. Môžeme prejsť zo smrti neodpustenia a hnevu do života lásky a milosti. A teda nedostať sa do väzenia vlastným neodpustením, ako spomínaný sluha, pričom nám vina bola odpustená.
Známa veta, že človek ide do neba spolu s celou dedinou, je vyjadrením práve tohto vzťahu medzi odpúšťajúcim a tým, ktorému bolo odpustené. Pojem milovať nepriateľov a dobre robiť tým, ktorí nás nenávidia, toto pole, ktoré je výsostnou aktivitou Božej činnosti v človeku, je dôsledkom odpustenia. Nepriateľa predsa nemôžem milovať bez odpustenia.
Pozvať odpustenie do svojho srdca
Psychológ Aleš Borecký sa pýta: „Ako môžeme pozvať odpustenie do svojho srdca? Možno sú vstupnými dverami tak naša túžba, ako aj naše zranenia... Možno, keď som už unavený stálym premýšľaním a prežívaním všetkého, čo sa týka krivdy, stavom, keď sa relatívne čistá hladina duše zakaľuje horkosťou, zlosťou, frustráciou, keď chcem byť oslobodený od toho, čo sa mi stalo. Priznať si zranenie nie je väčšinou ľahké. Môže to byť sprevádzané pocitmi hanby, zlobou na svoju hanbu a snahou vyhnúť sa pohľadu na seba aj napríklad pomocou agresívnych fantázií voči pôvodcovi zranení – radšej sa vnútorne venujem ʼvinníkovi‘ než svojej bolesti.
Byť zranený však nie je ʼhanba‘, naše zranené reakcie sú prirodzené; ak nie sme psychopati, žijeme s očakávaním nejakého konania a nezraňujúceho správania druhých. Ak si priznáme zranenie, potom sa treba o svoje pocity postarať a dovoliť niekomu, aby sa dotkol našej rany, smútil s nami pri strate, pripojil sa k nášmu rozhorčeniu, postavil sa za nás a za naše aj akokoľvek zranené pocity. (Súhlas s pocitmi neznamená súhlas s konaním, ktoré by zranené pocity iniciovali).“
Je veľkým darom, ak má človek duchovného otca alebo duchovnú matku, ktorí sú tou osobou, ktorá sa dotýka našich rán, ktorá smúti s nami, ktorá sa dokonca pripojí k nášmu rozhorčeniu, postaví sa za nás i za naše akokoľvek zranené pocity. Dáva nám pritom zakúsiť Boží pohľad a Boží súcit s nami.
Súcit druhej osoby s tým, komu bolo ukrivdené, riedi horkosť krivdy, pričom ju nepopiera a prispieva k odpusteniu. Čiže odpustenie je vždy otázkou vzťahu, odpúšťame vždy ako osoba osobe, optimálne za účasti tretej osoby, ktorá nás láskavo sprevádza. Pričom určite v tomto vzťahovom trojuholníku nesmie chýbať Ten, ktorý je prameňom odpustenia, pretože, a toto je potrebné znovu a znovu zdôrazňovať, odpúšťame vtedy, keď nám bolo odpustené. Toto odpustenie môže byť sprostredkované skrze človeka, ale vždy pochádza od Boha, ktorý jediný miluje a odpúšťa bezpodmienečne.
Borecký pokračuje: „Odpustenie je rozviazanie väzby, nie nejaký morálny akt ani charitatívny skutok môjho dobrého srdca. Odpustenie je tiež opustenie miesta zranenia, rola obete, identity toho, kto bol zranený. Pre tento posun je teda potrebné mať inú identitu. Myslím, že existuje určitá súvislosť medzi pevnou identitou a odpúšťaním.“
Pre nás kresťanov tou novou identitou je, že v Ježišovi Kristovi sme Božie deti: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ʼAbba, Otče!‘ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.“ (Gal 4, 6 – 7).
Dôležitosť odpustenia
Keď niekto ubližuje inému/iným, môže byť skutočne šťastný? Je možné zraňovať druhých a nebyť tým sám poznamenaný? Odpustenie sebe je dôležitým bodom v procese samotného odpustenia. Z kresťanského pohľadu odpustiť sebe znamená prijať Božie odpustenie – ako milovať seba samého sa dá naplno len tak, že sa necháme najprv milovať Bohom. „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4, 19). Ak odpúšťam sebe, prijímam viac svoje obmedzenia, svoju zranenú i zraňujúcu časť, svoju dvojrolu obete aj vinníka a opúšťam svoj idealizovaný obraz o svojom „ja“ i o svete a svoje ilúzie. Otváram sa realite i tajomstvu. Odpustenie ma prenáša do inej roviny alebo i do inej etapy môjho života.
Neodpustenie spôsobuje, že ak venujeme pozornosť takmer čomukoľvek, bežia nám neustále na pozadí ako zaseknutá gramofónová doska myšlienky na spáchanú krivdu. Tiež často stoja za tým, že sa nemôžeme posunúť ďalej, lipneme na nich a oni nás tak zväzujú v rozvoji, v sebarealizácii a predovšetkým v úľave. Psychologička Kristina Sarisová hovorí: „Niekedy o nich takmer nevieme, myslíme si, že sme sa cez ne dostali, a ony sa z ničoho nič znova vynoria, aby sa nám opäť usadili vo vedomí a nedávajú nám spať. Často máme tieto skúsenosti racionálne nahliadnuté, vysvetlené, rozumieme im a sme si vedomí toho, že ďalšie zaoberanie sa nimi nás len zaťažuje a odčerpáva nám energiu. Možno sa na seba aj hneváme, pretože nie sme schopní sa cez danú vec preniesť a pustiť ju. Môžeme prepadať zúfalstvu, pretože už nevidíme cestu alebo spôsob, ako danú záležitosť neriešiť a nezaoberať sa ňou...“
„Niekedy sa ráno zobudím, užívam si, ako som sa príjemne vyspala a akú mám dobrú náladu. To všetko dovtedy, kým môj mozog pošle tú vec a ja sa ako mávnutím prútika začnem cítiť pod psa,“ popisovala mi nedávno kamarátka, hovorí Kristína Sarisová, „rada by danú záležitosť už pustila a nechala ju ísť. Ale ono to nejde. Neustále sa jej drží a prenasleduje ju.“
Tu sa už dostávame do oblasti, ktorá je vlastná kresťanskej spiritualite v tom zmysle, že odpustenie je vždy vecou Božej milosť.
Epilóg
Na záver by sme radi podelili o jeden príbeh, ktorý sme počuli. Odpustenie vnieslo život do srdca vinníka i toho, komu bolo ublížené. Mladé dievča šoférovalo auto plné svojich kamarátok a spoločne sa počas jazdy zabávali. Došlo k autonehode. Všetci vyviazli viac-menej v poriadku, len jedna z kamarátok bola vážne zranená. Stalo sa to v USA, kde je právny systém postavený na tom, že žalobcom nie je automaticky štát, ale obeť. Pred nemocničnou izbou zraneného dievčaťa sedela mladá šoférka a otec jej kamarátky. Sedeli tam, aj keď ona už umrela. A v tejto chvíli otec mŕtvej dievčiny objal mladú šoférku a povedal: „Nepodám na teba žalobu, odpúšťam ti, chcem, aby si žila svoj život ďalej.“ Ona sa potom stala súčasťou ich rodiny a majú navzájom láskyplné vzťahy. Hľa, čo dokáže milosť odpustenia. Vracia život obidvom stranám.
