17/07/2025
Prežívam zvláštny týždeň. V pondelok som cestovala z jednej prípravy k pôrodu na druhú, akurát som bola v Trnave v poobedňajšej premávke.
Zrazu som počula brzdy a náraz. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že to do mňa zozadu narazilo auto. Uf, celkom šupa, toto sa mi ešte nestalo.
Nasledujúce minúty ako keby riadilo niečo mimo mňa. Som pomerne emočný človek a v prvom okamihu ma vzniknutá situácia riadne nas*ala😅. Predsa len, niekto celkom rázne nabúral môj priestor.
Keď som vystúpila, všetko sa zmenilo. Z druhého auta vystúpila žena cca v mojich rokoch, celá sa triasla a plakala. Prišla som k nej a chytila ju okolo ramien. Hovorím jej, vystúpili sme obidve, nič nám nie je, to bude v pohode.
Neviem, koľko sme tam stáli, premávka celkom záhadne plynulo pokračovala. Vyzeralo to, že nás snáď ani nevidia.
Žena mi zrazu hovorí: Vy na mňa vôbec nekričíte, nenadávate mi? Ja som čakala, že ten kto vystúpi, mi asi aj jednu vrazí😱
Preparkovali sme, vyplnili papiere pre poisťovňu, pofotili škodu. Moje auto našťastie pojazdné, lebo 2 pohotovosti...🙏
Pri rozlúčení sme sa objali. Ona to stále nechápala. Asi ani ja😅.
Od tejto nehody mi hlavou chodí kadečo. Prečo sa to stalo, čo mi to ukazuje, ako sa v okamihu veci dokážu zmeniť...Veľa plačem, zrejme sa to dotklo hlbšie uložených tém.
No ak ma táto lekcia mala naučiť len to, ako zvládnuť vlastné emócie v strese, tak za ňu z hĺbky srdca ďakujem.
Že to bolo takto jemne a iba za cenu vybavovačiek okolo opravy. A ďakujem tej žene, že v tom bola takto so mnou.
Že mi pomohla zvoliť si cestu srdca a nechať ego v úzadí, nenaskočiť na jeho hru🙏💖✨
A tak si v takomto rozpoložení čakám na pôrody, jeden už je zajtra 10 dní po termíne🫣, hádam sa bábätká opäť dohodnú😀🙏
