04/02/2026
Pred Vianocami som na pár dní prestala byť lekárkou.
Stala som sa pacientkou.
A zistila som, aké to je byť „na druhej strane“.
Celý deň som bola v nemocničnej košeli, s obavami z toho, čo ma čaká. Pri príjme som pozorne počúvala lekára aj sestričky. Pripravovali ma na operáciu.
Záležalo na každom slove.
Nielen na tom, čo povedali, ale aj ako.
Potrebovala som porozumieť, čo bude nasledovať. Krok za krokom. Keď odovzdáte svoje zdravie do rúk ľudí, ktorých nepoznáte, istota sa často skladá z maličkostí.
Najsilnejšia spomienka však nie je z operačky. Je z noci po tom.
Nevedela som spať. Nedokázala som čítať. Ani počúvať hudbu, ani môj obľúbený podcast. Nič ma nevedelo „odviesť“ z tej postele.
Len ja, tma a rozvírené myšlienky.
A čas, ktorý sa vliekol.
Tá noc bola nesmierne dlhá.
A potom som si v duchu začala spievať vianočné koledy. Jednu po druhej. Chytala som sa ich ako slamky. A myslela na to, ako už budem na Vianoce doma🎄
Postupne som cítila, ako sa telo uvoľňuje. A v hlave konečne nastalo ticho.
V tú noc som si uvedomila jednu vec. Pre lekára je silné zažiť na vlastnej koži, aké je to byť pacientom.
Toto sa z kníh naučit nedá.
Verím, že ma táto skúsenosť posunie. V ambulancii budem pri komunikácii s mojimi pacientami o kúsok iná.
Pretože teraz viem, čo vtedy naozaj pomáha:
➡️ pokojný tón,
➡️ pocit, že moje obavy niekto berie vážne,
➡️ zrozumiteľné vysvetlenie, čo sa deje a čo bude nasledovať.
Empatická komunikácia nie je „bonus“. Je to súčasť liečby.
Ak ste niekedy boli pacientom a zostalo vám v pamäti jedno jediné slovo zdravotníka, ktoré vás podržalo, napíšte mi ho do komentára. Takéto vety by sme si mali pamätať.
