29/04/2026
INDICKÝ ZÁPISNÍK — čriepok prvý
„Z Východu do Dillí"
Všetko sa to začalo v pondelok 27. apríla. Pre Elenku na košické letisko — Bratislavčanka prilieta do Košíc, aby pokračovala z nášho letiska, a ešte k tomu tridsať minút skôr, ako mala. V tom je už malé východniarske zadosťučinenie. Takú ešte nehrali, aby Bratislavčan začínal cestovateľskú púť na letisku v Košiciach.
Cestou na letisko si však ešte vychutnám zápchu pred Perešom. Nejak dlho opravujú cestu a tie každodenné kolóny v špičke....
Posledné košické raňajky v štýlovom Geste — mám rád tento brunch-cafe spot. A potom už len odlet.
Deviati z nás z Košíc do Varšavy, vo Varšave prestup spoločnosťou LOT smer Dillí. Tabuľa pri gate hlási čosi nad 40 °C v Dillí. Človek sa pozrie z okna na poľský vetrík a usmeje sa pod nos.
Let, mimochodom, výborný. Niektorí zo skupiny si — z economy ekonomicky — ľahli cez tri sedadlá vedľa seba a zmenili si bez doplatku let na business. V Kochi sa k nám pripoja v piatok 1.5. ešte traja, a budeme dvanásti — ako tí na slávnom obraze, len bez svätožiar a s väčšími kuframi.
Do Dillí prilietame vyše tridsať minút pred plánovaným príletom, o 2:15 ráno. Imigrácia hladká, pečiatky v pase.
Pred letiskom tri taxíky. Mariána s Gabikou odvážajú rovno smer Tádž Mahal — boli nadšení. Nás ostatných čaká hotel Lalit v centre, kúsok od slávneho Connaught Place. Jemne ošumelý päťhviezdičkový hotel — reálne tak plus-mínus štvorhviezdičkový. Sprcha. Spánok. Raňajky, ktoré nás vtiahli do exotiky — dosa ako tenká palacinka s kokosovým chutney, sambar s kyselkavou pikantnosťou, čaj s korením a mliekom a zázvorom . Bazén. Relax. India nás privítala dôstojne.
A o trinástej už ideme do Starého Dillí.
Krátka poklona Dillí, kým sa pustíme ďalej
Dillí má dvadsaťdva miliónov obyvateľov. Celé okolie aj satelity Dillí — vyše tridsaťštyri miliónov. To je šesť krát Slovensko v jednom meste. Šesť. Človek tu pochopí, že východné Slovensko aj s Košicami a Prešovom je vlastne útulná dedina, kde sa všetci poznáme po mene. Aj kolóny pred Perešom sa zrazu javia nie také dramatické.
Dvadsaťdva miliónov ľudí tu trúbi, kričí, predbieha sa — a pritom je tu zvláštny kľud. Kľud v chaose.
Staré Dillí: kapitola, na ktorú nemá Európa slov
Mešity, rikše, ktoré sa miešajú s autami a kravami v nejakom nepísanom zákone, ktorému rozumie len ten, kto sa v ňom narodil. Trúbenie tu neznamená uhni. Znamená som tu, vidíš ma? Akýsi dopravný pozdrav.
A potom uličky. Korenia. Korenia, ktoré sa nám zarývajú do nosových slizníc. Naša kolegyňa Slávka spustí salvu kýchania, akú som už dlho nezažil. Mne ako alergológovi hneď napadol test na hyperreaktivitu slizníc horných aj dolných dýchacích ciest — expozičný test v Starom Dillí.
Highlight dňa: Bangla Sahib — chrám, kde nás víta sám Sandokan
Sikhský chrám, ktorý ma očaril..
A teraz dovoľte malú generačnú odbočku. Kto vyrastal na slovenských obrazovkách v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ten Sandokana zabudnúť nevie. Kabir Bedi, Tiger z Malajzie, brada čierna, dlhé vlasy, hrdé držanie tela.
A teraz si predstavte, že vstúpite do Bangla Sahib — a v každom druhom mužovi, ktorý prejde okolo, vidíte Sandokana. Ten istý turban, tá istá brada, to isté vznešené „som ja a viem to".
Vraj — sikhovia si vlasy nestrihajú zo zásady. Symbol prijatia toho, ako nás Boh stvoril. Páči sa mi ich filozofia. Stojí na pár jednoduchých vetách: jeden Boh (Ik Onkár). Rovnosť všetkých ľudí — bez ohľadu na kastu, vieru, pohlavie či bohatstvo. Sevá — nezištná služba blížnemu. Poctivá práca namiesto žobrania a parazitovania. A modlitba ako rozhovor s Bohom, nie ako predstavenie pre druhých.
Vlasy si nestrihajú, lebo ich považujú za dar — a darom sa nemanipuluje. Turban je duchovná koruna, ktorá človeku pripomína, že jeho hlava patrí niečomu vyššiemu než módnym trendom.
Bal Guru: chlapec, ktorý nemal čas vyrásť
Pred vstupom do chrámu si v klimatizovanej miestnosti vyzujete topánky, prikryjete hlavu, vstúpite — a ocitnete sa vo svete, kde sa všetci pozerajú dovnútra seba.
Sadnem si. Hudba. Spevy chlapov hrajúcich na nástroj dholak — obojstranný ručný bubon. Nádhera.
Potom Sarovar — posvätný bazén v strede komplexu. Voda, do ktorej si namočíte ruky, a o ktorej legenda hovorí, že má liečivú silu. Príbeh, ktorý si tu zaslúži celé znenie:
V roku 1664 stál na tomto mieste palác Rádžu Džaj Singha. V tom čase navštívil Dillí Guru Har Krišan — ôsmy z desiatich sikhských guruov. Mal necelých osem rokov.
Lenže keď chlapec do Dillí prišiel, mesto sužovala epidémia kiahní a cholery. A guru — ten necelých osemročný chlapec — namiesto toho, aby išiel za cisárom, začal nosiť ľuďom vodu zo studne. Rozdával lieky. Liečil rukou. Sedával pri chorých bez ohľadu na kastu, vieru a bohatstvo. Hovorí sa, že tisíce uzdravil. Ľudia mu začali hovoriť „Bal Guru" — Detský guru. Alebo aj „Bala Pir" — detský svätec.
A potom prišlo, čo museli čakať všetci okrem neho samého: nakazil sa.
Zomrel niekoľko mesiacov pred ôsmymi narodeninami.
Pred smrťou poprosil, aby za ním nikto nesmútil. Aby spievali hymny. A aby budúceho gurua hľadali v dedine Bakala.
Langar: tichá revolúcia s tanierom v ruke
Potom kuchyňa. Langar. Spoločná, bezplatná kuchyňa, ktorá denne nakŕmi desaťtisíce ľudí. Bohatý, chudobný, hinduista, moslim, kresťan, turista zo Slovenska — všetci sedia na zemi vedľa seba a jedia to isté jedlo.
Varia to dobrovoľníci — sevadari. Cesto na chlebové placky rotí miesia ruky, ktoré tam prišli na hodinu, na deň, na týždeň. Sikhovia tomu hovoria séva — nezištná služba. Súčasť viery. Nie charita zhora, ale rovnosť a služba blížnemu — lebo sikh verí, že sme všetci deťmi jedného Boha, a kto kŕmi blížneho, kŕmi v ňom Stvoriteľa samotného.
Večer: chrám chutí
Spoločná večera nad indickými pochúťkami. Paneer tikka masala, šošovicový prívarok, paneer, ryža, garlic naan. Masala chai voňavý, jemne sladký.
A potom prechádzka po Connaught Place. Kruhové kolonády, britská architektúra v indickom rytme, niekoľko obchodov, niekoľko žobrákov, niekoľko psov — všetko popri sebe a všetko v poriadku.
A tak skončil prvý plný indický utorok.
Ležím v apartmane na 16 poschodí , počujem trúbenie, ktoré tu nikdy úplne neutíchne, a uvedomujem si, že Európa je veľmi tichá krajina. A veľmi rýchla. A veľmi presvedčená, že vie, ako sa veci majú robiť.
India sa neponáhľa nikoho presviedčať. India je.
Dnes som sa za jeden deň naučil tri veci. Že my na Slovensku, v Európe, sme rozmaznaní. Že Dillí nespí ani v noci A že chlapec, ktorý nosil vodu chorým, nám môže byť vzorom.
Teraz už len skontrolovať pár mailov a spánok.
— Martin, Indický zápisník, čriepok prvý
