25/01/2026
Urobili sme to, čo sme museli.
A niekedy je to to najťažšie rozhodnutie na svete.
———————————
Urobili sme to, čo sme museli.
Táto streda. Sabinov.
Edo prišiel po nočnej v nemocnici vypomôcť do ambulancie.
Môj syn. Lekár.
Dvere sa otvorili.
Manželský pár s dcérkou na vozíčku.
Stačilo pár sekúnd.
Niektoré veci vidíš hneď – ako sa na ňu pozerajú, ako ju držia, ako s ňou hovoria.
Títo ľudia sa starajú príkladne.
Každý rok rehabilitácia v Piešťanoch.
Šesťtisíc eur.
Nevyzerajú ako bohatí ľudia.
Svoj život obetovali dcérke.
Po ich odchode Edo povie:
„Nie je to nespravodlivé? Štát dáva príspevky na všeličo, ale títo ľudia musia robiť zbierky…“
Chvíľa ticha.
Hovorím mu:
„Vieš, aj ty si sa narodil za dramatických okolností.
Chodili sme na rehabilitácie do Krakova.
Bolo riziko.“
Pozrie sa na mňa.
A opýta sa niečo, čo ma zastaví:
„Keby som bol postihnutý – dali by ste ma do ústavu?“
Pozreli sme sa na seba a pousmiali sa.
Odpoveď sme obaja poznali.
———————————
V staroveku stálo 300 Sparťanov - obrancov v úzkom priesmyku Termopyly.
Vedeli, že nemôžu vyhrať proti obrovskej presile nepriateľa.
Vedeli, že zomrú.
Zostali.
Na ich pomníku je nápis, ktorý si ľudia vysvetľujú rôzne.
Jedna z interpretácií znie:
*Urobili sme to, čo sme museli.*
Nevieme, čo príde.
Nevieme, čomu budeme musieť čeliť.
Ale jedno vieme isto – keď to príde, urobíme to, čo musíme.
Niekedy to znamená položiť život.
Nie naraz.
Po častiach.
Deň za dňom.
Rehabilitácia za rehabilitáciou.
Bezsenná noc za bezsennou nocou.
Nie každý to zvládne.
Niektorí odídu.
Možno žijú ľahší život.
Ale tí, čo zostanú –
tí odídu z tohto sveta bohatí.
Klaniam sa ľuďom, ktorí robia to, čo im svedomie káže.
A sám sa snažím robiť to, čo musím.
Krásnu nedeľu.
