22/08/2025
ČLOVEK, KTORÝ ROZOSMIAL SMRŤ
Stalo sa to pred viac než štyridsiatimi rokmi. Životom kypiaci novinár, šéfredaktor časopisu Saturday R***e Norman Cousins, zrazu pocítil prudkú slabosť. Náhle mu vystúpila horúčka, telo zachvátila neznesiteľná bolesť.
Jeho zdravotný stav sa zhoršoval zo dňa na deň. Už po týždni mal ťažkosti s pohybom, ledva otáčal hlavou, zdvíhal ruky. Bol prinútený uložiť sa do nemocnice, kde mu stanovili krutú diagnózu – kolagenózu, autoimunitné ochorenie postihujúce spojivové tkanivá.
Cousinsovo telo sa stávalo čoraz nehybnejším, s vypätím síl hýbal končatinami, ťažko sa pretáčal v posteli. Prišiel okamih, keď nedokázal roztvoriť čeľuste, aby si vzal sústo.
Strach, zúfalstvo a pocit krivdy ho pohltili. Prestal sa rozprávať i s najbližšími, celé dni trávil odvrátený k stene nemocničnej izby. Jeho ošetrujúci lekár, doktor Hitzig, robil všetko, čo bolo v jeho silách, prizýval konzultantov, no choroba napredovala. Keď sa Norman opýtal na šance uzdravenia, odpoveď bola otrasná: z päťsto pacientov s kolagenózou sa vylieči iba jediný.
Nasledujúcu noc Cousins nespal. „Lekári urobili, čo mohli, no nepomohlo to,“ premýšľal. „Ak chcem prežiť, musím vziať osud do vlastných rúk. A keďže lieky sú bezmocné, musím nájsť inú cestu k uzdraveniu.“
Spomenul si na slová doktora Hitziga, že telo sa dokáže mobilizovať proti každej chorobe, ak endokrinný systém pracuje naplno. Strach a depresia však tento systém ochromujú – nadobličky vylučujú prebytok stresových hormónov, adrenalínu a noradrenalínu, ktoré rozleptávajú organizmus.
Norman dospel k jednoduchej, no prevratnej myšlienke: ak negatívne emócie škodia, pozitívne môžu liečiť. A každý človek má poruke najdostupnejší liek – smiech.
„Veselé srdce pôsobí blahodarne ako liek, skľúčený duch však vysušuje kosti,“ stálo v Biblii. Táto veta mu priniesla nádej. Pustil sa do štúdia spisov lekárov a mysliteľov a objavil množstvo pozoruhodných dôkazov.
Lekár zo 17. storočia Robert Burton v diele Anatómia melanchólie písal: „Smiech čistí krv, omladzuje telo a prospieva srdcu.“ Sigmund Freud zas pokladal humor za jedinečný prejav ľudskej psychiky a smiech za účinný ventil napätia.
Cousins pochopil, že nesmie zostať pasívnym väzňom choroby, očakávajúcim smrť. Musí zmobilizovať všetky sily ducha i tela prostredníctvom smiechu. Nebolo to jednoduché – pripútaný k posteli, s každým kĺbom v bolesti, mal k smiechu ďaleko. No začal sa rodiť plán.
Napriek nesúhlasu lekárov, ktorí ho pokladali za „beznádejného pacienta“, sa Norman prepustil z nemocnice a presťahoval sa do hotela, kde naň nedoliehala atmosféra choroby. Po jeho boku zostal doktor Hitzig, ktorý podporil jeho odvážny nápad. Do izby si nechal priniesť filmový projektor, zásobu komédií i humorných kníh.
Keď prvých desať minút smiechu prinieslo úľavu od bolesti a umožnilo mu zaspať na celé dve hodiny, cítil sa neuveriteľne šťastný.
Odvtedy, keď účinok smiechu vyprchal, pustila ošetrovateľka znovu film alebo mu čítala humorné príbehy. Bolesť ustupovala. Staré príslovie „Smiech je najlepším liekom“ získalo hmatateľnú podobu.
Program „smiechoterapie“ nabral na obrátkach – Norman sa smial denne najmenej šesť hodín. Slzy mu tiekli po lícach, no boli to slzy uzdravovania. Postupne znižoval dávky liekov, až ich napokon vysadil, vrátane tých na spánok – pokojný spánok sa mu vrátil.
Po mesiaci prvý raz bez bolesti pohol prstami. Hrčky na tele sa začali zmenšovať. O ďalší mesiac sa už v posteli dokázal hýbať. A prišiel deň, keď vstal z postele. Pravda, svaly ešte slabli, no bol natoľko zotavený, že sa vrátil k práci. Už to samo osebe bolo preňho zázrakom.
Z mesiaca na mesiac sa jeho kĺby stávali pohyblivejšími. Bolesť zmizla, ostali len slabé pocity v kolenách a ramene. Čoraz istejšie prstami prechádzal po klávesoch organu a opäť hrával svoje obľúbené Bachove fugy. Vrátil sa k tenisu, k jazde na koni, krk otáčal do všetkých strán – v priamom rozpore s prognózami lekárov, ktorí mu predpovedali úplnú nehybnosť chrbtice.
O desať rokov neskôr stretol jedného z lekárov, ktorí mu predpísali ortieľ doživotnej paralýzy. Ten zostal ohromený, keď uvidel Cousinsa živého, zdravého a plného síl. Norman mu stisol ruku tak pevne, že lekár bolestivo zaškrípal. To podanie ruky bolo výrečnejšie než tisíc slov.
V roku 1976 Norman Cousins vydal autobiografické dielo Anatómia choroby (z pohľadu pacienta), ktoré vyvolalo široký ohlas. Vďaka vlastnej skúsenosti dokázal, že pozitívny stav mysle môže byť mocným nástrojom pri návrate k zdraviu.
