Alergoimunologické centrum Prešov, Sabinov

Alergoimunologické centrum Prešov, Sabinov Špecializované ambulantné zariadenie so zameraním na prevenciu, diagnostiku a terapiu alergických a imunologických ochorení.

Naše centrum tvoria ľudia: GabikaSú zamestnanci, ktorí o sebe radi hovoria. A potom je Gabika.Gabriela Hudy — u nás od d...
06/05/2026

Naše centrum tvoria ľudia: Gabika

Sú zamestnanci, ktorí o sebe radi hovoria. A potom je Gabika.

Gabriela Hudy — u nás od decembra 2019. Vysoká, pokojná, s tichým úsmevom, ktorý si všimnete skôr než ona Vás.

Je tvárou hlavne nášho sabinovského centra, ale vidieť ju aj v Prešove — keď treba zaskočiť, vypomôcť, podržať tím.

Recepčná v zdravotníckom zariadení nie je administratívna pozícia. Je to prvý lekársko - sesterský kontakt pacienta, hoci to lekár ani sestra nie je.

A v Sabinove je to ešte trochu iné než kdekoľvek inde.

Sabinovské centrum má svoje špecifiká. Prichádzajú sem pacienti zo všetkých sociálnych vrstiev, z rôznych etnických komunít, z dedín aj z mesta. Niektorí prichádzajú vystresovaní, iní hanblivo, iní hlučno. Niektorí so silnými vôňami z roboty či obydlia , iní v kostýme z kancelárie. Detí, dôchodcov, mladých rodičov — všetkých, ktorí potrebujú pomoc.

A pri všetkých z nich sedí Gabika rovnako.

Bez súdenia. Bez povýšenia. Bez podľahnutia chaosu.

To nie je samozrejmosť. To je vzácna ľudská zručnosť, ktorá sa nedá naučiť na žiadnej škole. Buď ju človek má, alebo nemá. Gabika ju má.

Pacient, ktorý príde do ambulancie, je často nervózny. A Gabika ho dokáže upokojiť skôr, než vôbec sadne. Jej kľud je nákazlivý. Asertivita pôsobí ako jemné svetlo — vie povedať aj nepríjemnú vec a pacient sa neurazí.

Sú dni, keď viem, že bez Gabiky by sa mi do ambulancie šlo ťažšie.

Gabika, ďakujem. Že ste s nami šiesty rok. Že Váš kľud je čosi, čo sa nedá kúpiť ani naučiť — a predsa nám ho každý deň dávate.

Že každého pacienta beriete tak, ako prišiel. Že rozdiely medzi ľuďmi pri Vás miznú — a zostáva len ten, kto potrebuje pomoc.

— MUDr. Martin Lešťan

06/05/2026

V Nattike sa aj pri cvičení smejeme 😁

Dnes je Svetový deň astmy.Tohtoročná téma znie: „Prístup k protizápalovým inhalátorom pre každého s astmou — stále nalie...
05/05/2026

Dnes je Svetový deň astmy.

Tohtoročná téma znie: „Prístup k protizápalovým inhalátorom pre každého s astmou — stále naliehavá potreba." Vo svete žije s astmou viac ako 260 miliónov ľudí. A väčšina úmrtí, ku ktorým pri tejto chorobe dochádza, je preventabilná — keby mal každý k dispozícii správnu liečbu, správny inhalátor, správneho lekára.

Píšem to z Nattiky, z dedinky a rezortu na pobreží štátu Kerala, kde som teraz na ajurvédskom pobyte s našou skupinou. A musím sa priznať, že práve tu, ďaleko od ordinácie, mi to došlo silnejšie ako inokedy.

Dych si všimneme až vtedy, keď ho stratíme.

Keď nás zovrie astma. Keď príde dýchavica. Keď nám lekár povie diagnózu, ktorú sme nečakali. Vtedy si zrazu spomenieme, že tých 20 000 nádychov denne, ktoré berieme ako samozrejmosť, samozrejmosťou nie je.

Náš rezort tu pri príležitosti Svetového dňa astmy zorganizoval spoločné dychové cvičenia priamo na pláži. Ideme všetci spolu — pránájáma, vedomé dýchanie, práca s nádychom a výdychom v rytme mora. Pre ajurvédu nie je dych len fyziológia. Je to prána — životná energia. A to, ako dýchame, určuje, ako žijeme.

Budem dýchať more. Pomaly. Vedome. A poďakujem sa za to, že môžem — a pomyslím na všetkých, ktorí to šťastie nemajú a pre ktorých je každý nádych boj.

V našom centre sme od septembra zaradili rehabilitačné cvičenia zamerané na techniku dychu — vedie ich Paula. Pre pacientov s astmou, s chronickým kašľom, s tichým refluxom, pre tých, ktorí sa naučili dýchať plytko a chcú sa to odnaučiť. Práca s bránicou, s nádychom cez nos, s výdychom dlhším ako vdychom. Veci, ktoré sa zdajú samozrejmé, kým ich neskúsite robiť správne.

Zaujímavé je, že to, čo my voláme rehabilitácia dýchania, ajurvéda pozná tisícročia ako pránájámu. Iné slová, podobná pravda — dych sa dá trénovať. A keď ho trénujete, menia sa nielen pľúca, ale aj nervová sústava, spánok, trávenie, pokoj v hlave.

Ale o tom inokedy.

Dnes len jedno: všimnite si svoj dych a poďakujte mu

— MUDr. Martin Lešťan Alergoimunologické centrum Prešov & Sabinov

Lekár, ktorý sa neučí, prestáva byť lekárom.Koncom apríla som bol v Martine.Tak ako každý rok — Martinské dni imunológie...
04/05/2026

Lekár, ktorý sa neučí, prestáva byť lekárom.

Koncom apríla som bol v Martine.

Tak ako každý rok — Martinské dni imunológie, trojdňová odborná udalosť, ktorá je tradičným stretnutím slovenských imunoalergológov.

Tento rok som mal česť spolupredsedať jednej zo sekcií. A bola to sekcia bohatá na témy, ktoré zaujali.

🔬 Profesor Buc — o novinkách v molekulárnej imunológii. Veci, ktoré sa pred desiatimi rokmi učili na svetových univerzitách ako experiment, sú dnes súčasťou diagnostiky. Imunológia sa hýbe rýchlejšie než ktorýkoľvek iný odbor.

📋 Kazuistiky z nášho centra — pacienti, ktorých sme my, v Prešove a Sabinove, viedli mesiace či roky. Diagnózy, ktoré boli pôvodne nejasné, sa postupne odkryli. Práve takéto prezentácie sú pre mňa najcennejšie — keď sa môžem podeliť s kolegami z celého Slovenska o cestu, ktorou sme šli, a oni s nami diskutujú.

🏃 Doktorka Eva Balková z Banskej Bystrice — o vplyve športu na imunitu. Téma, ktorú podceňujeme. Pohyb nie je len o svaloch a srdci. Je o imunite, mikrobióme, o tom, ako telo reaguje na všetko od nádchy po autoimunitu.

🌳 Doktor Hochmuth — o peľovej službe. O tom, ako sa zbierajú a vyhodnocujú dáta, ktoré vám každý mesiac posielam v peľovom kalendári.

Priateľská atmosféra. Bohatá diskusia. Tri dni, počas ktorých sa neprestalo hovoriť — ani počas obedov, ani na chodbách.

A jedna téma ma osobne zaujala mimo našich imunoalergologických hraníc: Infektológia.

Konkrétne — trend skracovania liečby antibiotikami.

Generácie lekárov sa učili, že keď sa začnú antibiotiká pre určité infekty , treba ich užívať aj 21 dní. Aby sa baktéria „úplne zničila". Aby sa nevrátila silnejšia.

Dnes — moderná medicína postupuje opačne.

Kratšie kúry. Cielenejšie.. Pri správnej diagnóze a správnom antibiotiku.

Prečo?

Pretože dlhšie liečby neznamenajú lepšie výsledky — pri väčšine bežných infekcií. Ale znamenajú vyššie riziko rezistencie, narušenia mikrobiómu, vedľajších účinkov. Antibiotiká, ktoré nás zachraňujú, prestávajú fungovať práve preto, že sa nimi predpisuje viac, než treba.

Skracovanie ATB liečby nie je ústup. Je to pokrok.

A je to dobrá správa pre pacientov — menej dní liekov, menej narušený mikrobióm, lepšie zotavenie.

Vďaka kolegom za inšpiratívne tri dni. O rok v Martine — dovidenia.

— MUDr. Martin Lešťan Alergoimunologické centrum Prešov & Sabinov

INDICKÝ ZÁPISNÍK — čriepok druhý„Päť eur za UNESCO"Posledný deň v Dillí. V stredu sme z hotela vyrážali o deviatej, v št...
02/05/2026

INDICKÝ ZÁPISNÍK — čriepok druhý

„Päť eur za UNESCO"
Posledný deň v Dillí. V stredu sme z hotela vyrážali o deviatej, v štvrtok až o jednej — a tak sme doobedu trochu oddychovali, na ľahký obed s pár drinkov sme sa tuk-tukom aj s Gabikou a Mariánom odviezli do United Coffee House na Connaught Place a vychutnávali si atmosféru.

United Coffee House funguje od roku 1942. Z čias britskej nadvlády si zachoval lustre, vysoké stropy, Art Deco zrkadlá a čašníkov v koloniálnych uniformách. Je tu draho. Ale platíte za atmosféru a históriu. Tu sedávali poeti, novinári, politici, prvé generácie nezávislej Indie.

A o pár hodín neskôr sedíme v miestnom neokázalom podniku. Neuveriteľne lacno a chutne.

A teraz dôležité: chuť bola v každom z týchto svetov skvelá. Aj za málo peňazí tu viete mať gastronomický raj.

To bol prvý odkaz dňa.

Dva cenníky pre tú istú pamiatku
Vstup do UNESCO pamiatky stojí pre miestneho 40 rupií. Pre nás zahraničných 600. Viac ako desaťnásobne. Človek pri tej tabuľke najprv zatne zuby. Prečo? Veď je to nelogické — za tú istú službu iná cena.

A potom som pochopil, prečo sa mi to páči.

Lebo aj chudobnejšia rodina si môže dovoliť ukázať deťom pamiatku, ktorá patrí im, nie nám. A turista z bohatej Európy, ktorý si dovolil drahú letenku — nuž, päť eur za vstup do nádhernej UNESCO pamiatky predsa nie je drahé.

Dva cenníky. Dva svety. Ale jedlo aj pamiatka majú pre obe strany rovnakú chuť.

U nás v Európe to voláme rovnosť — všetci platia rovnako, bez ohľadu na to, či majú z čoho. Tu to volajú férovosť — každý platí podľa toho, koľko môže. Ľudsky je to bližšie pravde.

Birla House: kde sa skončil najtichší život sveta
Navštívili sme aj Birla House — dnes sa volá Gandhi Smriti. Miesto, kde Mahátma Gándhí strávil posledné dni svojho života. A miesto, kde bol 30. januára 1948 o sedemnástej sedemnásť zastrelený.

Mal sedemdesiatosem rokov. Šiel cez záhradu na večernú modlitbu. Z davu vystúpil chlap menom Náthurám Godse — hinduistický nacionalista, ktorý bol presvedčený, že Gándhí príliš ochraňuje moslimov. Tri guľky. Posledné slová: „Hé Rám." Ó, Bože.

Po betónových chodníkoch v záhrade sú odtlačené stopy jeho posledných krokov. Človek po nich kráča pomaly. Stĺp mučeníka stojí presne na mieste, kde padol.

V jeho izbe je všetko zachované tak, ako to vtedy bolo. Pár sandálov. Okuliare. Palica. Modlitebná knižka. Toto bolo všetko, čo potreboval človek, ktorý zhodil najväčšie impérium na svete.

Drobný muž, veľká stopa
Drobný, okuliarnatý muž v jednoduchom bielom oblečení. Bez armády. Bez peňazí. Bez politickej strany.

Pár jeho viet:

„Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete."

„Zem dáva dosť, aby uspokojila potreby každého človeka. Ale nie chamtivosť každého človeka."

Ľudstvo raz za čas medzi seba vygeneruje človeka, ktorý nám zasvieti na našej púti a ukáže cestu. Aj Slovensku by sa taký zišiel.

A tak rozmýšľam…
A tak rozmýšľam — nebolo to vlastne tak veľmi dávno, čo civilizovaná Európa kolonizovala svet. Nie storočia, len pár desaťročí. Britská India sa skončila v štyridsaťsiedmom. Francúzska Indočína v päťdesiatomštvrtom.

Naši dedovia žili v dobe, keď bola polovica zemegule majetkom druhej polovice.

A predsa — my Európania máme tendenciu moralizovať. Poúčať. Vysvetľovať svetu, ako sa veci majú robiť. Pritom sme po celej Zemi napáchali toľko zla… Vyvážali sme bavlnu, o***m, otrokov, a domov sme si privážali pocit nadradenosti, ktorý sme dodnes mnohí neodložili.

Drobný muž s palicou — a ako kontrast si dosaďte dnešných svetových politikov, ktorí si zase chcú niečo od niekoho brať.

Hinduistický chrám, mešita, kostol
Za tých pár dní sme videli hinduistické chrámy, mešity, aj kresťanský kostol. A v každom som mal ten istý pocit — že ide o to isté, len v inom jazyku.

Nikto z nás si nevybral, kde sa narodí. Nikto si nevybral, ku ktorému chrámu mu rodičia ukázali cestu ako prvému. A predsa máme tendenciu si myslieť, že ten náš je ten správny.

V Indii sa to nedá. Moslim sa modlí v jednej ulici, sikh nosí turban v druhej, hinduista zapaľuje kadidlo v tretej, kresťan ide v nedeľu do kostola v štvrtej. A nič sa nedeje. Stretnú sa pri pulte, pri lekárovi.

My ľudia sme si rovní. Sme si oveľa podobnejší, ako si vieme predstaviť. Tu v Indii to nejak viac cítiť. Niečo duchovno-emotívne, čo Európa za posledné storočia stratila.

Odporúčam Indiu ako liek tým odutým nacionalistom a rasistom.

Posledná noc v Lalite
Ležím v mierne preliačenej posteli, počujem Dillí a chystám sa spať. V piatok Kochi. Dnes ešte poslať čriepok Danke na spracovanie.

Dnes som sa naučil tri veci. Že jedlo za 100 aj za 900 rupií môže byť rovnako chutné. Že dva cenníky bývajú spravodlivejšie ako jeden. A že drobný muž s palicou môže poraziť impérium — a že keď my Európania kohosi poúčame, mali by sme si občas spomenúť, ako voňala naša vlastná nedávna minulosť.

Tešíme sa na panchakarmu, more a juh.

— Martin, Indický zápisník, čriepok druhý

🌾 PEĽOVÝ KALENDÁR – MÁJ 2026 Peľové správy vášho alergológaV apríli som vám sľuboval máj. Tu je.A nesie štafetu.Apríl bo...
01/05/2026

🌾 PEĽOVÝ KALENDÁR – MÁJ 2026 Peľové správy vášho alergológa

V apríli som vám sľuboval máj. Tu je.

A nesie štafetu.

Apríl bol o breze.

Žilinská monitorovacia stanica zachytila päťtisíc peľových zŕn v metri kubickom vzduchu. Banská Bystrica tritisíc. Košice cez tisícpäťsto. Také čísla zaplnia ambulanciu za deň.

Saharský prach, ktorý nad nás dohnal cyklón Ulla, situáciu ešte zhoršil. Jemné častice, ktoré nie sú peľ, ale dráždia rovnako. Sliznice, oči, hltan.

Niektorí ste to mali ťažšie ako predošlé roky. Iní zistili, že ste alergici, hoci ste o tom doteraz nevedeli. Vo Fínsku tento rok namerali také hodnoty brezy, že reagovali aj zdraví ľudia. Klimatická zmena predlžuje sezónu — a zhoršuje ju.

Tento týždeň sa breza pomaly lúči. Na severe Slovenska ešte chvíľu vydrží. U nás, na východe, jej dni dohorievajú.

Ale alergici, nelúčte sa s liekmi.

ČO SA DEJE TERAZ

Dub, buk, hrab a jaseň ešte dominujú. K nim sa pridávajú borovice a smreky — ich peľ nie je taký agresívny, ale produkuje obrovské množstvo „žltého prachu", ktorý mechanicky dráždi dýchacie cesty. Uvidíte ho na autách, parapetoch, na hladine vody.

A trávy. Prvé peľové zrná lipnicovitých sa už zachytávajú na južnom Slovensku. V Prešovskom kraji nastúpia o niekoľko dní neskôr.

Máj je ich mesiac. A jún ešte intenzívnejší.

TRÁVY — NAJČASTEJŠÍ ALERGÉN SLOVÁKOV

Breza je agresívna. Trávy sú vytrvalé.

Čeľaď lipnicovitých zahŕňa stovky druhov — psica, kostrava, lipnica, mätonoh, timotejka, reznačka. Pri ceste, na lúke, na trávniku pred panelákom, na ihrisku, kde sa hrá vaše dieťa.

Kvitnú od mája do júla. Niektoré druhy do septembra. Tri až päť mesiacov súvislej peľovej záťaže.

Prečo sú také rozšírené? Pretože vietor je ich opylovač. A vietor je všade. Jedna lúka vyprodukuje miliardy peľových zŕn.

Pre alergikov na trávy znamená máj prelom. Z ambulancie viem, že mnohí z vás reagujú práve teraz horšie ako v apríli — hoci si myslíte, že je po sezóne. Nie je. Začína sa nová.

PLESNE — TICHÝ SPOLUPÁCHATEĽ MÁJA

Po každom daždi vlhká pôda a tlejúce lístie uvoľňujú spóry. Cladosporium. Alternaria. Epicoccum.

Sú menšie ako peľ. Prenikajú hlbšie do dýchacích ciest. Spúšťajú rovnaké príznaky — kýchanie, dráždivý kašeľ, dýchavičnosť.

Ak vám po daždi „nepomohlo", ako by malo — nebola to predstava. Plesne pracujú aj keď sa peľ zložil.

SKRÍŽENÉ REAKCIE — KEĎ JABLKO ŠTÍPE V ÚSTACH

Mnohí brezoví alergici poznajú zvláštny pocit. Po jabĺčku, čerešni, mrkve, oriešku, kiwi — svrbenie v ústach, opuch pier, niekedy aj v hrdle.

To nie je psychóza. Je to orálny alergický syndróm.

Imunitný systém si pomýli proteíny brezy s podobnými proteínmi v ovocí a zelenine. Mechanizmus sa volá Bet v 1 — proteín brezy, ktorý má svojich „dvojníkov" v desiatkach plodín.

Apríl bol vrcholom brezy. Máj je vrcholom skrížených reakcií. Ak vám čerstvé jablko štípe, ale upečené nie — viete prečo.

ČO BUDE DOSTÁVAŤ V MÁJI ZABRAŤ NAJVIAC

Trávy. Nos. Oči. Bronchy.

Ale aj koža — atopickí pacienti to poznajú. Vlhkosť, peľ, prach — koža sa zhoršuje. A psychika. Únava z dlhej sezóny je reálna. Telo, ktoré tri mesiace bojuje s alergénom, je vyčerpané.

Toto nie je prejav slabosti. Je to fyziológia chronického zápalu.

Ak ste nezačali liečbu už v apríli, máj je posledný moment, keď to ešte má zmysel pred vrcholom. A ak ste začali — nevysadzujte. Aj keď máte pár dní lepšie. Sezóna nemá rytmus, má vlnu.

🌿 OSOBNÁ POZNÁMKA

Dnes vám tento kalendár posielam z Indie.

S dvanástimi pacientmi sme tu na ajurvédskom pobyte — klimatická liečba, dýchanie, životný štýl. To, čo som spomínal v pondelňajšom príspevku.

Dnes je 1.5. — lásky čas , sviatok, voľno, mnohí z vás na záhradách, na chatách, na výletoch — vám píšem o trávach z miesta, kde sa stáročia učia, ako žiť s alergiou inak. Nie len cez tabletky.

📱 portal.alergoimun.sk 📞 051 758 15 44 📍 Prešov & Sabinov

Budúci mesiac: JÚNOVÝ PEĽOVÝ KALENDÁR 🌾 Trávy v plnej sile. A prvé buriny — pŕhľava, skorocel, štiav. Iná kapitola. Rovnako náročná.

MUDr. Martin Lešťan a tím Alergoimunologické centrum Prešov & Sabinov

INDICKÝ ZÁPISNÍK — čriepok prvý„Z Východu do Dillí"Všetko sa to začalo v pondelok 27. apríla. Pre Elenku na košické leti...
29/04/2026

INDICKÝ ZÁPISNÍK — čriepok prvý
„Z Východu do Dillí"

Všetko sa to začalo v pondelok 27. apríla. Pre Elenku na košické letisko — Bratislavčanka prilieta do Košíc, aby pokračovala z nášho letiska, a ešte k tomu tridsať minút skôr, ako mala. V tom je už malé východniarske zadosťučinenie. Takú ešte nehrali, aby Bratislavčan začínal cestovateľskú púť na letisku v Košiciach.

Cestou na letisko si však ešte vychutnám zápchu pred Perešom. Nejak dlho opravujú cestu a tie každodenné kolóny v špičke....

Posledné košické raňajky v štýlovom Geste — mám rád tento brunch-cafe spot. A potom už len odlet.

Deviati z nás z Košíc do Varšavy, vo Varšave prestup spoločnosťou LOT smer Dillí. Tabuľa pri gate hlási čosi nad 40 °C v Dillí. Človek sa pozrie z okna na poľský vetrík a usmeje sa pod nos.

Let, mimochodom, výborný. Niektorí zo skupiny si — z economy ekonomicky — ľahli cez tri sedadlá vedľa seba a zmenili si bez doplatku let na business. V Kochi sa k nám pripoja v piatok 1.5. ešte traja, a budeme dvanásti — ako tí na slávnom obraze, len bez svätožiar a s väčšími kuframi.

Do Dillí prilietame vyše tridsať minút pred plánovaným príletom, o 2:15 ráno. Imigrácia hladká, pečiatky v pase.

Pred letiskom tri taxíky. Mariána s Gabikou odvážajú rovno smer Tádž Mahal — boli nadšení. Nás ostatných čaká hotel Lalit v centre, kúsok od slávneho Connaught Place. Jemne ošumelý päťhviezdičkový hotel — reálne tak plus-mínus štvorhviezdičkový. Sprcha. Spánok. Raňajky, ktoré nás vtiahli do exotiky — dosa ako tenká palacinka s kokosovým chutney, sambar s kyselkavou pikantnosťou, čaj s korením a mliekom a zázvorom . Bazén. Relax. India nás privítala dôstojne.

A o trinástej už ideme do Starého Dillí.

Krátka poklona Dillí, kým sa pustíme ďalej
Dillí má dvadsaťdva miliónov obyvateľov. Celé okolie aj satelity Dillí — vyše tridsaťštyri miliónov. To je šesť krát Slovensko v jednom meste. Šesť. Človek tu pochopí, že východné Slovensko aj s Košicami a Prešovom je vlastne útulná dedina, kde sa všetci poznáme po mene. Aj kolóny pred Perešom sa zrazu javia nie také dramatické.

Dvadsaťdva miliónov ľudí tu trúbi, kričí, predbieha sa — a pritom je tu zvláštny kľud. Kľud v chaose.

Staré Dillí: kapitola, na ktorú nemá Európa slov
Mešity, rikše, ktoré sa miešajú s autami a kravami v nejakom nepísanom zákone, ktorému rozumie len ten, kto sa v ňom narodil. Trúbenie tu neznamená uhni. Znamená som tu, vidíš ma? Akýsi dopravný pozdrav.

A potom uličky. Korenia. Korenia, ktoré sa nám zarývajú do nosových slizníc. Naša kolegyňa Slávka spustí salvu kýchania, akú som už dlho nezažil. Mne ako alergológovi hneď napadol test na hyperreaktivitu slizníc horných aj dolných dýchacích ciest — expozičný test v Starom Dillí.

Highlight dňa: Bangla Sahib — chrám, kde nás víta sám Sandokan
Sikhský chrám, ktorý ma očaril..

A teraz dovoľte malú generačnú odbočku. Kto vyrastal na slovenských obrazovkách v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ten Sandokana zabudnúť nevie. Kabir Bedi, Tiger z Malajzie, brada čierna, dlhé vlasy, hrdé držanie tela.

A teraz si predstavte, že vstúpite do Bangla Sahib — a v každom druhom mužovi, ktorý prejde okolo, vidíte Sandokana. Ten istý turban, tá istá brada, to isté vznešené „som ja a viem to".

Vraj — sikhovia si vlasy nestrihajú zo zásady. Symbol prijatia toho, ako nás Boh stvoril. Páči sa mi ich filozofia. Stojí na pár jednoduchých vetách: jeden Boh (Ik Onkár). Rovnosť všetkých ľudí — bez ohľadu na kastu, vieru, pohlavie či bohatstvo. Sevá — nezištná služba blížnemu. Poctivá práca namiesto žobrania a parazitovania. A modlitba ako rozhovor s Bohom, nie ako predstavenie pre druhých.

Vlasy si nestrihajú, lebo ich považujú za dar — a darom sa nemanipuluje. Turban je duchovná koruna, ktorá človeku pripomína, že jeho hlava patrí niečomu vyššiemu než módnym trendom.

Bal Guru: chlapec, ktorý nemal čas vyrásť
Pred vstupom do chrámu si v klimatizovanej miestnosti vyzujete topánky, prikryjete hlavu, vstúpite — a ocitnete sa vo svete, kde sa všetci pozerajú dovnútra seba.

Sadnem si. Hudba. Spevy chlapov hrajúcich na nástroj dholak — obojstranný ručný bubon. Nádhera.

Potom Sarovar — posvätný bazén v strede komplexu. Voda, do ktorej si namočíte ruky, a o ktorej legenda hovorí, že má liečivú silu. Príbeh, ktorý si tu zaslúži celé znenie:

V roku 1664 stál na tomto mieste palác Rádžu Džaj Singha. V tom čase navštívil Dillí Guru Har Krišan — ôsmy z desiatich sikhských guruov. Mal necelých osem rokov.

Lenže keď chlapec do Dillí prišiel, mesto sužovala epidémia kiahní a cholery. A guru — ten necelých osemročný chlapec — namiesto toho, aby išiel za cisárom, začal nosiť ľuďom vodu zo studne. Rozdával lieky. Liečil rukou. Sedával pri chorých bez ohľadu na kastu, vieru a bohatstvo. Hovorí sa, že tisíce uzdravil. Ľudia mu začali hovoriť „Bal Guru" — Detský guru. Alebo aj „Bala Pir" — detský svätec.

A potom prišlo, čo museli čakať všetci okrem neho samého: nakazil sa.

Zomrel niekoľko mesiacov pred ôsmymi narodeninami.

Pred smrťou poprosil, aby za ním nikto nesmútil. Aby spievali hymny. A aby budúceho gurua hľadali v dedine Bakala.

Langar: tichá revolúcia s tanierom v ruke
Potom kuchyňa. Langar. Spoločná, bezplatná kuchyňa, ktorá denne nakŕmi desaťtisíce ľudí. Bohatý, chudobný, hinduista, moslim, kresťan, turista zo Slovenska — všetci sedia na zemi vedľa seba a jedia to isté jedlo.

Varia to dobrovoľníci — sevadari. Cesto na chlebové placky rotí miesia ruky, ktoré tam prišli na hodinu, na deň, na týždeň. Sikhovia tomu hovoria séva — nezištná služba. Súčasť viery. Nie charita zhora, ale rovnosť a služba blížnemu — lebo sikh verí, že sme všetci deťmi jedného Boha, a kto kŕmi blížneho, kŕmi v ňom Stvoriteľa samotného.

Večer: chrám chutí
Spoločná večera nad indickými pochúťkami. Paneer tikka masala, šošovicový prívarok, paneer, ryža, garlic naan. Masala chai voňavý, jemne sladký.

A potom prechádzka po Connaught Place. Kruhové kolonády, britská architektúra v indickom rytme, niekoľko obchodov, niekoľko žobrákov, niekoľko psov — všetko popri sebe a všetko v poriadku.

A tak skončil prvý plný indický utorok.

Ležím v apartmane na 16 poschodí , počujem trúbenie, ktoré tu nikdy úplne neutíchne, a uvedomujem si, že Európa je veľmi tichá krajina. A veľmi rýchla. A veľmi presvedčená, že vie, ako sa veci majú robiť.

India sa neponáhľa nikoho presviedčať. India je.

Dnes som sa za jeden deň naučil tri veci. Že my na Slovensku, v Európe, sme rozmaznaní. Že Dillí nespí ani v noci A že chlapec, ktorý nosil vodu chorým, nám môže byť vzorom.

Teraz už len skontrolovať pár mailov a spánok.

— Martin, Indický zápisník, čriepok prvý

Tabletka problém alergika nevyrieši. To som vedel už pred tridsiatimi rokmi — a viem to aj dnes, keď s dvanástimi pacien...
27/04/2026

Tabletka problém alergika nevyrieši. To som vedel už pred tridsiatimi rokmi — a viem to aj dnes, keď s dvanástimi pacientmi odlietam do Indie.

Vzdelávanie pacienta je pre mňa rovnako dôležité ako liečba samotná. Nie je to fráza. Je to cesta, ktorou idem od začiatku svojej praxe.

Keď som začínal v Detskej nemocnici, organizoval som Školy alergikov a astmatikov pre deti zo škôlok. Učili sme ich dýchať, rozumieť svojmu telu, vedieť čo robiť, keď príde záchvat. Saunovali sme sa , cvičili.

Neskôr prišli školy astmy pre staršie deti a primorské pobyty v Španielsku a Chorvátsku ( vyše 10 rokov ) — kde sa deti učili žiť so svojou diagnózou pri mori, v inom podnebí, mimo paneláku a peľu.

Roky sme robili semináre pre pacientov. Cez covid sme presunuli vzdelávanie o alergénovej imunoterapii do online priestoru — a robíme to dodnes, každú jeseň.

A dnes ráno, 27. apríla, odlietam s dvanástimi pacientmi do Indie. Na ajurvédsky pobyt. Klimatická liečba, dychové cvičenia, životný štýl, strava, ticho. To, čo žiadny liek nedokáže nahradiť.

Lebo alergia, astma, autoimunita — to nie sú choroby, ktoré sa dajú „zacvaknúť" jednou tabletkou. Sú to stavy celého človeka, ktoré odpovedajú na všetko: na to, čo dýchame, jeme, ako spíme, ako sa hýbeme, ako myslíme.

Najbližšie dva týždne sa vám budem prihovárať aj z Indie — reportáže, postrehy, možno aj fotky tamojšieho neba. A ak by ma cesta pohltila a nestihol som, Danka bude publikovať materiály. Pripravujem medailóniky o našom tíme a peľové správy na máj a iné témy.

Tešte sa s nami.

— MUDr. Martin Lešťan

Tento týždeň si Európa pripomína Imunizačný týždeň. Keď dnes v ambulancii vyšetrujem pacienta, používam slová, nástroje ...
24/04/2026

Tento týždeň si Európa pripomína Imunizačný týždeň.

Keď dnes v ambulancii vyšetrujem pacienta, používam slová, nástroje a vedomosti,
ktoré pred sto rokmi neexistovali. Za to, že dnes môžem robiť svoju prácu,
vďačím mnohým osobnostiam, spomeniem 4 z nich .

Sú to mená, ktoré by sme si mali pamätať.

— Martin

Naše centrum tvoria ľudia — Alexandra HomulkováVoláme ju Saša.V tíme zastáva pozíciu zástupkyne vrchnej sestry. Keď my l...
22/04/2026

Naše centrum tvoria ľudia — Alexandra Homulková

Voláme ju Saša.

V tíme zastáva pozíciu zástupkyne vrchnej sestry. Keď my lekári potrebujeme
vyriešiť niečo technické — program, zložitý dotazník, systém, ktorý zrazu
nechce fungovať — často voláme práve Sašu. Vie si s tým poradiť.

Vyštudovala Strednú zdravotnícku školu na Sládkovičovej ulici v Prešove.
Po škole odišla do Českej republiky, kde dva roky pracovala v Chebe — najprv
na jednotke intenzívnej starostlivosti, neskôr na internom oddelení a
ambulancii. V roku 2020 sa vrátila a odvtedy je s nami. 6 rokov.

Tá česká skúsenosť jej priniesla niečo, čo sa nedá naučiť iba v jednom
prostredí. A prináša to so sebou každý deň.

Doma má manžela a dcérku Vivien. Vivien má niečo vyše päť rokov a podľa
toho, ako o nej Saša hovorí, je to jej malá princezná.

Saša, ďakujeme. Za všetko.

— Martin

21/04/2026

Spíte osem hodín a zobúdzate sa unavený? Poobede hmla v hlave, kávu akoby
ste ani nepili? Jar za to môže — ale len čiastočne.

V novom videu hovorím o šiestich najčastejších dôvodoch, prečo jarná únava
niekomu neodchádza. A prečo má zmysel hľadať príčinu, nie len tlmiť symptóm.


Ticho na druhej stranePrvýkrát som volal z práce. Medzi pacientmi, v krátkom okne, keď som mal chvíľu. Nikto nezdvihol.V...
19/04/2026

Ticho na druhej strane

Prvýkrát som volal z práce. Medzi pacientmi, v krátkom okne, keď som mal chvíľu. Nikto nezdvihol.
Volal som znova. A znova. Päťkrát z ambulancie, vždy medzi jedným a druhým človekom, ktorý prišiel ku mne so svojím zdravotným problémom..
Potom som si sadol do auta.
Motor som nezapol hneď. Sedel som a volal. Obrazovka telefónu, číslo oddelenia, vyzváňanie. Ticho. Znova. Ticho.
Celý deň boli moje myšlienky upriamené na jeden jediný zvuk — na zdvihnutie telefónu na druhej strane.
Na nič iné. Len na ten zvuk, ktorý neprichádzal.
Sestra bola hospitalizovaná na internom oddelení v Košiciach a ja som chcel vedieť, ako sa má.
Nie ako lekár. Ako brat.
Lekárka zdvihla raz. Povedala, nech zavolám o päť minút.
Volal som o päť minút. Potom o desať. Potom o dvadsať.
Zanechal som odkaz. Nič.
Volal som znova. Ticho.
Nie je to výčitka. Viem presne, ako to chodí.
Viem, čo sa deje na oddelení medzi jedným hovorom a druhým. Ako sa čas rozpadá na vizity, dokumentáciu, príjmy, prepustenia. A zrazu je štyri poobede. A tých päť minút je zrazu večnosť.
Ale práve vtedy som si naplno uvedomil, čo znamená byť na druhej strane.

Celý život vylepšujem systém.. Premýšľam o tom, ako sa k nám pacienti dovolajú, ako rýchlo dostanú odpoveď, či ich odkaz niekto vypočuje.

A zrazu som bol ja ten, kto čaká. Kto volá. Kto počúva vyzváňanie.
Lekár ako pacient. Brat pri telefóne. Bezmocný úplne rovnako ako každý iný.

Pred pár dňami som písal kolegyni. Súkromná vec. Správa. Potom ďalšia. Potom hovor. Nič.
Prvá myšlienka, ktorá príde — a priznám sa, prišla — je tá najjednoduchšia a zároveň najnespravodlivejšia.
Ego zašepká: Asi pre ňu nie som dosť dôležitý.
Ale to je blud.
Pravda je prozaickejšia a ľudskejšia. Človek je preťažený. Nemá zvládnuté systémy. A keď systémy chýbajú, chýba aj priestor na odpoveď.
Nie zlá vôľa. Nie ľahostajnosť. Len pretlak a absencia jednoduchého nástroja, ktorý by povedal: som tu, ozvem sa neskôr.
Niekedy stačí tak málo. Správa o dvoch slovách: Ozvem sa. Alebo len tri bodky. Len znak, že správa dorazila k živému človeku a nezapadla do prázdna.

Pred rokmi som volal kamarátovi kardiológovi. Mama mala ťažkosti a ja som hľadal radu. Neprezvonil späť.
Vtedy som si pomyslel: namyslený človek, bez empatie.
Dnes si myslím niečo iné. Nebola to jeho vlastnosť.
Bol to systém. Alebo presnejšie — jeho absencia.
Keď systém nefunguje, ľudia improvizujú. A improvizácia má vždy medzery.

Niekedy sa pýtam, čo prezrádza o človeku to, ako má upratané okolo seba.
Nie skriňu. Nie stôl.
Ale procesy.
Ako sa k nemu dostanú ľudia, keď niečo potrebujú. Či sa vôbec dostanú. Či niekto zdvihne. Či niekto zavolá späť.
Alebo či odkaz zapadne niekde medzi dvoma hovormi do prázdna.

Keď sme budovali náš systém, myslel som práve na tieto chvíle.
Na ľudí, ktorí volajú nie preto, že chcú otravovať. Volajú preto, že sa boja. Alebo preto, že ich niečo bolí. Alebo preto, že nevedia, čo ďalej. Chcú sa objednať. Potrebujú lieky.
A my sme často jediní, na koho sa môžu obrátiť.
U nás sa dovoláte vždy. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.
Nie hneď k živému hlasu. To by sme nemohli fungovať. Nemohli by sme byť plne prítomní pri človeku, ktorý sedí oproti nám. Nemohli by sme sa sústrediť. Nemohli by sme byť tam, kde práve sme.
Ale zavoláte raz. Zanecháte odkaz.
A potom sa stane niečo jednoduché -niekto vám zavolá späť.
Naša recepčná dokončí, čo práve robí. Lebo aj človek pred ňou si zaslúži plnú pozornosť.
A potom zavolá.
Nie medzi dverami. Nie duchom neprítomná.
Zavolá a je tam celá. Len pre vás.
Viem, že nie každému to vyhovuje.
Niektorí chcú živý hlas hneď. Rozumiem tomu.
Ale istota, že sa dovoláte. Že odkaz niekto vypočuje. Že vám zavolajú späť a budú pritom skutočne prítomní.
To nie je luxus.
To je slušnosť..

Hlasu lekárky z interného oddelenia som sa toho dňa nedočkal.
Ale recepčná z nášho centra toho dňa zavolala späť mnohým pacientom, ktorí zanechali odkaz. Celá. Prítomná.
Niekedy stačí málo.
Ale to málo musí niekto vybudovať a zaviesť. Vedome. So zámerom.
Inak zostane len vyzváňanie.
A ticho na druhej strane.

Address

Jurkovičova 18
Presov
08001

Alerts

Be the first to know and let us send you an email when Alergoimunologické centrum Prešov, Sabinov posts news and promotions. Your email address will not be used for any other purpose, and you can unsubscribe at any time.

Contact The Practice

Send a message to Alergoimunologické centrum Prešov, Sabinov:

Share

Category