12/10/2022
Neľúbim môjho syna. A nikdy ho asi ani ľúbiť nebudem.
Toto priznanie ma pred niekoľkými mesiacmi stálo veľa síl a pochopenia. Mňa samej, ale aj toho, že to, s čím bojujem je nad moje sily. A že potrebujem pomoc. Takú, ktorá mi pomôže nájsť cestu von z toho šialeného kolotoča viny a nenávisti, nelásky k sebe aj k dieťaťu a neskutočne hrozných pocitov a úzkostí. Takú, ktorá mi vymaže nie len zo zdravotnej karty, ale aj zo života diagnózu Popôrodná depresia.
Už sú to takmer dva roky, čo viem, že mám problém.
No už je to pár mesiacov čo viem, že tie prvé dve vety neplatia. Že platí ich opak a ja konečne zažívam ten pocit, o ktorom som toľko čítala. Ten, ktorý som zo začiatku narodenia Eliasa nezažívala a ani nepoznala.
Áno, je to hrozné. Sama sa za to častokrát pred sebou hanbím a mám obrovské výčitky. No na druhej strane už rozumiem tomu, prečo sa v mojom / našom živote dialo a stále deje také to "inakô". A pracujem na tom (respektíve aj moja lekárka), aby už nebolo. No je to náročné, extrémne náročné.
Pôrodná depresia sa však neprejavuje iba neľúbením dieťaťa. Ona so sebou nesie mnoho iných, škaredých vecí. Plných bolestí duše a aj tela. A aj preto, že sú také škaredé, veľa sa o nich nehovorí...
Ja sama s tým mám niekedy problém. Hanbím sa, a mám výčitky. Viem však, že zbytočne. Je to choroba ako každá iná. Reálna a skutočná.
Viem aj to, že problém popôrodnej depresie trápi mnohé matky a rodiny. A mnohé z nich o tom zaryto mlčia a trápia sa. Prečo? Lebo možno nevedia čo robiť, alebo sa boja, aby ich okolie neodsudzovalo...
Viete, ja som to odsudzovanie zažila. Od mne blízkych aj bližších, ale aj od mne vzdialenejších. A neprajem nikomu ten pocit. Aj preto o tom hovorím. Aby sa nikto nemusel trápiť tak ako ja. Aby si bol istý tým, že tie pocity a problémy sa dajú riešiť. Len s tým treba začať. A je jedno čo si myslí ten alebo tamten. Dôležité je to, čo si žijeme my sami...
