14/07/2024
SMRŤ, SMTEĽNOSŤ A NÁŠ POSTOJ K NEJ
Dnes, presne takto v nedeľu ráno pred tromi mesiacmi nám odišla tá najbližšia bytosť z nášho života. Duša našej maminy sa vydala do ďalšej etapy svojho bytia.
Tri mesiace, 92 dní, 2 208 hodín, 132 480 minút. A mne sa zdá, ako by to bolo len včera.
Často sa dostáva ku mne otázka ako sa mám, ako to zvládam. Niekedy je to otázka priama, inokedy „iba“ sprostredkovaná, lebo sa ľudia hanbia, možno boja spýtať sa priamo. A občas len nechcú dostať do nepríjemnej situácie seba či mňa, lebo smrť v nich vyvoláva úzkosť.
Vieme sa na smrť pripraviť? Vieme sa pripraviť na svoj vlastný odchod a na odchod našich najbližších či priateľov? Mojou odpoveďou je áno i nie.
Nie preto, že tu na zemi sme bytosti emočné a každý takýto odchod nás zasiahne. Samozrejme, že istý čas pociťujeme prázdnotu, osamelosť, bolesť, možno hnev či výčitky. Je to priam potrebné dať voľný priechod týmto emóciám, aby sme sa vedeli posunúť ďalej v našom živote.
A vieš prečo si myslím, že sa dá na smrť pripraviť? Lebo som si tým sama prešla.
Ďakujem Stvoriteľovi za tak láskavé vedenie a ďakujem sebe, svojej duši, že dokázala toto vedenie nielen zachytiť, ale aj, v tomto víre pracovných a životných povinností, zrealizovať.
Minulý rok som počúvla svoje vnútorné vedenie a absolvovala som najprv seminár, kde sme sa pripravovali na vlastnú smrť a o niečo neskôr som absolvovala kurz duly pre zomierajúcich. Vôbec som hlavou netušila prečo ma moje vnútro vedie na stretnutia s tak ťažkou a náročnou témou, dôležité však bolo, že som toto vedenie vypočula. Od týchto dvoch stretnutí sme sa s mamou často a dlho rozprávali o smrti. O potrebe a dôležitosti mať veci uzatvorené, vyrozprávané a vysporiadané. Otvárali sme sa jedna druhej postupne viac a viac. Prirodzene sme v diskusii prechádzali rôzne životné situácie v našich životoch a tak sme dokázali jedna druhej s láskou a prijatím povedať o svojich pocitoch, o prežívaní v tých daných jednotlivých situáciách a tak sme začali jedna druhú lepšie chápať, dokázali sme sa pozrieť na zažité očami druhej strany. Toto bol ten najkrajší čas v našom spoločnom živote, ktorý sme mohli dostať.
Počujem teraz Tvoju nevypovedanú otázku, ktorá sa Ti ako blesk z jasného neba objavila v mysli: „A čo tí, ktorí takúto možnosť nedostali? Tí, ktorým ich blízki odišli náhle, nečakane?“
Aj tu Ti odpoviem, že na smrť sa dá pripraviť. Aj na náhlu a neočakávanú.
V našej súčasnej spoločnosti je smrť, smrteľnosť a pominuteľnosť zväčša tabuizovaná. Smrti sa bojíme, vyvoláva v nás úzkosť, strach a smútok. Je to však strach z neznámeho. Lebo tí, ktorí si prešli klinickou smrťou sa už neboja. Pre náš individuálny vnútorný strach tému smrti vytláčame na okraj spoločnosti, chránime pred smrťou aj naše deti, aby náhodou z nej nemali traumu, alebo nočné mory. Opak je však pravdou. Mne osobne trvalo 25 rokov, kým som dokázala spracovať ocinovu smrť. Spracovanie mi trvalo tak dlho nie preto, že by sme sa o tom doma s maminou nerozprávali, ale preto, že som na to nebola pripravená.
Znova by si mi mohol/mohla namietať, že ako môže byť 11 ročné dieťa pripravené na smrť niektorého z rodičov.
Vnímam, na základe vlastných skúseností, veľkú dôležitosť a potrebu rozprávať sa už s deťmi o smrti. O tom, že každý z nás raz zloží a zanechá svoje telo tu na zemi. Ale zároveň je dôležité už deťom vysvetliť, že aj keď telo zomrie, jeho obsah = duša pretrvá a len sa premení na inú formu, posunie sa do ďalšej etapy svojho bytia.
Rovnako tak je dôležité sa rozprávať aj o emóciách, ktoré odchod blízkeho sprevádzajú. Keď deťom popíšeme pocity, ktoré môžu, ale i nemusia prežívať, tak ich v čase odchodu blízkeho nezaskočia, lebo budú vedieť, že si ich môžu dovoliť a že to je normálne, prirodzené.
Súčasne je však dôležité, aby sme aj my „dospelí“ žili seba, svoje pocity otvorene, vedome a pravdivo. Aby sme stretnutia, rozhovory a samotný život neodkladali na potom. „POTOM“ neexistuje. Jediné čo je, je teraz. A teraz čítaš tieto riadky. Je len na Tebe, čo si z nich zoberieš. Vedz však, že o čo pravdivejší, prítomný a skutočný život budeš žiť o to viac budeš vďačný za každý jeden deň, lebo ho prežiješ v láske, v prijatí seba i druhých bez posudzovania, v pokore, vo vnútornom naplnení a čistote a takto budeš zmierený so skutočnosťou, že Tvoja duša môže odísť do ďalšej etapy hoc aj hneď v tomto momente.
Takýmto naplneným životom vieš byť príkladom pre svoju rodinu, okolie, ktoré, ak bude chcieť, pridá sa k Tebe a v okamihu, keď zložíš telo a duša odíde z tohto sveta, v tej pokore a vďačnosti za každý jeden deň strávený s Tebou zostanú i Tvoji blízki.
Preto celým svojim srdcom a bytím ďakujem za každý jeden deň, ktorý som mohla prežiť s maminou, za jej lásku, múdrosť, za jej výchovu, a aj keď mi veľmi chýba a nielen v tých „bežných každodennostiach“, som šťastná, že som mohla žiť s ňou a že vykročila do svojej ďalšej etapy, v ktorej jej prajem veľa lásky, milosti a svetla.
