01/12/2025
Na Slovensku pribúda detí s poruchami autistického spektra.
No žiaľ, štát ich zatiaľ asi nevidi, alebo nechce vidieť? A tu vzniká veľký problém. Detí s neurodiverzitami pribúda…ale podpora pre ne nepribúda.
1. Chýbajú odborníci – čakacie doby na diagnostiku sú niekde 6 mesiacov, inde rok či dva.
2. Chýbajú špeciálni pedagógovia a terapeuti – rodičia si ich často hľadajú sami, platia sami, cestujú desiatky kilometrov.
3. Chýbajú asistenti učiteľa – niekde jeden asistent pripadá na 4-5 detí, čo je úplne nereálne a smiešne.
4. Chýbajú triedy a priestory, kde by deti s PAS dostali skutočnú podporu.
5. Chýba flexibilita systému, ktorý stále funguje podľa pravidiel z čias, keď o neurodiverzite takmer nikto nevedel.
6. A chýba aj porozumenie, že tieto deti nečakajú, nestoja. Oni rastú a vyvíjajú sa. Oni potrebujú pomoc dnes, nie o dva roky, teda ak vôbec nejaká príde.
A popri tom všetkom rodičia počúvajú, že „majú byť trpezliví“. Lenže trpezlivosť neotvorí nové miesto u psychológa. Nevytvorí asistenta tam, kde chýba. Nepomôže dieťaťu, ktoré potrebuje porozumenie teraz, nie o rok. Systém by mal byť oporou, nie prekážkou. Mal by pomáhať, nie komplikovať. Mal by počúvať tých, ktorí denne stoja v prvej línii, rodičov, učiteľov, asistentov, špeciálnych pedagógov.
Rodičia pritom robia maximum. Hľadajú odborníkov, vypĺňajú papiere, žiadajú o asistenta, čakajú na diagnostiku, bojujú so systémom… A popri tom všetkom sa snažia žiť aj „obyčajný“ život a dať svojmu dieťaťu lásku, istotu a bezpečie.
Ale nemalo by to byť takto. Nemalo by to byť o boji. Nemalo by to byť o potrebe dokazovať, že dieťa si zaslúži podporu. Nemalo by to byť o tom, že rodič prosí, čaká, stráca čas, energiu aj nádej.
Buďme úprimní:
1. Ako spoločnosť máme čoraz viac autistických detí, ale systém na to vôbec nie je pripravený.
2. Vzdelávanie nie je nastavené pre neurodiverzitu, ale pre priemer.
3. A rodičia a deti na to doplácajú najviac.
A predsa… v každej škole, v každej škôlke, v každej poradni sú deti, ktoré potrebujú len jednu vec, aby ich niekto videl, pochopil a podporil. Nie kritizoval, nie spochybňoval, nie odsúval, alebo odsudzoval. Len podporil.
Autizmus nie je len diagnóza. Je to životná realita tisícov rodín, ktoré každý deň robia maximum aj bez pomoci systému. A práve tieto rodiny si zaslúžia rešpekt, pochopenie a funkčnú podporu, nie len prázdne sľuby. Autizmus nezmizne, počty detí sa neznížia. Ale môžeme vytvoriť svet, kde tieto deti dokážu rásť, učiť sa a žiť dôstojný život.
A to je niečo, za čo sa oplatí bojovať.
